Vychádzam z vchodu petržalského paneláka, v obchodíkuvedľa si kupujem kolorku. O 5 minút už zvoním svojej dobrej kamarátke nadverách. Býva vo vedľajšom vchode. „Tetáááá, je doma Zuzka?“ 3 minúty na tostojí vedľa mňa. Prechádzame cez zadný vchod domu, až k detskému ihrisku. Ach,naše preliezky sú obsadené a na futbalovom betónovom ihrisku od rána hrajúchlapci zápas. Na trávnikoch kvitnú žlté púpavy. Dohodneme sa, že si beriemekorčule, a vydáme sa na okružné jazdy. Väčšinou chodievame okolo škôlky, okološkoly, popri iných panelákoch, pri Mive, a po istom čase si vždy dávameprestávky na lavičkách. Väčšinou sú prestávky kvôli mne, lebo sa rýchlejšieunavím.
Do cesty nám vrážajú iné deti, na bicykloch, skateboardoch,niektoré dievčatá skáču gumu („ráááz dva tri, ráááz dva tri, raz dva, raz dva,raz...“).
Vonku sa ochladilo, je mi zima. Ideme si po bundy. Spolu s bundoumi mama dáva do ruky jablko, nech nie som hladná. „Katka, a do ôsmej buďdoma! Nebudem zas za tebou kričať cez celé ihrisko.“
„Aaale mamiiii, aspoň dopol deviatej!“ „Uvidíme, paaa.“
Schádzam dole po schodoch, znovu som pred domom. Ach!Zabudla som si malinové Fruiko!
Zvoním na náš zvonček „No čo Katka si zabudla?“ „Mamiiii,hodíš mi jedno Fruiko?“
O pár minút sa otvára okno na štvrtom poschodí, a mamami ho hádže.
Dávame si ďalšie kolečko na korčuliach, nakoniec sa uchýlimepred naším domom, na lavičke.
Okno na štvrtom poschodí sa otvára – „Katka, poď domov, jeuž neskoro!“ „Ale ešte chvíľkuuuu!“ „Tetááá, prosííím!“ „No dobre...dávam ti 30minút.“
Šepkáme si naše tajomstvá, keď tu znovu sa otvorí okno – „Užje pol deviatej...“
„Tak čaaau zajtra, Zuzi...“
Jar 1997, kedy ešte z detských ihrísk bol počuť detskýkrik a smiech :)
