Pokým ho nepustím, budem naďalej žiť

Rozmýšľam, aký je svet zvláštny. Ako sa všetko neprestajne mení a častokrát pre to netreba ani nič urobiť. Veľakrát sa nedá nič proti tomu urobiť. Jeden deň svieti slnko, žmúrime, aby nám lúče neprenikali tak pichľavo do našich očí, na druhý sa schová za oblaky. Raz spolu s kamarátmi popíjate večer v bare pivko, a zrazu ste sami v studenej miestnosti a vaším jediným spoločníkom je mačka a zapnutá televízia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
Obrázok blogu

Deň čo deň chodíte do práce, ktorá vás už roky nenaplňa, no predsa ste radi, že ju máte. A potom z ničoho nič dostanete výpoveď- času je zrazu kruto veľa. V pondelok si ešte myslíte, že ste ten najšťastnejší človek na svete, lebo pri vás zaspáva vaša láska a šepká vám do uška slovká ako- ľúbim ťa, chcem ostať navždy iba s tebou.... A v utorok sa od tejto svojej lásky dozviete, že by bolo lepšie, ak by ste sa ďalej spolu netrápili, našli si svoje miesto vo svete a rozišli sa. Pred mesiacom ste sa rozprávali so svojou mamou, a dnes idete na cintorín zapáliť jej sviečku a povedať jej, že vám chýba jej objatie, jej pečené buchty, jej výčitky, aby ste si už konečne našli poriadneho manžela a mali spolu deti. Spomínate si, ako ste v detstve oberali s babkou a dedkom maliny, ako vás učili zaväzovať si šnúrky na topánkach. A v premýšľaní vás preruší vaša malá dcérka, aby ste si išli spolu stavať lego. Veď len nedávno ste maturovali, pamätáte si presne, ako sa vám potili dlane, keď ste si ťahali otázku. A teraz máte stretávku z gympla po 20tich rokoch. Všetko tak rýchlo beží, až máme problémy zachytiť aspoň kúsok z toho pekného. Nie je čas. Túžite navždy ostať 25ročným mladým človekom. Aj sa vám to možno darí, ale prečo vás zrazu cudzie deti na ulici zastavia s otázkou- „Ujo, neviete, koľko je hodín?“ Obzriete sa okolo seba, na koho tie detiská vravia. Pred vami, za vami- nikto. Žiaľ, to „ujo“ patrilo, áno, práve vám. Máte chuť im vysvetliť, že vy „ujo“ ešte nie ste, zakričať do sveta, nech sa na chvíľu zastaví, nech neplynie tak rýchlo. Že nestíhate za ním bežať, že nohy vás už bolia a stále ste čas nezachytili. Článok som začala písať o 19:43. Pozriem sa na hodinky, a už je 20:27. Život je ťažký- nepýta sa vás, či ho stíhate žiť. Proste plynie. Plynie a je len na nás, či ho zachytíme a vychutnáme si svojich päť minút slávy, alebo ho necháme utiecť pomedzi prsty. Snažím sa ho zachytiť, držím ho za nitku. Ale držím. Pokým ho nepustím, budem naďalej žiť. Akonáhle to vzdám, čas nado mnou zvíťazil.

Katarína Joštová

Katarína Joštová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

sniva...:-)Glitter GraphicsMyspace Layouts Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáBásničky :-)Lístky, kvapky, tma... :-)...na čo myslímNemeckoOkolo mňa

Prémioví blogeri

Radko Mačuha

Radko Mačuha

226 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

299 článkov
Roman Kebísek

Roman Kebísek

105 článkov
INESS

INESS

108 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu