Deň čo deň chodíte do práce, ktorá vás už roky nenaplňa, no predsa ste radi, že ju máte. A potom z ničoho nič dostanete výpoveď- času je zrazu kruto veľa. V pondelok si ešte myslíte, že ste ten najšťastnejší človek na svete, lebo pri vás zaspáva vaša láska a šepká vám do uška slovká ako- ľúbim ťa, chcem ostať navždy iba s tebou.... A v utorok sa od tejto svojej lásky dozviete, že by bolo lepšie, ak by ste sa ďalej spolu netrápili, našli si svoje miesto vo svete a rozišli sa. Pred mesiacom ste sa rozprávali so svojou mamou, a dnes idete na cintorín zapáliť jej sviečku a povedať jej, že vám chýba jej objatie, jej pečené buchty, jej výčitky, aby ste si už konečne našli poriadneho manžela a mali spolu deti. Spomínate si, ako ste v detstve oberali s babkou a dedkom maliny, ako vás učili zaväzovať si šnúrky na topánkach. A v premýšľaní vás preruší vaša malá dcérka, aby ste si išli spolu stavať lego. Veď len nedávno ste maturovali, pamätáte si presne, ako sa vám potili dlane, keď ste si ťahali otázku. A teraz máte stretávku z gympla po 20tich rokoch. Všetko tak rýchlo beží, až máme problémy zachytiť aspoň kúsok z toho pekného. Nie je čas. Túžite navždy ostať 25ročným mladým človekom. Aj sa vám to možno darí, ale prečo vás zrazu cudzie deti na ulici zastavia s otázkou- „Ujo, neviete, koľko je hodín?“ Obzriete sa okolo seba, na koho tie detiská vravia. Pred vami, za vami- nikto. Žiaľ, to „ujo“ patrilo, áno, práve vám. Máte chuť im vysvetliť, že vy „ujo“ ešte nie ste, zakričať do sveta, nech sa na chvíľu zastaví, nech neplynie tak rýchlo. Že nestíhate za ním bežať, že nohy vás už bolia a stále ste čas nezachytili. Článok som začala písať o 19:43. Pozriem sa na hodinky, a už je 20:27. Život je ťažký- nepýta sa vás, či ho stíhate žiť. Proste plynie. Plynie a je len na nás, či ho zachytíme a vychutnáme si svojich päť minút slávy, alebo ho necháme utiecť pomedzi prsty. Snažím sa ho zachytiť, držím ho za nitku. Ale držím. Pokým ho nepustím, budem naďalej žiť. Akonáhle to vzdám, čas nado mnou zvíťazil.
