Som sama a predsa nie som

Ponáhľam sa- neviem kam, neviem prečo. Som sama a predsa nie som. Mesto je veľké, no aj tak je v ňom pre mňa stále málo miesta. Pocit samoty kráča pri mne ruka v ruke s túžbou po mieste, kde by bol človek konečne sám. Je to možné, aby bol človek aj medzi toľkými ľuďmi opustený a sám? Prechádzam okolo kostola, pri ktorom sedí stará pani deň čo deň. V jej očiach sa ligocú aj po toľkých rokoch šibalské iskričky, ktoré by jej závidieť mohli mnohí tridsiatnici. Pozoruje svet okolo seba, nezaťažená stresom a zhonom, ktorý panuje okolo nej. Len pokojne sedí a necháva sa unášať životom iných bez toho, aby sa ho priamo zúčastňovala. Vyzerá byť šťastná. Vždy keď prechádzam popri nej, pobáda ma niečo v mojom vnútri k tomu, aby som ju oslovila. Neviem prečo, ale neuveriteľne ma priťahuje osud tejto osoby. Už toľko krát som premýšľala, že ju odfotím, ale vždy vo mne zvíťazí môj strach a hanblivosť, urobiť niečo, pre mňa tak zvláštneho. Tak nakoniec moja púť po každý krát skončí tak, že sa na ňu len usmejem a pozdravím ju. Ona sa na mňa pozrie tými svojimi tajomnými očami, na tvári sa jej zjaví jemný úsmev, vrásky sa jej začnú naháňať po tvári a odzraví mi tiež. Vtedy ma čosi hlboko v mojom vnútri zahreje a myslím na to, že možno nakoniec nie som až tak sama. Že aj keď po ceste práve kráčam sama, v mojom vnútri mi pomáha kráčať ešte pár ďalších pevných nôh . Pocit samoty a neistoty ma opúšťa a ja sa teším, kedy opäť budem mať možnosť pozrieť do tých očí.PS a možno sa raz odvážim poprosiť tú pani, či si ju môžem odfotiť.... :)