„Teta, a ty sa ako voláš?“- vyšlo z usmiatych ústočiek malého dievčatka.„Katka....a ty?“- zaujímalo ma, ako sa bude vyvíjať tento milý rozhovor.„Ja som Z...Z....Zuzka.“- a začalo sa trošku červenať.„A koľko máš teta rokov?“- pokračovalo ďalej vo vyzvedaní.„Osemnásť...a ty máš koľko?“- poslala som mu jeho otázku späť.„Šesť......“- odpovedalo dievčatko.„Prepáč, ponáhľam sa už niekam... možno nabudúce!“„Aha...tak dovideniaaaaaaa!“- a zbehli sa ďalšie usmievajúce deti pri plote.To miesto bolo sociálne zariadenie, niečo na spôsob detského domova. Možno. Prechádzala som okolo neho v posledných dňoch často. Napadlo mi, prečo sa také zlaté deti ocitnú tam, kde sú. A aký ich čaká osud.Snáď budú mať ten najkrajší život, aký už len všetkým deťom patrí. Hlavne veľa rozprávok, kamarátov, pobehovania po preliezkach a úsmevu od niekoho, kto ich má úprimne rád. :-)
