Usmievajú sa, len nie vám do tváre. Usmievajú sa do displejov mobilných telefónov, do obrazoviek počítačov. Sama viem, že sa tomu nedá ubrániť. Stačí keď mi dôjde pekná smska, a už sa zase usmievam.... na mobilný telefón. Keby sa dalo, celou láskou a šťastím ho vyobjímam. Ale musím sa krotiť- veď je to len mobil. Ja viem- prečo sa usmievať do monitoru, keď sa môžem usmiať do pravých ľudských očí a môj úsmev mi bude aj opätovaný? Nuž, mám na to veľmi jednoduché zdôvodnenie- ľudia, s ktorými som srdcami spojená, sú ďaleko odo mňa. A tak mi pár mesiacov musí stačiť, že keď už nemôžem vidieť ich úsmev a oni ten môj, aspoň mobilom a internetom sme spolu. Moju rodinu som nevidela presne 50 dní. To je 1200 hodín, teda 72 000 minút. Pre mňa má teraz nesmiernu hodnotu každý jeden úsmev. Aj keď len do monitoru, keď si s niekým píšem na ICQ. Odpútava ma to od množstva myšlienok, ktoré mi teraz vŕtajú v hlave, od smutných chvíľok, kedy by som chcela byť niekde úplne inde s niekým úplne iným. Tak či tak- svet je s internetom a smskami o toľko bližší. Bez nich neviem, ako by som to teraz zvládala. Schválne si všímajte okolo seba, koľko ľudí sa usmeje, keď im vo vrecku zapípa mobil. Možno mu práve píše ich láska, ako strašne ho ľúbi, možno kamarátka, že lístky na nedeľný balet sú kúpené....a možno práve manželka, že ich dieťatko povedalo prvé, tak krásne slovko- mama. Pocitom sa neubrániš. Ja sa usmievam aj teraz, keď si premietnem, čo všetko ma dnes potešilo. Usmievam sa na vás, čo iné mi už ostáva, keď som sama v miestnosti a všetci už spia. Hádam vám môj článok aspoň zdvihol kútiky úst, ak ste sa už neusmiali. Aj to ma nesmierne poteší, i keď to nemôžete vidieť :) .
