Bola to snehová vločka, ktorá mi schladila nos. Zoskočila tam, zhora, presne na mňa. Presne mne na špičku nosa. Pozerám, že na ruku mi dopadla ďalšia vločka. Žeby jej kamarát? Vyzerá byť väčší ako ona, asi viac papkal, líčka má ešte baculatejšie. Jeho očká sú naopak hriešne pichľavé- hnedé. A ďalšia! Ešte jedna! Ani neviem ako, zrazu na mne pristávajú nové a nové vločky. A predsa mi nie je zima. Pozriem sa smerom k lampám, oproti svetlu- snehové vločky sa naháňajú vo vzduchu. Dopadajú na stromy, na trávu, na strechy našich domov, na nás, naše premrznuté nosy, a aj keď sú studené, zima mi nie je. Hreje ma pri srdci pohľad na ne, ako ľahko dopadajú. Mysľou mi víri, že už len pár dní, a aj ja budem v teple svojho domčeka pozorovať, ako vonku svetlá lámp presvetľujú snehové vločky. A všade vôkol mňa bude vôňa domova, zohrievať ma bude láska, ktorá doma nikdy nechýba.Opriem si hlavu mame o plece, a vtedy budem vedieť, že všetko je tak, ako má byť :-) .
