Pár rozbitých kolien oželiem, vždy sa ich dá previazať obväzom a natrieť hojivou masťou.Neskôr sa ale odrazím ešte silnejšie s ešte väčšou túžbou po modrej zamatovej oblohe, kde aspoň na chvíľu budem rovnocenná so slnkom, oblakmi, nebom a vetrom. Stojí mi to za to, ocitnúť sa tam, kde mnohí uz nedočiahnu.A pritom by možno stačilo, trošku vyskočiť, natiahnuť pred seba poriadne ruky a veriť, že tie krídla narastú aj im. Radšej sa však držia pri zemi, nohy majú položené vedľa seba, ani krok nespravia do nesprávnej strany. Že sa môžu pošmyknúť?Nie, to sa týmto ľuďom nestáva. A tak sa presúvajú po zemi, jeden krok ostražitejší ako druhý, a v každom tomto kroku cítiť rozhodnutie nenechať nič na náhodu. Iste- možno sa naozaj celý život nepošmyknú, ale ani nikdy nezažijú ten slobodný pocit- vystrieť ruky, zatvoriť oči a letieť. O pár dní je zima. A ja sa už teším- chytíme sa s kamarátkou za ruky, vrhneme na seba šibalský pohľad, čiapky si zarazíme poriadne do čela, šále zatiahneme a rýchlym pohybom nôh sa odrazíme od zeme. Necháme, aby o našom osude aspoň na chvíľu rozhodoval klzký ľad na chodníku, ktorý ráno zabudol školník posypať soľou. Možno znovu spadneme a na kolenách pribudne pár modrín. Nevadí- za tú chvíľu zábavy, vzrušenia, bezstarostnosti a nechápavých pohľadov okoloidúcich nám to stojí.Roztiahnite ruky, zatvorte oči, nemyslite na to- čo ak ... Odrazte sa od zeme a aspoň na chvíľu opustite strach z neznáma a všednosť zabehnutých dní.
