Juraj Drobný
Hviezdy a srdcia
Vždy mi chodia zimomriavky po chrbte, keď sa v Roháčoch dostanem do pásma kosodreviny. Dotýkam sa ihličia a nasávam tú úžasnú atmosféru.
Pôvodne ODF (obyčajný dedinský farár), ktorý sa nedopatrením dostal k práci v masmédiách. Zoznam autorových rubrík: Príbehy fotografií, Trochu o mojom kňazstve, Trochu o tom, čo mi napadlo, Trochu aj o viere, Trochu o živote, Trochu o túlaní sa, Trochu o knihách, ktoré mám rá, Trochu o všeličom, Súkromné, Nezaradené

Vždy mi chodia zimomriavky po chrbte, keď sa v Roháčoch dostanem do pásma kosodreviny. Dotýkam sa ihličia a nasávam tú úžasnú atmosféru.

Za „veľkú mláku“ som sa dostal s októbri 1992. Chlapča z maličkého Slovenska prišlo rovno do veľkého sveta s názvom Manhattan! Slovenská fara na 411 East 66th street (križovatka s 1. Avenue) sa mi stala počas víkendov prechodným domovom.

Bolo to niekedy ku koncu roka 2006. Vymieňal som si SMSky s kamarátkou Dáriou, lekárkou pôsobiacou v tom čase mimo kontinent v rámci projektov Trnavskej univerzity a VŠ sv. Alžbety. Medzi iným mi napísala: „Maľujeme domček.“

Napadlo Ti (pozn. ak vám vykám, tak potom tu má byť slovíčko vám) niekedy, že si (pozn. ak vám vykám, tak potom tu má byť slovíčko ste) nespravodlivo narodený? Mne doposiaľ nikdy. Až teraz, keď som tu na blogu čítal o rôznych nespravodlivostiach.

Jožko Červeň spomínal v rozhovore s Karolom Sudorom, že k blogu ho priviedli povzbudenia ľudí, aby niektoré svoje kázne publikoval. Ja som zatiaľ žiadnu kázeň nepublikoval, tak som sa rozhodol, že to dnes napravím ...

Trochu som si dovolil skrátiť a upraviť preklad druhej časti 31. verša z 21. kapitoly Matúšovho Evanjelia. No i v oficiálny preklad znie pre kňaza hrozivo: „Ježiš im povedal: Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“

Stane sa mi, že pre únavu zaspím na kázni iného kňaza; hlavne vtedy, pokiaľ je tá kázeň trošku dlhšia a ja som trošku viac unavený. Ale zaspať na vlastnej kázni? Tak to snáď nie!

Točili sme koncert portugalského mužského spevokolu v jezuitskom kostole v Bratislave. Kostol má dobrú akustiku, ale je to predovšetkým bohoslužobný priestor a tak na postavenie televíznej a zvukovej záznamovej techniky nie je veľa času. Na generálku, či hoci len zvukovú skúšku s účinkujúcim telesom sa nedá ani pomyslieť.

Ani poriadne neviem, ako som sa ocitol na konferencii s názvom: Vplyv globalizácie na vzdelávanie, vedu, média a spoločnosť. Ale poviem vám – stálo to za to! Nádherné prostredie zámku v Smoleniciach, kopec kolegov z mediálneho a univerzitného prostredia, dobrá strava ... a rýchla WiFi-nka. Čas mi príjemne plynul. Pomedzi chat-ovanie a prácu som trošku i počúval, o čom jednotliví prednášatelia hovoria. Napríklad taký Pierre Mertens hovoril o rázštepe chrbtice a hydrocefale ...

Predstavte si situáciu: ste kdesi nad Tajovom na chate s úžasnými ľuďmi, čo sa volajú blogeri, napriek Iľkovi je nádherne! Je sobota ráno. Práve sa vraciate s partiou blogerov z nákupu potravín a darčekov pre istú veľmi milú nemenovanú blogerku k narodeninám. Parkujete pred chatou na doraz ku obrubníku a ozve sa – buch.

Nie som veľmi dobrým pozorovateľom života, ale – ľuďom sa nevyhneš. A keď už ich zopár stretneš, niečo si predsa len všimneš i vtedy, keď nie si dobrým pozorovateľom života ...

Televíziu nepozerám už nejaký ten mesiac (hoci kedysi som bol TV maniak). Nemám na to ani čas, ani možnosti. Občas si ju pozriem, keď som u niekoho na návšteve. Ale aj vtedy najčastejšie poprosím o vypnutie televízora. Samotný televízor síce mám, ale používam ho iba ak si chcem pozrieť dáky film na DVD. Pozn. v Marianke, kde bývam, aj tak nemám televízny signál.

Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami. Tu povedal Boh: Buď svetlo! a bolo svetlo. Boh videl, že svetlo je dobré; i oddelil svetlo od tmy. A Boh nazval svetlo dňom a tmu nazval nocou. A nastal večer a nastalo ráno, deň prvý. (Gn1, 1-5)

Keď už sa mi raz podarilo zvládnuť túru na Roháčske plesá (viď Moja prvá túra), povedal som si, že sa pokúsim i o niečo iné, konkrétne vyšliapať z Tatljakovej chaty do sedla Zábrať. Tak som sa 15. októbra 2006 opäť vybral do Roháčskej doliny. Len tak, naľahko. Počasie bolo ustálené a na „tatljačke“ si predsa dám langoš, pol litra džúsu a „čučoriedkový sen“ (čučoriedkový kompót s rumom).

Sedeli sme s Veronikou (lekárka liečiaca HIV pozitívne deti v rámci projektu VŠ sv. Alžbety v Kambodži) pri obede. Mali sme za sebou už väčšiu časť naplánovanej prehliadky starobylých chrámov Angkoru, tak sme pomaly jedli a odpočívali. Odrazu ku nám prišlo malé dievčatko.

Neviem či aj vy, ale ja stretávam princezné v reálnom živote. Sú nádherné, i keď často veľmi smutné a ich osud v dnešnej je dobe viac ako neistý.

Bolo to niekedy začiatkom leta 2006. Sedeli sme v „kaťáku“ a pokúšali sme sa čo najvýstižnejšie popísať celé to neopísateľné dianie, ktorému som v roku 1990 dal názov podľa jednej z piesní kňaza Viktora Zborana. Už bol pokročilý čas, aj fľašky začali vysychať, cigarky vyhasínať ... a stále nič. Odrazu Zuzka povedala: „Doma je doma!“ a my ostatní, tvoriaci úzky kruh organizátorov (Tibor, ja, Danka a Gabika) sme si naplno uvedomili, že to je presne ono. Že náš festival je predovšetkým stretnutím s ľuďmi, ktorí sú nám drahí! Že počas jeho trvania sme vlastne doma! A to je príbeh vzniku doživotného motta festivalu Verím Pane.

Keď som začínal študovať teológiu (1984), mal som veľmi naivné predstavy o nebi: predstavoval som si, že v nebi budem mať obrovské nahrávacie štúdio a budem nahrávať muziku.

Niekoľko znova a znova akoby donekonečna opakovaných slov bolo pre mnohých kresťanov po stáročia cestou kontemplácie. Keď sa spievajú, prenikajú snáď až do najväčších hĺbok ľudskej bytosti. (brat Roger, zakladateľ komunity v Taizé)

Veľké Borové je malá dedinka na konci sveta, presnejšie v horách medzi Liptovom a Oravou. Žije v nej asi 60 stálych obyvateľov.