Vysvetlime si toto zaujímavé slovíčko. Infiltrácie - ak na to pôjdeme cez Slovník cudzích slov, ohromí nás jednoduchosť poznania a zahanbí pocit vlastnej menejcennosti spočívajúcej v nevedomosti ovládania takýchto jednoduchých pojmov. Priatelia - nezúfajte. Vitajte v klube. V klube najslovníčkovatejších Slovníkov cudzích slov, ktoré nesmú chýbať v žiadnej knižnici i toho priemerne vzdelaného človeka. A toho myslím obzvlášť. A čo v knižnici - i v príručnej batožine, s ktorou si každodenne kliesnime cestu za novým poznaním a vedomostnými obzormi. Ale - čo sú to teda tie infiltrácie. Vo vyššie predstavenom Slovníku cudzích slov sa píše : Pomalé prenikanie (vsakovanie) kvapaliny alebo plynu (napr. pary alebo vzduchu) pórmi dajakého telesa do jeho vnútra.
Čiže - infiltrovať znamená - presakovať, vnikať - a to je to slovko, ktoré bude zohrávať významnú úlohu v našej úvahe. Apropo - slovko, slovo. To budú zasa hlavné stavebné kamene. Pôjde doslova o prznenie - nie síce panien, ale slov, ktoré sa ani nemôžu brániť. Lebo taká panna nemusí byť tak celkom bezmocná a bezbranná. Násilník sa môže sakramentsky pomýliť pri takomto výbere objektu násilia. Panna, ktorá zanechala vedrá potu v posilňovniach, s perfektnou postavou, v ktorej sa skrývajú oceľové šľachy a svaly, môže byť pre násilníka veľmi trpkým orieškom, či sklamaním, spojeným s niekoľkotýždňovým oddychom v niektorom nemocničnom zariadení. Slovo sa ale takýmto spôsobom brániť nemôže. Je svojím spôsobom bezbranné. Jediným jeho zástancom, či matkou, ktorá sa ho ujíma s materinskou starostlivosťou - zasa iba v rámci svojich kompetencií a možností - je národná inštitúcia v podobe Slovenského jazykovedného ústavu. Pôsobí skôr v úlohe bezbrannej ovdovelej matky, ktorá nemá síl sama brániť to dobité a doráňané dieťa pred agresívnymi násilníkmi. Do nášho slovníčka sa doslova infiltrovalo toľko nespisovných výrazov a cudzích slov, že niekdajšie výkriky proti používaniu tzv. čechizmov v slovenskom jazyku sú iba nevinným detským džavotom proti tomuto ohlušujúcemu revu amerikanizmov, germanizmov, čechizmov ba dokonca i vytváraniu celkom nových slov na základe fonetických anglických výrazov. Bubnujú na naše sluchové telieska a nebohý Ľudovít Štúr sa ani neobracia v hrobe, ale krúti sa ako vodná turbína. Ak tieto výrazy počúvame od mládeže, z jej úst to berieme akosi samozrejme, patrí to k revolte a časom sa to všetko postupne utrasie. Zahanbujúca a deprimujúca je skutočnosť, že sa takto snažia obohatiť svoj výrazový slovník starší ľudia, dokonca aj mediálne známi a to sa v človeku prebúdza akýsi pocit hanby aj za toho dotyčného, ktorý ale vôbec nič takéto nepociťuje. Iba si myslí, aký je - in - ak mám použiť jeden z toho množstva infiltrátov, ktorými sme presiaknutí ako špongie. Najčastejšie sa s nimi stretávame pri dabovaní seriálov a to zrejme bude aj hlavný dodávateľský zdroj na doplnenie slovenského jazyka o moderné, prebraté zahraničné slovné „šperky." Najlepšie iste bude poslúžiť si niekoľkými príkladmi. Z tých najbežnejšie zapracovaných výrazov nás najčastejšie bombardujú spojením - som okej., všetko je okej., si okej?- neblázni, ty nie si okej?! - to teda nie som. Ale aby som aspoň trochu bol, stačilo by toto všetko nahradiť starým, dobrým - som v poriadku., všetko je v poriadku., si v poriadku? - neblázni, ty nie si v poriadku?! - a bol by som ako tak v poriadku. Ale snáď ešte horšie vyznieva slovensky sa tváriaci infiltrát - som v pohode., všetko je v pohode., si v pohode?- atď. Mládež hovejúca si v amerikanizmoch si do svojho slovníka prihodila aj takýto pohodový čechizmus. Pohodička - pohoda. Ďalší príklad je zo skutočného života. Na otázku dievčiny v autobuse, ktorú adresovala kamarátke, kde pracuje, čo robí - jej táto odpovedala : lízujem autá. Nedávam sem ani výkričník, nakoľko tento výraz je kričiaci sám o sebe. Lízing, lízingy, lízingové spoločnosti, toto nás tu začalo bombardovať po revolúcii a statočne sa v tom pokračuje doteraz. Veď aj do roku 1989 si ľudia kupovali tovar i autá na splátky, na základe zmluvne dohodnutého splátkového kalendára. O ničom inom nie je ani ten porevolučný lízing. Ibaže to lízovanie áut trošku pripomína vylízané mozgy.
Ešte donedávna sme si nevedeli predstaviť, že by sme sa v politike zaobišli bez označenia spíker. Slovo - hovorca - bolo akosi príliš slovenské, akoby sa nehodilo na takú vznešenú funkciu. Osoba hovorcu sa stala osobitne dôležitou. Schovávajú sa za ňu politici, generálni riaditelia a majitelia spoločností, hovorcu si zadovážili poisťovne, banky a rôzne iné úrady, kde hrozí bezprostredný styk s médiami a občanmi. Podstatné ale je, že označenie hovorca zľudovelo a celkom prirodzene sa zaradilo do slovenského jazyka.
Asi som sa zahryzol do príliš veľkého a ťažko stráviteľného sústa. Tých výrazov je totiž neskutočne veľa a ak by som mal každý predstaviť a reagovať naň, bude z toho pekne obsiahly traktát. Kástingy, mítingy, dinery, stajlingy, mejkapy, roumingy, routy, gembleri, tousty, toustery - imidž, plejer, lúk (look), many, lajf, cool - tento zlomok importovaných infiltrátov sa tu nepoužíva preto, že nemáme namiesto nich v slovenčine adekvátny výraz, ktorým by sme ich mohli nahradiť. Samozrejme máme. Ale - veď keď niekoho pozveme na míting, to predsa pôsobí svetovejšie a svetáckejšie, ako nejaké pozvanie na stretnutie. To je iba také obyčajné, slovenské, zápecnícke stretnutie. Ale taký míting - to znie hrdo, aby sme parafrázovali známeho spisovateľa z obdobia vrcholného socialistického realizmu. Ako som už spomenul, vybral som si príliš veľké sústo na spracovanie vo forme úvahy. Máme to zakódované kdesi hlboko v nás, akúsi zvláštnu danosť, ktorou trpíme zrejme od nepamäti. Pán Boh práve malým národom vtlačil akúsi pečať suverenity, sebavedomia, aby týmito vlastnosťami mohli vyrovnať nerovnováhu voči iným početnejším národom. V nás ale tento pocit sebavedomia a suverenity zakrpatel, či - netrúfam si povedať - odumrel, čoho dôsledky sa prejavujú dodnes. Nie sme hrdí na to, čo máme, čo sme vytvorili a dokázali, ani len na ten svoj jazyk, za ktorý sa otcovia, dedovia a pradedovia boli ochotní obetovať. S ľahkosťou sa vzdávame zvykov, obyčají, jazyka, ba dokonca aj histórie. Ale - to už je iná téma, s ktorou sa popasovať tiež nebude jednoduché. Nuž, teda chráňme si aspoň ten náš jazyk, bez ktorého sa stávame národom papagájov, síce milých a zábavných tvorov, ale iba napodobňujúcich slová, vymyslené a vyslovené niekým iným. Aby sme sa nestali podobnými infiltrátmi, aké nám do nášho jazyka stále agresívnejšie presakujú. Aby sme v blízkej budúcnosti nedoplatili na to, že sme sa stali národom už ani nie Slovákov, ale infiltrátov, na ktorých sa neustálym infiltrovaním a pohotovými infiltráciami celkom prirodzene, snáď až na niekoľkých márne protestujúcich jedincov, premeníme.
Pán Boh pomáhaj.
Bratislava - Jarovce, 17.12.2005 Juraj Hradský, FINS
