Najbližších 7 týždňov strávim v Moskve spolu s ďalšími 48 Slovákmi, ktorí si tiež podali prihlášky na stáž na Puškinov Inštitút. Nebolo to nič náročné, stačilo vypísať pár papierov a čakať. A my sme sa dočkali. Dokonca, už sme aj tu. Tak vám o tom niečo napíšem.
Cez víkend sa spomínalo. Nebola to nejaká história, tak 6 až 15 rokov dozadu. Žiadne prelomové spomienky sa nekonali ( režim aj štát ten istý, akurát vláda - našťastie - iná J). Boli to však spomienky naše vlastné a preto pre nás tak vzácne. Spomínali sme na časy, keď sme v škole boli od 8 do 12, keď naučiť sa 4 malé strany bolo enormné a nezvládnuteľné množstvo, keď chlapci posielali dievčatám lístočky s textom: „ Chceš so mnou chodiť? Áno/Nie. Zakrúžkuj.“ Proste na časy, keď bolo všetko jednoduché a všetko ťažké nás ešte len čakalo. Spomínali sme na základnú školu.
Keď som ju prvý raz videla na zoznamovacej párty na pražskom internáte, netušila som, že sa zblížime a prežijeme spolu pár nezabudnuteľných dní. Ešte v Prahe som ju pozvala na Slovensko. Spať bude u nás, niečo jej ukážem, spravíme si výlety. Ja už som bola dávno doma v Trnave a študovala som o dušu, aby som zvládla dobehnúť mesiac stáže v Prahe, keď mi na FB napísala Christine.
400 km po vlastnych, 15 dni stravenych s uzasnymi ludmi, nekonecne minuty smiechu, mnozstvo obohacujucich rozhovorov, par novych priatelov, plno skvelych zazitkov a jeden splneny ciel!!!
