Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík: Svet mojimi očami, Svet detí mojimi očami, Symbolika, Zamyslenia, Túlavé myšlienky, Puto spomienok, Come in quietly, My voice is Lisa, V rozhovore s láskou
V poradí druhým "hriechom" je lakomstvo. Jeho podstatou, podobne ako u pýchy, je pokrivené zrkadlo vnímania nás samých. Vieme, že sme výnimočné bytosti, chýba nám však vyrovnanosť. A preto máme potrebu do svojho vlastného obrazu nejakým spôsobom zakomponovať ostatných. Na to, aby sme sa identifikovali, potrebujeme iných, od ktorých sa chceme odlíšiť.
Číslo sedem má v sebe niečo magické. Symbolizuje úplnosť a dokonalosť. Jeho sila je prítomná všade vôkol nás. Je sedem tónov v základnej stupnici, sedem divov sveta, sedem svetadielov, sedem čakier, sedem základných farieb dúhy, či sedem najväčších hriechov známych z kresťanstva. Tie ma zaujali. Ich náboženský význam ako dogmu nechajme bokom. Svet nie je čierno-biely, hriechy nevnímam fatálne, charakterizujú len možné sklony v ľudskom konaní. To všetko v duchu slobodného rozhodnutia každého človeka.
Jeseň je mojim najmilším ročným obdobím. Asi preto, že som sa vtedy narodila. Tá uplynulá bola zo všetkých najkrajšia. Chodievala som na dlhé prechádzky. Spoločnosť mi robilo moje spiace dievčatko, pes Loran a podmanivé ticho. Mlčiace stromy mi stíšili nahromadené pocity. Potom ich zo mňa vysali do poslednej kvapky, nenútene, tak pomaly, aby som sa mohla slobodne nadýchnuť a vtiahnuť do seba ich pokoj. Boli tvorcom mojich myšlienok, pohrávala som sa s nimi ako vietor s mojimi vlasmi, ktoré mi vykúkali spod čiapky. Tu je pár z nich...
Dnešný svet ovládajú infomácie. Všetky majú v sebe emočný náboj. Aby nás zaujali, musia v nás vzbudiť emóciu. Šokovať, nahnevať, provokovať, rozcítiť, rozosmiať. Čokoľvek. Len nech v nás rezonujú.
Vždy, keď mám pocit, že poznám svet, ukáže mi svoju ďalšiu novú tvár. Žijeme v rýchlom svete, rýchlosť diktuje tempo každému okamihu. Aby sme stihli toho čo najviac. Veď život je tak krátky... Zapĺňame svoju existenciu silnými, ale prchavými emóciami, lebo skôr než stihneme spracovať jeden pocit, prichádza ďalší, ešte intenzívnejší. Svoj život tak len prežívame, lebo pocity sme v tej rýchlosti zabudli spracovávať. Nie je na to čas.
V poslednej dobe sa čoraz častejšie objavujú v médiách informácie o neľudskom zaobchádzaní človeka so zvieratami. Nie som aktívny ochranca zvierat, neangažujem sa v žiadnom dobročinnom spolku, ale takéto správy ma nenechávajú ľahostajnou. Nepochopím ľudí, ktorí si najprv zaobstarajú psa a potom ho len tak opustia. To je v nás až toľko cynizmu? Mať domáce zviera znamená aj zodpovednosť. Ak to nedokážeme my dospelí, ako sa to naučia naše deti?
Pár dní dozadu som na facebooku objavila fotku malého dieťaťa. S rakovinou. Bol to živý obraz bolesti. Dieťatko s nádorom priamo na tvári a aj ruku malo zasiahnutú... Pod fotkou bola veta: Chcieť neznamená mať... Neprekážalo mi, že fb si takto cez pomoc robí reklamu. Podstatný bol pre mňa odkaz. Uvedomiť si vo svojom živote to podstatné. Nájsť a usporiadať si priority podľa ich skutočných hodnôt.
