Katarína Majerová
Anjelova pieseň
...venované Danke Janebovej
Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík: Svet mojimi očami, Svet detí mojimi očami, Symbolika, Zamyslenia, Túlavé myšlienky, Puto spomienok, Come in quietly, My voice is Lisa, V rozhovore s láskou
Zoznam článkov blogera
Katarína Majerová
Nezabudni na svoj nemeton...
Stála som uprostred zelenej lúky. Mesiac mi osvetľoval bosé nohy, na rukách sa trblietali kvapky rosy, ktoré som pozbierala z ospalých kvetov. To miesto bolo niečím posvätné. Cítila som, že tam patrím. Uvila som z kvetov veľký veniec a vplietla ho do voňavej trávy. Túžila som obdarovať spiacu zem. Sadla som si doprostred kruhu. Nechcela som z neho vykročiť, mala som strach, že za jeho pomyselnými hradbami by moja sila stratila moc.
Katarína Majerová
Strach v nás
Každá duša má svoju vlastnú cestu. Možné prekážky, ktorými musí prejsť. Alebo by prejsť mala. To, či a ako to zvládne nie je hodnotené. Cesta je možnosťou. Naučiť sa niečo nové, posunúť sa o krok ďalej, alebo zostať stáť na jednom mieste. Všetko je na slobodnom rozhodnutí duše. Energie. Častokrát sa stane, že energie voľne neprúdia. Jedným z dôvodov je strach, strach otvoriť sa. Zahalí dušu do obranného múru a môže na to využiť vlastné zbrane duše. Skryje ho do jedného z jej archetypov. Napr. do dieťaťa, ktoré drieme v každej bytosti. Spontánne, živé, s odzbrojujúcim úsmevom a nefalšovanou infantilnosťou. Poviete si, čo je na tom zlé, keď človek v sebe to dieťa nepotláča? Keď ho sprevádza svetom dospelých, svetom pravidiel, veď trošku anarchie do zabehnutého stereotypu nezaškodí. Nie, nezaškodí. Ale čo ak sa to dieťa stane nástrojom nášho vlastného strachu?
reklama
Katarína Majerová
Čaro(vanie) dotyku
Pre všetkých, ktorí veria, že zázraky sa nedejú len v rozprávkach...
Katarína Majerová
V rozhovore s láskou... na záver o paralelnosti
Vyšla som zo svojej skrýše, plynule prechádzam z jedného paralelného sveta do druhého. Mám potrebu konfrontácie s realitou. So svetom okolo mňa. Je otázne, ktorý svet je reálnejší, či ten môj vnútorný, plne subjektívny, alebo ten vonkajší, ktorý sa tvári, že je objektívny, ale človek si z neho aj tak vyberie to, čo chce a vníma to tak, ako chce, alebo vie. Nehodnotím, len konštatujem. Tomu pragmatizmu rozumiem. Je mi tiež blízky. Ale o tom písať nechcem...
