V lete minulý rok som zistila srašnú vec, ktorá mi doposiaľ unikala... Keď som narazila na problematiku nútených adopcií, mala som pocit, že sa mi sníva. Kládla som si otázku: "Kde to žijeme, keď už sa obchoduje s tým najcennejším, čo máme? Keď biznis neberie ohľad ani na malé nevinné stvorenia? Všetci sme niečie deti... Všetci máme, alebo raz budeme mať deti... Panebože, ľudstvo nemôže byť až tak skazené...!!!" Takéto myšlienky som mala vtedy... Dnes vidím, že to sen nebol a že sme ozaj tak skazení. A čo viac... nútené adopcie sú len jedným chápadlom tejto obrovskej chobotnice... Chcem sa podeliť (hoci oneskorene) o môj prvý editorial uverejnený v našich miestnych novinách. Písala som ho v čase, keď v prípade Boorovcov prebiehalo jedno z najdôležitejších súdnych konaní. Môj ďalší blog bude nadväzovať práve na tento úvodník...