Niekto sa možno opýta: Na čo to tam vlastne tí blázni chodia? Je to istotne i vidina ďalšieho zápisu, že "bol som tam a tam". Istotne však nie je prvoradá. Prvoradý je pocit, prežívanie krásy navôkol, obohatenie ducha a posilnenie sebazapierania a pevnosti vôle. Ten pocit, keď sa ostrý vietor mrazí tvár a ja viem, že je potrebné ísť ďalej, dopredu, hore.
Niekto môže namietnuť: "Ako sa ti to môže tak páčiť, veď na túre na "Slavkovák" nie je skoro nič pekné! Je to nudné a nekonečné." Kto chodí do hôr hľadať ľahkú cestu, nie je horal. Môže si písať, "bol som tam a tam", ale neprežíva plne to, čo mu hory ponúkajú. Absolvoval si už takú túru celú v hmle, oblaku? Ak áno, páčila sa Ti tá túra? Nie? Potom nie si horal. Horal žije horami naplno. Prijíma všetko, čo mu hory ponúkajú.
A horal sníva. Chce sa vracať dolu k ľuďom zničený telom a zocelený duchom. Ďalej, vyššie, ťažšie... chce posúvať svoje limity. Je potrebné plniť si tieto sny, aj keby to mali byť sny veľmi extrémne. Tu nejde o to, chodiť sa do hôr zabíjať a kaličiť, tu nejde o hazard. Tu ide o ducha a jeho povznesenie. Všetko, čo stojí za to, prináša so sebou riziko.
Chcem posúvať svoje limity. Zatiaľ ma v Tatrách najviac láka slovo "vyššie".
V lete som už v Tatrách skúsil všeličo. Zimné Tatry sú pre mňa dávnym magnetom. Tatry však v zime ponúkajú pre turistov v porovnaní s letom dosť málo turistických možností. Jediný štít, na ktorý je dovolené vystúpiť, je Predné Solisko. Tam vedie cesta popri lanovke a lyžiarskom vleku, kde je vždy veľa ľudí a je to nízky vrchol (2093 m). Bol som tam v zime trikrát.
Sezónna uzávera chodníka na Slavkovský štít je definovaná vágne "v čase snehovej pokrývky". Na Slavkovskom štíte som už bol dvakrát pred 15. júnom (dňom letného otvorenia chodníkov), no za zimný výstup ich nemôžem považovať. To, že je táto zima "slabá" má aj svoje výhody. Neviem, či cez vianoce už platila sezónna uzávera, neodolal som však pokušeniu a šiel som tam aj s kamarátom Mišom, študentom bratislavskej Národohospodárskej fakulty. V teréne sme nenašli oznámenie o sezónnej uzávere.
Hore to aj tak vyzeralo. Turistickou cestou podľa vyhlášky nemôžu v zime na Slavkovský štít vystúpiť ani horolezci. Môžu tam ísť jedine horskí vodcovia a zamestnanci Správy či Štátnych lesov TANAPu. Tí pätnásti mladící, ktorých sme hore stretli evidentne nepatrili do žiadnej z týchto skupín ľudí. A ani filmár známy slovenský režisér horských filmov, ktorého sme stretli, nie je horským vodcom ani zamestnancom národného parku. Na "Slavkovák" sa jednoducho v zime chodilo, chodí a bude chodiť. Chodí tam málo ľudí, tých, ktorí vedia, že si to (technicky) môžu dovoliť. "Slavkovák" v zime totiž nie je žiadna prechádzka (Iba ak pre skúsených horolezcov).
Myslím si, že Správa a Štátne lesy TANAPu toto ticho tolerujú, často v rámci výnimky "mimo snehovej pokrývky". Štátne Lesy TANAPu vyhlásili v časopise Tatry (číslo 6/2006), že kríž na Slavkovskom štíte bol postavený bez povolenia, a teda nelegálne, na čo ŠL TANAPu reagovali tak, že podali podnet na odstránenie toho kríža s odôvodnením, že pamiatky padlým v Tatrách sa majú umiestňovať na symbolickom cintoríne pri Popradskom plese. I ľudia zo ŠL TANAPu však asi tušia, že ten kríž na Slavkovskom štíte bol postavený z iných dôvodov. Ako svedčia moje a Mišove fotky, kríž tam na vianoce stále stál... Skrátka litera a duch zákonov a ich zázemie v postojoch občanov nie sú na Slovensku v súlade. Malo by sa s tým niečo robiť, no akýkoľvek pokus o zlepšenie "panstva práva" bude čeliť popísanému stavu vecí a je málo pravdepodobné, že bude úspešný.
Zrejme už píšem priveľa, tak tu sú moje a Mišove fotky z nášho prvého zimného Slavkovského štítu - so západom slnka. O našej túre si môžete prečítať na tejto stránke.
Legenda (zľava): 1 - Široká veža, 2 - Ľadový štít, 3 - Žltá veža, 4 - Malý hrot, 5 - Prostredný hrot, 6 - Baranie rohy, 7 - Spišský štít
