Dydimusova Golgota
(Tomáš Horislav Krištofóry)
Povolal ma k hľadaniu, ja chcel som,
no vieru tratiac hľadal márne som,
v ľútom mojom zmyslovom hľadaní,
sťa Dydimus, zlyhal som vo vyznaní.
Obdarovaný nebeskými kríža scénami,
ja nechápavo – slepý! – stúpal som svätyniami,
keď Slnko zo zovretia chmár hriechu lúčmi hnalo sa,
cestou lásky na Kriváňa oltár, by spasil sa.
Nevidomý fotograf snímal nebies nádheru,
v krtiskách by pyšne viedol slepých v bezdnú noru,
i šliapali bezostyšne za zápisom ďalším,
nerozumne odlúčení ta, za štítom Hladkým.
A na štíte prázdny cit svedomie im odhalí,
keď lavíny zôkol-vôkol z všetkých štítov padali -
i hútali, kade by bezpečne zostúpili -
nuže, tade - trávou, žľabom by sme pokračovali.
V strmom žľabe opatrne trávy pridržiavam sa,
no tu zrazu, znenazdajky, noha pošmykla mi sa -
Búry silou Boží hlas hromom hory preniká:
Vo vrchoch kto vyvyšuje sa – smrť mu! Nech pyká!
Nebo preťal prestrašený výkrik môjho Kriváňa:
ach, čo to chceš, Bože dobrý, plakalo by žieňa?
A tí hore, zmeravení, tŕpnu pádom blízkeho,
márna je tu snaha - druha mu verného – chytať ho.
Dolu žľabom rútim sa, bezvládna je moc tela,
kŕčovito – márne! - hľadá, čoho by sa chytila,
na rozbité myslím, trestajúce skaliská,
zhora čo som videl – do nich vletím – smrť to istá!
Ach, môj Bože, nemám už viac život v moci mojich rúk!
Či mi smrť? Veď nevyvstalo ešte dielo mojich rúk!
Ešte nie! Nie, nenadišla posiaľ moja hodina:
z pŕs derie sa mi: Zachráň ma, Bože, nádej jediná!
A tu zrazu spásny sneh, doňho z celej sily,
vrazím ruky, nohy svoje, krvou navrú žily –
prasknú – ale čo to? Neletím, ja brzdím, stojím!
zvláštne – veď ja žijem! Nechápavo v tíš hôr hľadím.
Zobzerám sa na Kriváň – čo to Bože znamená?
Kriváň myrhou halí sa – veď hostina to obetná!
Var’ Ježišu Ty si, miesto mňa tu život dal?
Na Končistej – Golgote – s Peťom drahým umieral?
Rozpoltená duša však – rozum – opytuje sa:
Čo teraz? - Dosť už! Nepochybuj, vierou preber sa!
Dlaň si svoju vložil v prebodnutý bok môj,
čo mi na to odpovieš? – Pán môj a Boh môj!
Povolal ma k hľadaniu, ja chcel som,
odpovedám volaniu: Hľa, tu som!
V krehkom tom pozemskom putovaní,
ľúbosť som našiel v sŕdc objímaní.
V Prahe, 14.11.2004, venované pamiatke drahého Peťa Babíka, ktorý, štrnásťročný, zahynul na Končistej 14.11.1998
Báseň nájdete s umeleckými fotkami na pozadí na www.webpark.sk/krivan2494/dydimusova_golgota.doc
