Poriadok musí byť
Najlepšie to vyjadril po aktuálnych udalostiach v Indonézii jej viceprezident (či vicepremiér, ani SME v tom nemá jasno) Júsuf Kalla: "Je to vec zákona. Ale ak sú ľudia nahnevaní na zákon, tak sme stratení." Zákon sa musí dodržiavať a ak ho niekto nedodržiava, bude sa musieť podriadiť výroku súdu. Na tomto stojí každá spoločnosť. Poriadok musí byť - nielen doma v obývačke, ale aj v štáte.
Doma sa musia dodržiavať pravidlá stanovené rodičmi a v štáte je vynucované dodržiavanie pravidiel stanovených zákonodarným orgánom. Keďže si každá rodina stanoví vlastné pravidlá správania sa doma, rodinné zvyky sa rôznia. Podobne sa rôznia aj zákony rôznych štátov, keďže disponujú suverénnymi zákonodarnými orgánmi. Ale rodiny nežijú v izolácii, ak sú v niektorej rodine také pravidlá, že za ich nedodržanie sú trestom časté ponižovania, hádky a bitky, susedia to počujú a prinajmenšom proti tomu mlčky krútia hlavou. Podobne ani štáty nie sú v úplnej izolácii. Sme zvyknutí, že útoky na ľudské práva v konkrétnych štátoch sú pranierované svetovými médiami.
Človek je teda nietko, kto má práva a nikto mu tieto práva nesmie odoprieť. Ale zastávame tieto hodnoty naozaj ako národ, štát, ľudstvo univerzálne? Existuje tu hrozba terorizmu (študujem v Prahe :) , a i na Slovensku sme svedkami nenávisti proti Maďarom či Slovákom, proti židom, rómom či dlhovlasým (vražda Daniela Tupého skínmi) či vzájomnej nenávisti niektorých ateistov a kresťanov; či nenávisti k američanom, bohatým, podnikateľom a iným. Je vidieť, že prístup k ľuďom ako ľuďom dnes nie je princípom. Ani na Slovensku. A snáď väčšina čitateľov súhlasí, že úcta k dôstojnosti človeka má stáť nad akýmkoľvek (sveto)názorom. Ak k tomu chceme dôjsť, musíme najprv preskúmať zdroje, z ktorých rastie naša súčasná spoločnosť a kriticky ich prehodnotiť. Máme každý právo na svoj vlastný názor, odkiaľ ten praktický subjektivizmus a búranie právd?
Ich, Übermensch
Je to príťažlivý postoj tzv. egalitarizmu, ktorý ako vo svojej prenikavej Vzbure más majstrovsky ukazuje José Ortega y Gasset: "V tejto knihe som uskutočnil pokus vykresliť istý typ Európana, predovšetkým opisovaním relevancie jeho chovania k civilizácii, do ktorej sa narodil. Previedol som tento výskum, pretože takýto jednotlivec už nereprezentuje postup v civilizácii oproti predchádzajúcej civilizácii, ale úplnú negáciu civilizácie." A aký je vlastne ten egalitaristický jedinec?
Vysvetlí nám to Ján Pavlík: "Egalitarizmus je snahou eliminovať spontánne vyvinutý rozdiel medzi masami a elitou definovaný ako schopnosť členov spoločnosti podriadiť sa morálnym pravidlám ako aj gnozeologickým pravidlám, tj. pravidlám umožňujúcim hľadanie pravdy."
A v čom teda spočíva vzbura más? Ján Pavlík pokračuje vo vysvetľovaní: "Vzbura más spočíva vo fakte, že priemerný človek, člen masy, odmieta uznať existenciu akejkoľvek elity, pretože nie je zvyknutý odvolávať sa na žiadnu vyššiu inštanciu okrem seba samého. To implikuje, že taký človek verí, že nemá žiadne povinnosti, ale výhradne práva, čo znamená, že "ľudské a občianske práva, o ktorých hovorí Ortega y Gasset sú číry dar osudu, holá výhoda, ktorá je daná každému a nevyžaduje nijeké úsilie: v snahe získať ich stačí byť schopný dýchať a nebyť hlupák. V obhajovaní svojej rebélie voči existujúcim elitám, člen masy tvrdí, že má svoje vlastné "názory" a idey; napriek tomu zlyháva v pochopení toho, že ak niekto chce mať vlastné názory, musí o pravdu bojovať a podriadiť sa pravidlám nevyhnutným pre tento boj o pravdu. V dôsledku, jeho "vlastný názor" nie je ničím iným ako výber otrepaných všedností, predsudkov, častí ideí alebo jednoducho slová, ktoré sa do jeho mysle dostali čírou náhodou."
Pritom je nutné poznamenať, že rozšírenie vzbury más je nemožné bez predchádzajúcej obhajoby egalitarizmu vplyvnými intelektuálmi. Ako študent ekonómie musím pre svoju vedu sebakriticky priznať, že túto vzburu más iniciovali aj mimoriadne vplyvní ekonómovia. Napríklad otec novodobej praktickej hospodárskej politiky John Maynard Keynes veľmi pomohol iniciovať vzburu más dvomi ekonomickými chybami: jednak svojou teóriou, ktorou dal zelenú neprozreteľným rozhadzovačským chúťkam politikov. Politici sa jej mocne chytili a rámec keynesovskej fiškálnej politiky neprekročil ani taký, vraj liberálny minister, ako nazývajú bývalého ministra financií Ivana Mikloša. Mikloš bol svojimi rozpočtami ešte rozhadzovačnejší než to Keynes politikom odporúčal. Druhou, nemenej zhubnou ekonomickou chybou, ktorou John Maynard Keynes pomohol iniciovať vzburu davov, je mravná neviazanosť, ktorou sa riadila celá skupina jeho najbližších priateľov a spolupracovníkov. Prečo to bolo ekonomickou chybou? Pretože preferencie - i tie morálne - sú predmetom ekonomického skúmania, ako nás o tom reinterpretáciou zákona hraničnej užitočnosti poučil Gary Becker. Morálka, ako vo svojej ekonomickej argumentácii súhlasia Becker s Jamesom Buchananom a Friedrichom Hayekom, je vo svojej aplikácii produktívna, a to aj v ekonomickom zmysle slova produktívny. Možno teda povedať, že Keynes inšpiroval nihilizmus morálny - morálnu svojvôľu - a zároveň nihilizmus hospodársko-politický.
Aby som bol spravodlivý voči pravdivému stavu vecí, názor, aký má Becker, Buchanan, Hayek, a s ktorým súhlasí Ján Pavlík, Michael Novak a súhlasím s ním i ja, je dnes v ekonomickej obci ojedinelý. Aj český profesor ekonómie Robert Holman, ktorý sa nazýva liberálom a ktorý (zatiaľ) ako jediný napísal "liberálnu" učebnicu ekonómie. (To vlastne implikuje, že v súčasnosti neexistuje učebnica ekonómie, s ktorou by som zásadne súhlasil.) Aj Holman svojím tradičným (a nie Beckerovským) chápaním teórie hraničného úžitku šíri morálny nihilizmus. Aby som však bol voči osobe (i mnou) váženého profesora Holmana spravodlivý, je nutné dodať, že na rozdiel od Keynesa a svojich kolegov - profesorov ekonómie - striktne varuje pred nihilizmom hospodársko-politickým. K objasneniu významu mojej kritiky Keynesa je potrebné dodať, že Keynes rozvíjal spomenuté nihilistické aktivity v tridsiatych rokoch, kedy Ortega y Gasset napísal svoju Vzburu más. Keynes mal tak paradoxne pravdu, keď povedal (tento výrok citoval k úvodu do svojej učebnice ekonómie iný pražský profesor a Keynesov obdivovateľ, profesor Helísek): "Názory ekonómov a politických mysliteľov, či už sú správne alebo nie, sú vplyvnejšie, než sa všeobecne myslí. V skutočnosti, svet nie je ovládaný takmer ničím iným. Praktici, ktorí veria, že sú vyňatí z akéhokoľvek intelektuálneho vplyvu, sú zvyčajne otroci nejakého bláznivého ekonóma."
Aby ste si nemysleli, že u mňa je ekonómia stredom sveta, som si vedomý toho, že nielen ekonómovia, ale napríklad aj filozofi inšpirovali vzburu davov, ba v istom zmysle mali vedúce slovo, ktorým inšpirovali svet k vzbure davov. Bolo to otrasenie viery v zmyslupnosť pravdy, ktorá sa stala pálčivou otázkou po oddelení pravdy od dobra, čo bolo nutným následkom vzniku moderných vied. Európske myslenie na túto otázku odpovedalo v druhej polovici dvadsiateho storočia úplným zavrhnutím pravdy - nastúpila "filozofia" postmodernizmu. (V úvodzovkách preto, lebo postmodernizmom filozofia prestáva byť philos sophia - láskou k pravde.) Samotný významný zástanca postmodernizm, Čecho-Talian Václav Bělohradský napríklad takto reaguje na snahy pápeža Benedikta XVI. v boji proti relativizmu: "Katolická církev si postavila do čela muže, který byl nejvyšším inkvizitorem, řídil Kongregaci pro nauku víry, jak zní novodobý název pro inkvizici. Politicky je mu velmi blízký například italský politik Rocco Buttiglione, jehož kandidaturu na evropského komisaře pro lidská práva Evropský parlament neschválil. Případ Buttiglione ukázal, jak silné je napětí mezi katolickým pojetím "lidské přirozenosti" a evropskou politikou obrany lidských práv. Pro církev jsou homosexuálové hříšníci, jiná náboženství omylem, postoje v rozporu s "naukou víry" jsou nemorální, lze je tolerovat jako hříšnické a chybující, ale nikdy nesmíme uznat jejich nárok na stejnou důstojnost s "námi". Ja nechcem tvrdiť, že na katolíckej cirkvi nie je nič zlé, Bělohradský však podľa mňa zachádza priďaleko a s vaničkou vylieva i dieťa v snahe vrátiť ľudstvu vedomie zmyslu. Najlepšiu obhajobu Benedikta XVI. proti Bělohradskému prevedie samotný pápež, preto ďalej citujem pasáž z jeho úchvatnej prednášky v Regensburgu, za ktorú bol neprávom osočovaný. V istej pasáži uvažuje o následkoch dominancie prírodovedného chápania rozumu: "Toto upozorňuje na dva princípy, kľúčové pre záležitosť, ktorú sme načali. Po prvé, iba ten druh istoty, ktorý vychádza zo synergie matematických a empirických prvkov, sa môže považovať za vedecký. Všetko, čo by sa vyhlasovalo za vedu, sa musí podrobiť prehodnoteniu podľa týchto kritérií. Preto sa vedy zamerané na ľudské záležitosti, ako história, psychológia, sociológia a filozofia, usilujú zosúladiť s týmto kánonom vedeckosti. A po druhé, čo je dôležité pre našu úvahu, táto metóda vylučuje priamo zo svojej podstaty otázku Boha, stavajúc ju do pozície nevedeckej alebo pre-vedeckej otázky. Následne čelíme redukcii záberu vedy a rozumu, ktorý musí byť preverovaný.
K tomuto problému sa ešte vrátime neskôr. Zatiaľ je potrebné všimnúť si, že vychádzajúc z tohto bodu skončí každý pokus vyhlásiť teologické tvrdenia za vedecké v redukcii kresťanstva len na fragment jeho pôvodného obsahu. Musíme však povedať viac: je to sám človek, kto sa stáva zredukovaným, lebo špecificky ľudské otázky o našom počiatku a cieli, formulované vďaka náboženstvu a etike, potom už nemajú miesto v normatíve kolektívneho rozumu, ako ho definuje „veda“, a tak musia byť vyhostené do oblasti subjektivity. Subjekt sa potom rozhoduje, na základe svojej skúsenosti, čo zo záležitostí náboženstva považuje za obhájiteľné, a subjektívne „vedomie“ sa stáva jediným arbitrom toho, čo je etické. Týmto spôsobom teda etika a náboženstvo strácajú svoju silu vytvárať komunitu a stávajú sa čisto osobnou záležitosťou. Toto je pre ľudstvo nebezpečná situácia, ako vidíme na ničivých zvrátenostiach náboženstva a rozumu, ktoré nevyhnutne vznikajú, keď sa rozum zredukuje natoľko, že otázky náboženstva a etiky sa ho viac netýkajú. Pokusy vybudovať etiku na pravidlách evolúcie alebo psychológie a sociológie sa končia neúspechom jednoducho pre svoju neadekvátnosť." Benedikt XVI., ako vidíme, apeloval na to, aby oblasť etiky a náboženstva nebola vyňatá z interpersonálne platného rozumového poznania. V inom prípade totiž hrozí rozšírenie náboženského relativizmu, že o tom, aké má byť náboženstvo, bude rozhodovať subjektívny jednotlivec. Do náboženstva v takom prípade bude možné presadiť akékoľvek subjektívne predstavy. Presne toto žiadal od náboženstva na blogu svojím mimoriadne úspešným článkom Hľadám Boha. Zn. Som ateista Miroslav Zajko. O popularite takéhoto chápania náboženstva hovorí obľúbenosť takýchto článkov, a, čo je príznačné, zvlášť sú také články populárne medzi mladými. A práve proti takémuto náboženskému relativizmu argumentuje Benedikt XVI., a to aj citovaným a toľko dehonestovaným výrokom, ktorý urazil moslimov. Vieru - a je jedno, či je katolícka, moslimská, či iná - nemožno šíriť násilím. Nemožno tak robiť preto, lebo to odporuje rozumu, čím zároveň odporuje podstate Boha. Nekonať rozumne odporuje podstate Boha, taký je záver Benedikta XVI.: "Vychádzajúc z vnútornej podstaty kresťanskej viery a zároveň z podstaty helenistického myslenia, mohol Manuel II. skutočne povedať: Nekonať rozumne, nekonať s „Logos“, odporuje podstate Boha." Som zvedavý, či jeho "kritici" sú aj proti tomuto výroku, ktorý organicky súvisí s výrokom, ktorý urazil moslimov, a ktorý je dokonca citátom toho istého panovníka, ktorý vyslovil na adresu moslimov inkriminovaný výrok.
Zavrhovaním katolicizmu a vlastne akéhokoľvek náboženstva Bělohradský naozaj vylieva vaničku i s dieťaťom. Civilizácia stojí na nejakých základoch, pravidlách, ktoré sa musia nepodmienene dodržiavať, ak nemá byť civilizácia zničená. Medzi takéto pravidlá patrí jednak panstvo práva a jednak dodržiavanie katallaktických pravidiel, ktorých samotná existencia vyvracia základné postuláty postmodernizmu. Je preto pre Bělohradského typické, že svoj postoj, ktorý nazýva liberalizmom, údajne hayekovsky, obhajuje tým, že "kapitalizmus nie je spoločenstvo zdieľaných cieľov, ale zdieľaných záujmov." V Bělohradského vysvetlení sa tu jedná o spoločný záujem obchodovať a tak získať egoistické výhody. Rozširovaním tohoto chápania teda Bělohradský v praxi pomáha rozšíriť sa teoretickému predsudku, ktorý sám zastáva, totiž "že kapitalizmus v sebe obsahuje inherentnú neschopnosť generovať svoje legitimácie" a snaží sa rozvracať kapitalizmus v jeho objektívne existujúcich, čiže pravdivých základoch - snaží sa nabúrať dodržiavanie katallaktických pravidiel. V rámci metodológie hodnotovej neutrality vyvodený záver F. A. Hayeka a Jána Pavlíka, že mier a prosperitu možno zabezpečiť jedine skrze prostriedok - kapitalizmus nám potom poslúži k tomu, aby sme s objektívnou platnosťou - pravdivo - vyslovili záver, že Václav Bělohradský a postmodernisti všeobecne sú proti ľudstvu.
O postmodernizme a o jeho relevancii pre vzburu davov, píše Pavlík toto:
"S pomocou analýzy Ortegu y Gasseta preto môžeme charakterizovať postmodernizmus ako "ideológiu" vzbury más. (Je nevyhnutné použiť úvodzovky, pretože, postmodernizmus sa od známych ideológií líši tým, že je vnútorne rozporný.) Nebezpečenstvo postmodernizmu sa stáva ešte viac zreteľným, ak vezmeme do úvahy, že vzbura más postupuje nielen v synchronickej forme (čiže v rámci jednej generácie), ale tiež v diachronickej forme - ako vzbura mladej generácie proti staršej generácii. Bol to sám Ortega y Gasset, kto predvídal tento druh vzbury, hľadajúc podobnosti medzi rozmaznaným dieťaťom a rebelujúcim primitívom alebo barbarom: vzbura tu spočíva v demonštrovanom fakte, že relatívne veľká časť výrastkov, zrýchlených v ich biologickom vývine, avšak zaostalých v ich duševnom vývine kvôli dominancii vizuálnych informácií, odmieta akceptovať znalosti, pravidlá a hodnoty, ktoré sa ostatní (rodiny a vzdelávacie inštitúcie) snažia vštepiť do ich pamätí. V takejto egalitaristickej činnosti sa odvolávajú na svoje právo mať "vlastný názor". Nanešťastie, aplikujú toto právo predtým, než si osvoja pravidlá, ktoré by im umožnili získať pravdivé vzdelanie, a preto nie sú schopní pochopiť dôležitosť pravidiel a hodnôt. Individualizácia adolescenta potom často pokračuje vo forme úsilia dosiahnuť "originalitu" nedodržiavaním existujúcich pravidiel a noriem. Ba čo viac, existujú viaceré primitívne subkultúry mladých, založené na slepom napodobovaní a plné agresie a netaktnosti, ktorých prijatie umocňuje vzburu mladých proti pravidlám a normám, ktoré sú nevyhnutné pre ďalšiu existenciu Západnej civilizácie."
I keď tu Pavlík píše slová "Západná civilizácia", jeho abstraktne-univerzálne závery činia tieto závery platnými pre celú civilizáciu. Civilizácia je totiž len jedna.
Ak tu Pavlík hovorí o pravidlách, ktoré umožňujú získanie pravdivého vzdelania, hovorí predovšetkým o tzv. regulatívnom ideále pravdy. Viac už jej prominentný zástanca Michael Novak: "Ako inštitucionalizujeme konverzáciu, v ktorej sú všetci účastníci ohraničení regulatívnym ideálom pravdy, takým, že každý musí prezentovať evidenciu, ktorá by mala byť ostatnými posúdená ako bližšia či vzdialenejšia pravde, týmto spôsobom sa môžu všetci posunúť dopredu, učiac sa od všetkých ostatných, v smere plnšieho uchopenia pravdy?
Zúčastniť sa na takej konverzácii znamená byť ochotný uložiť si disciplínu evidencie a rozumu nad seba, a zostať otvorený svetlu kriticizmu od ostatných a kriticizmu tiež od seba samého, v svetle pravdy, ktorú všetci hľadáme.
Ak si prajeme stať sa slobodnými od ilúzií, a slobodní od falošných a umelých chápaní, potrebujeme pokračovať v kráčaní k svetlu pravdy. Nikto z nás nevlastní celú pravdu; naopak, každý z nás je pod súdom svetla pravdy, ktorá je väčšia, než ktokoľvek z nás.
Len láska k svetlu pravdy väčšej než sme my sami nás môže udržať a popohnať nás dopredu, čoraz hlbšie. K dosiahnutiu väčšieho preniknutia pravdy o nás a našich osudoch potrebujeme byť oslobodení od našej sebalásky a ilúzií. V tomto zmysle, pravda rastie so slobodou."
Kto neakceptuje túto tézu, ten je jedincom v mase vzbúrenej proti civilizácii. Taký človek sa stavia do anarchistickej pozície Ich, Übermensch.
Jednou z dôležitých implikácií tohto článku je aj to, že som skĺbil základnú argumentáciu klasických liberálov so základnými argumentami katolíckymi. Malo by to implikovať, že je možné byť nerozporne zároveň katolíkom a klasickým liberálom, ba že je to aj potrebné.
A čo tolerancia?
Z vyššie uvedeného vyplýva, že jednotlivec musí byť podriadený istým civilizačným normám, nie všetko je pre civilizáciu - jej prežitie - tolerovateľné. Avšak kde je hranica medzi potrebou dodržiavať civilizačné pravidlá a právom každého človeka rozvíjať sa podľa vlastných schopností? Kde je hranica medzi právom na osobnú slobodu a prevenciou proti terorizmu?
Pre obasnenie si opíšme niekoľko príkladov, pri ktorých nám bude sprievodcom Michael Novak. Začneme tam, kde vznikajú všetky svetové problémy posledných storočí - na západe: "Keby ste videli, ako ľudia v New Yorku reagovali na tú nesmiernu tragédiu, keby ste videli disciplínu, rozhodnosť, samoorganizáciu, s ktorou čelili takmer nemožnej úlohe, ako prechádzali sutinami jeden vedľa druhého starostlivo prehľadávajúc každý meter štvorcový. Je to ich spôsob. Obrovský význam ľudského kapitálu spočíva v tom, že sú ľudia schopní sa dohodnúť bez toho, aby im niekto dával rozkazy. Ihneď sa objavili dobrovoľníci a boli pripravení pracovať a pomáhať bez toho, aby na nich musel ktokoľvek dozerať. Keď máte slobodných ľudí, ktorí sa riadia vlastným zmyslom pre spoluprácu, zmyslom pre zodpovednosť a dokážu tak konať usporiadane, bez masových zmätkov, tak nepotrebujete komisárov, ako tomu bolo v Sovietskom zväze. Jedná sa o veľké výdobytky ľudského ducha, ktoré hrajú pre slobodnú spoločnosť kľúčovú úlohu. Práve z tohoto dôvodu tí, ktorí chcú zničiť slobodu, útočia na jej nervové centrum. Musia zničiť panstvo práva. Sme závislí na tom, že ľudia dobrovoľne dodržiavajú právo. Pozrite sa na Sochu slobody v New Yorku. Tá je pravým symbolom New Yorku, nie Svetové obchodné centrum. Pravým symbolom je Socha slobody, ktorá bola vymyslená a postavená Francúzmi a stelesňuje pravý význam slobody. Nie liberté z dôb Francúzskej revolúcie. Francúzska revolúcia začala s prostitútkou na oltári v Notre Dame. Sloboda znamenala rob si, čo chceš, čokoľvek sa Ti zachce, čokoľvek si praješ, nasleduj svoj inštinkt. Sloboda znamenala nihilizmus. Francúzski liberáli, nasledovníci Tocquevilla a ďalších, ktorí navrhli Sochu slobody, mali na mysli niečo iné. Ponajprv to nebola socha mladého bojovníka s kalašnikovo v rukách. Nebol to žiaden revolucionár, ale žena, pani filozofie. Vo francúzskej ikonografii je sloboda vždy predstavovaná ženou. Žiadne násilie, ale múdrosť. Do jej pravej ruky umiestnili pochodeň rozumu proti vášni, bigotnosti a neznalosti a do ľavej ruky knihu zákona. Sloboda podľa rozumu a sloboda podľa práva. Ako povedal Lord Acton: "Sloboda neznamená právo robiť si, čo chcete, čo si prajete, na čo máte chuť", ako tomu bolo v jednej knihe zo šesťdesiatych rokov "Jednoducho to urob." V žiadnom prípade. Sloboda znamená právo robiť, čo by ste mali robiť, čo po premýšľaní a rozvažovaní poznáte, že máte robiť, z dlhodobého hľadiska a pre dobro všetkých. Pravá sloboda začína premýšľaním, rozvažovaním, konaním, rozhodovaním a prijatím zodpovednosti za dané rozhodnutia. To je skutočná sloboda, ktorú reprezentuje Socha slobody. ... Toto musia teroristi zničiť, ak si prajú zničiť slobodu." V súhlase s týmto Novakovým citátom konšatujem, že teroristi nie sú primárnou hrozbou a prevencia terorizmu nie je primárnou požiadavkou ľudstva. Je potrebné začať zdola. Je potrebné kultivovať ľudský kapitál najprv v "západných" krajinách, aby sme civilizáciu neničili zvnútra. Len tak budeme vedieť zaujať rozhodné stanovisko voči východným krajinám, ktoré spoznávajú civilizáciu len postupne, len tak im ponúkneme skutočnú alternatívu neslobody, vykorisťovania, ubiedenosti a stagnácie, ktoré lámu len postupne - ako napríklad Čína. Civilizácia je len jedna.
Čína reformuje najprv svoju ekonomiku, významný rast zaznamenáva už dnes. Roku 1989 sa však takéto reformy v Číne stále ešte zdali utópiou: "V roku 1989 boli čínski študenti protestujúci na Námestí nebeského pokoja opytovaní novinármi: "Prečo protestujete, aké sú vaše názory?" Vytvorili si z papieru sochu s tvárou Sochy slobody - symbolu, ktorý v newyorskom prístave vybudovali Francúzi ako pripomienku významu slobody. Bola vznesená námietka: "Veď tá socha nemá čínske oči, má oči západné." "Práve toto je tradícia, ktorú máme na mysli, odpovedali." Takto nás učí Michael Novak. Civilizácia je len jedna. Praktický postoj východných štátov najlepšie ovplyvníme, ak si my sami uvedomíme, na čom stojí naša civilizácia a tak dáme príklad krajinám východu.
Áno, je dôležité, aby bol zákon dodržiavaný. Aj kresťania v Indonézii musia rešpektovať práva moslimov a aj na Srí Lanke nesmú byť kresťania utláčaní. Je potrebné, aby bol Bin Ládin za svoje zločiny potrestaný. Poriadok však vynucujú aj neslobodné štáty. Za socializmu platilo neformálne: "Drž hubu a krok". Najdôležitejšie preto je pestovať povedomie pravidiel, na ktorých stojí "západná", či skôr civilizácia. V tomto zmysle sú najväčší nepriatelia civilizácie antikapitalistickí postmodernisti a médiá, ktoré napríklad rozšírili nepravdivú, osočujúcu kampaň proti pápežovi Benediktovi XVI., sú to väčší nepriatelia civilizácie než samotní teroristi.
