Na prvý pohľad konštruktívne kriticky vyzerajúci časopis Združenia svetských humanistov s názvom Prometheus, ktorého obsah ma však vrcholne sklamal, mi dal za pravdu. V čísle 3/2005 (1. ročník) tohto časopisu je na strane 5 článok bez uvedenia autora (teda názor redakcie) s názvom Zákon pre bezkonfesijných občanov. Slovenskí svetskí humanisti si v ňom kladú otázku, „či by štát osobitným, právne relevantným spôsobom nemal upraviť aj svoj vzťah k bezkonfesijným občanom.“ Hneď odpovedajú, že „niet pochýb, že odpoveď na túto otázku by bola kladná.“ Ďalej píšu: „Ak by ho (takýto zákon) Slovensko prijalo, nebolo by prvou krajinou. Je prekvapujúce, že ani tí politici, ktorí sa stavajú na obranu neveriacich, s takýmto uceleným návrhom doteraz neprišli. Spoločnosť Prometheus sa však o túto problematiku pokúša už dlhší čas“. Slovenským zákonodarcom ponúkajú ako príklad belgický zákon o vzťahu štátu k bezkonfesijným občanom: Zo zákona v Belgicku „existuje Ústredná rada filozofických nenáboženských spoločenstiev Belgicka .. , je uznaná ako organizácia poskytujúca morálnu pomoc podľa filozofickej nenáboženskej koncepcie .. , je gestorom materiálnych záujmov a financovania týchto filozofických nenáboženských spoločenstiev. .. v každej provincii sa zriaďuje jedna Ústredná rada a v územnom celku hlavného mesta Bruselu dve Ústredné rady. .. v každom hlavnom meste provincie zriaďuje verejnoprávny subjekt (!) nazvaný Inštitút morálnej pomoci Ústrednej rady (nenábožensky orientovaných občanov). .. Inštitút je dokonca samostatnou právnickou osobou. Ďalšie ustanovenia zákona regulujú menovanie delegátov (humanistických poradcov, „ateistických kňazov“), výšku ich štátnych platov a osobných náležitostí“. Vyššie zvýraznená citácia a ďalší text je priamym dôkazom lobbystických tlakov „za práva“ ateistov. Je to boj o moc pomocou zneužitia filantropizmu a antináboženských (anticirkevných) nálad v slovenskej spoločnosti. Spoločnosť Prometheus bojuje za ďalšie úrady, teda za vyššie výdavky verejných rozpočtov (a daní). Nebojuje za zrovnoprávnenie ateistov a veriacich v náboženskej slobode. Proti štátnym výhodám veriacich (napr. cirkevné školy financované štátom) chce výhody pre ateistov. Spoločnosť Prometheus má pre spoločnosť nebezpečný cieľ - zrovnoprávnenie ateistov a veriacich v náboženskej neslobode. Tá vždy viedla k zbytočne vyostreným a často tragickým napätiam v spoločnosti.
Na strane 3 spomenutého časopisu je iný článok potvrdzujúci môj názor, článok Braňa Ondruša s názvom Ochrana ateistov – záujem politikov. Pán Ondruš v ňom analyzuje postoj strán, ktoré chcú ochraňovať práva ateistov – strán KSS a ANO. ANO sa na jednej strane snaží pretlačiť novelu zákona o financovaní cirkví, pričom verí, „že po prijatí takéhoto zákona budú mať cirkvi v spoločnosti taký vplyv, ako o tom rozhodne „slobodná vôľa občanov“. Podľa pána Ondruša to vychádza z filozofie ANO, vyjadrenej slovami: „Budeme ochraňovať práva tých, ktorí potrebu viery v Boha nepociťujú.“ ANO však podľa pána Ondruša pred časom nepodporila novelu zákona o Slovenskej televízii. „Cieľom tejto novely bolo, aby STV dávala vo svojom vysielaní priestor nielen náboženským, ale aj nenáboženským spoločnostiam. Je totiž zarážajúce, že evanjelická cirkev, ku ktorej sa hlási 7% občanov, má vo verejnoprávnej televízii vlastnú reláciu a ateisti, respektíve neveriaci alebo ľudia bez vyznania, ku ktorým sa hlási 13% občanov, nemajú v STV žiaden priestor.“ Ako v prípade návrhu zákona pre bezkonfesijných občanov, tak v prípade návrhu novely zákona o Slovenskej televízii sa jedná o podobné opatrenia, ako je dnes povinne voliteľná etika alebo náboženstvo pre žiakov už 1. ročníkov základných škôl.
Podľa pána Ondruša celospoločenská rozpínavosť cirkví podporuje tendenciu, že sa z ochrany ateistov stáva politická téma, „a to je pre demokraciu u nás dobrá správa. Stále však nie je jasné, aké výsledky to všetko bude mať a kedy sa dostavia.“ Súhlasím s pánom Ondrušom, že na Slovensku vládne čoraz viac napätá situácia zvlášť medzi katolicizmom a ateizmom, a že to je situácia, kedy je potrebné niečo konať. Táto situácia je teda nádejou na zrovnoprávnenie veriacich a ateistov.
Nestačí však mať dobré úmysly. Rovnoprávnosť nemožno dosiahnuť výsadami proti iným výsadám, iba ak rovnoprávnosť v otroctve. Rovnoprávnosť možno dosiahnuť jedine odstránením všetkých výsad. Jediná rovnoprávnosť je sloboda, ktorá neruší slobodu iného človeka. Podľa mňa je jasné, aké „dôsledky to všetko bude mať“- podľa toho, aké prostriedky použijeme k riešeniu tohto problému. Výsady povedú, ako vždy, k špirále vylobovaných protivýsad, ktoré budú mať „vyrovnávať“ nerovnoprávnosť a nespokojnosť zo všetkých strán a v dôsledku nerovnoprávnosť a nespokojnosť podporia. K rovnoprávnosti ateistov a veriacich dôjde jedine, ak sa zrušia výsady a uvoľní sa priestor pre náboženskú (dnes snáď presnejšie svetonázorovú – i ateizmus je svetový názor) slobodu.
