Dvojaký pohľad na problém vzniku náboženstva (a jeho vzťahu k rozumu a úlohe vo svete)
Takže, ako vidím problém ja, na vznik náboženstva sa väčšinou hľadí dvojako:
1. pohľadom, ktorý razil Auguste Comte - V praveku si človek nevedel vysvetliť prítomnosť slnka a v noci hviezd, blesky, lavíny, samotné stvorenie človeka a podobné "nevysvetliteľné" javy a procesy, a preto stvoril bohov a náboženstvá. Náboženstvá mali "vysvetliť" tieto tiaživé problémy. Od času, keď do pavučín týchto problémov vniesol svetlo novoveký rozum, strácajú náboženstvá svoju legitimitu, ktorú koniec-koncov podľa istej verzie tohto názoru náboženstvá nikdy nemali a iba si ju uzurpovali a bránili a dodnes bránia rozvoju rozumu. Podľa tohto názoru sú teda náboženstvá ľudstvu vyslovene škodlivé. Jedinou svetlou výnimkou je pre niektorých takto uvažujúcich charitatívna činnosť cirkví.
2. pohľadom náboženským. Človek bol stvorený Bohom (či Alláhom, atď.) a preto človek v sebe má schopnosť a povinnosť hľadať Boha a žiť náboženskou vierou. Podľa vyhrotenej - antiracionalistickej verzie tohto názoru ľudstvo nemôže napredovať bez teologického riadenia ľudského konania.
Oproti týmto dvom extrémom veľa ľudí tuší, že pravda bude niekde uprostred - niekde medzi vierou a rozumom. A to, ktorá strana u konkrétneho človeka preváži, závisí od viacerých okolností: výchova, skúsenosti s náboženstvom či so životom bez osobného Boha. Prevažná väčšina ľudí sa potom pozerá na náboženstvo všeobecne a konkrétne na aktuálne dominantné náboženstvo cez prsty. Práve preto je potom "nutné" diskutovať o náboženstve spôsobom rozpravy nad konkrétnymi dejinnými udalosťami v danej cirkvi. Týmto spôsobom skĺzol od riešenia základného problému náboženstva aj Jánoš.
Výnimkou z pochybovačov sú skalní veriaci - väčšinou vyhrotení antiracionalisti, ale tých je málo. Tí len potvrdzujú aktuálne platné pravidlo, že veľká väčšina veriacich - a takmer všetci ateisti - sa u nás konkrétne na katolícku cirkev, jej učenie a konanie pozerá nedôverčivo. V tomto s Jánošom súhlasím, veľa veriacich si dáva otázky a má pochybnosti, ktoré podľa Jánoša svedčia o existencii smietky rozumu u kresťanov (Citát Jánoša: V dnešnej dobe je veľmi moderné medzi ľuďmi čo sa považujú za kresťanov, nesúhlasiť s mnohými vecami čo cirkev presadzuje. Vnímam to ako pozitívny jav, ako smietku rozumu čo víťazí v podvedomí ovládnutom kresťanskou výchovou a fenoménom menom Viera"). S jeho vysvetlením však nesúhlasím.
Každopádne však Jánoš zastáva a svojím článkom (rozoberajúcim - historické - problémy konkrétnej cirkvi) rozširuje názor, že existujú len dva postoje k úlohe náboženstva vo svete - pochybovačný až negatívny comteovský názor a proti nemu náboženský, antiracionalistický názor.
Vysvetľovať dnes čokoľvek spôsobom iným ako vedeckou racionalitou je riskantné, pretože vedy a fakty sú veľmi uznávané. Preto sa moje riešenie problému bude snažiť o vedeckú racionalitu:
Tretí pohľad na problém vzniku náboženstva (a jeho vzťahu k rozumu a úlohe vo svete)
Existuje. Vie o ňom úzka skupina istých špecialistov, ale dôležité je, že taký názor existuje. Jeho snáď základným zdrojom je krátky text - 5 strán Hayekovej knihy Osudná domýšlivost - omyly socialismu, jej posledná kapitola Náboženství a strážci tradice. Ako teda vznikli náboženstvá? Rozhodne to nie je jednoduchý problém.
Ján Pavlík Hayekov text rozvíja v kontexte evolúcie človeka a jeho civilizácie. Podľa Pavlíka (ale zďaleka nielen podľa neho) existovalo v procese evolúcie človeka také štádium, v ktorom človek ešte nemal účelové vedomie, a keď mohol existovať a v evolučnom boji prežiť jedine za podmienky, že žil v skupinách. A práve do toto štádium evolúcie človeka považuje za základ k pochopeniu vzniku náboženstiev.
K žitiu v skupinách bolo nevyhnutné podriadiť sa tzv. pravidlám distributívnej spravodlivosti. Tieto museli byť dodržiavané, ak mala skupina prežiť. Kto mal väčšiu zásluhu na ulovení mamuta, náčelník mu pridelil úmerne väčší kúsok mäsa. A naopak, ako so zásluhami, tak je to aj v prípade trestov: výška trestu je priamo úmerná závažnosti previnenia.
Keď častosťou týchto kolektívnych aktivít vznikla posunková reč a potom aj reč, ktorá bola schopná pomenovať aj predmety mimo aktuálny dosah zraku človeka, čiže abstrakciu, umožnilo to vznik ľudského myslenia. Účelového myslenia a účelového konania.
A keď začal človek myslieť, začal sa pýtať aj, odkiaľ sú tie pravidlá, ktoré dodržiava. Ba čo viac, zisťoval, že ich nedodržiavaním by v konkurencii so zvieratami neprežil. Svojou aktuálnosťou boli "večné" a imperatívne, mali a museli byť dodržiavané za každých okolností všetkými. I keď boli učení dodržiavať tieto pravidlá svojím náčelníkom, zisťovali, že náčelníci sú smrteľní. Obsah učenia sa však mal stať nesmrteľný.
Táto ťiaživá medzera medzi existenciou absolútne platných pravidiel a smrteľnosťou ľudí a vedomím, že si ich neuložili oni sami priviedla všetky národy k náboženským vieram.
Ďalej evolúcia človeka je už drvivou väčšinou zásluhou kultúrnej evolúcie. Tak evolučný vývoj v náboženskej sfére dospieva(l) k vzniku takej náboženskej doktríny, ktorá svojimi prikázaniami transcendentne garantuje a podporuje vznikajúce a rozvíjajúce sa pravidlá trhového poriadku bez toho, aby to bolo vedomím zámerom tých, kto tieto doktríny formulujú.
Viera a veda dnes
Článok končím - možno predčasne, ale už naozaj na viac nemám čas. Každý, kto ma číta, vie, že by som mohol polemizovať o mnohých problémoch histórie katolíckej cirkvi, ktoré Jánoš naznačil. Ekonóm vie - TASTAAFL - nič nie je zadarmo. Aj môj čas má náklady obetovaných príležitostí. Teraz sú priveľmi vysoké.
Jánošov citát: "Nech už totiž hľadáte čokoľvek - morálku, pravdu, či podstatu bytia, biblia nie je tá správna kniha na čítanie. Na napísanie použiteľnejšej, múdrejšej a pravdivejšej knihy stačí v súčasnej dobe 1 vzdelaný človek s nadpriemernou inteligenciou." Tento stav - že dnes sú ľudia väčšinou civilizovaní - sa stal možným práve vďaka evolučnému boju náboženstiev a ich sankcionovaniu civilizačnej morálky - čo je dôsledok súboja náboženstiev.
Čo sa teórií týka, je pozoruhodné, že o Comtovej teórii pozitivizmu som sa dozvedel na gymnáziu aj ako nie príliš dôsledný študent slovenského jazyka a o tejto teórii som sa dozvedel na vysokej škole, a to úžasnou zhodou nie príliš pravdepodobných okolností (alebo, ako verím, vďaka pôsobeniu Prozreteľnosti).
O tom, koľko pokoja vnáša tento comteovský pohľad do spoločnosti, asi netreba písať veľmi obšírne. Rozbíja spoločnosť, stavia ju na dva proti sebe stojace brehy - rozum a vieru.
Záver
Je možné byť veriacim a je možné byť ateistom. Je potrebné sa navzájom rešpektovať. Je potrebná rovnováha a vyvyžovanie medzi rozumom a vierou. Nielen viera má svoje excesy, ako na ne poukazuje Jánoš. Aj veda toho má dosť na rubáši. Vedecký pokrok, ktorý odmietne civilizačnú morálku, dôstojnosť človeka, taký rozvoj sa tiež obráti proti ľudstvu. Nielen vojny ad maiorem dei gloriam ničili ľudstvo. Dvadsiate storočie je toho najlepším dôkazom. Príklad si bralo z teórie, ktorá inšpirovala i teror Veľkej francúzskej revolúcie. Benedikt XVI. neútočil na rozum. Útočil na jeho zneužívanie.
Jánoš píše: "V dnešnej dobe je veľmi moderné medzi ľuďmi čo sa považujú za kresťanov, nesúhlasiť s mnohými vecami čo cirkev presadzuje. Vnímam to ako pozitívny jav, ako smietku rozumu čo víťazí v podvedomí ovládnutom kresťanskou výchovou a fenoménom menom Viera (aj k nej sa dostanem)." A nadôvažok dodáva: "Ja len iba toľko, že radšej ako rozprávky, prečítajte si niečo múdre ...)" Toto, toto je presné tá osudná namyslenosť rozumu, proti ktorej tak brojil Hayek.
Ako ťažko vedia niektorí ateisti prijať výrok, s ktorým v iných veciach radi súhlasia! : Všetko ľudské je zneužiteľné. Ak máme byť realisti, tak musíme uznať, že je zneužiteľná nielen viera, ale i rozum. Preto, ak vnímame inšpiratívne kritiku viery z titulu rozumu, chápme inšpiratívne aj kritiku rozumu z titulu viery. Ratzingerova kritika rozumu z kázne v Mníchove medzi takéto kritiky určite patrí.
Práve preto je potrebné, aby sa oba navzájom stimulovali a nie sa navzájom podkopávali. Lebo žiaden mier v histórii nebol večný. Ani večné časy neuplinuli, a nie sme so Sovietskym zväzom. Nie je istá ani budúcnosť zjednocovanej Európy.
Prečo by sme si brali tak potrebné sily? Prečo musíme stavať rozum a vieru do protikladu? Spájajme sily pre civilizáciu. Viera a rozum dokážu v koordinovanej a inšpirovanej spolupráci spraviť veľa pre ľudstvo.
Takýto harmonický postoj je však takmer nemožný pri súčasnom stave povinného vyučovania týchto problémov. Každý gymnazista sa dozvie o Comtovi a vytvorí tak v ňom názor - rozpor medzi vierou a rozumom.
To je základ môjho názoru, že ak sa má povinne vyučovať nejaká teória vzniku náboženstiev a ich úlohy vo svete, mala by to byť zmienená kapitolka F. A. Hayeka.
Ak sa však nepodarí presadiť nič také, budem musieť odovzdane konšatovať s Hayekom, ktorý takto zavŕšil už zmienenú kapitolu o osude ľudstva zmietaného osudnou namyslenosťou: "Napriek tomu je snáď väčšina ľudí schopná uvažovať o abstraktnej tradícii iba ako o osobnej vôli. Ak je tomu tak, nebudú mať ľudia v dobe, ktorá nepokryté nadprirodzeno odmieta ako poveru, sklon nachádzať túto vôľu v spoločnosti? Na tejto otázke možno závisí prežitie našej civilizácie.."
