Panovník Fridrich August II. 4. augusta 1840 na štíte pripil "na šťastie slobodymilovného uhorského ľudu". Na znak pokorenia štítu vytesali o rok neskôr do pamätnej tabule v nemčine nápis: "Vrch Kriváň, zo všetkých panovníkov prvý stál na tvojom končiari Fridrich August, kráľ a otec Saska. Zvlášť smelý hrdina vystúpil na tvoj štít a odtiaľto hľadel na svojich verných (doslova: starých) Sasov. Sláva a večný chýr ti zato, a pre nebojácnych nech je cieľom tento pomník." Pokorenie štítu a pokorenie dovtedajšieho vrúcneho vzťahu Slovákov ku Kriváňu maďarskej vôli o jednotné Uhorsko - to bol cieľ nápisu na maďarskej pamätnej tabuli na pomníku: "Tuná stál slobodomyseľný panovník vzdialeného ľudu a duša mu zaplesala nad krásou tejto zeme. Ó, kiež by nielen zem zostala predmetom údivu v našej vlasti. Nech je silný jej národ a preslávi sa činmi." Bolo to vyhlásenie - vlastne len želanie, že Uhorsko má (mať) jeden národ. Münster chcel, aby k tomu prispela aj krivánska tradícia.
Nájdeme dnes na Kriváni Münsterov pomník pre Fridricha Augusta II.? Bol zničený už štúrovcami, tak rýchlo, ako to len bolo možné. Aj Štúrovci si boli vedomí významu Kriváňa pre Slovákov. A ich nápad nebol monumentálny ako pomník. Predsa však boli s Kriváňom úspešní. Prečo? Štúrovci nezaložili tradíciu. Oni v nej pokračovali. Milan Rúfus o tom roku 1988 napísal:
"Kto priviedol Kriváň do slovenského duchovného erbu? Štúrovci?
Isteže, v ich dobe bolo kolo toho vrchu naliehavejšie, citovejšie, rušnejšie. Lenže Štúrovci nesnívali, oni už konali.
A ten, kto koná nemá času čakať, kým, zdĺhavo ako stalagmit, narastie legenda.
Kto koná, potrebuje na pomoc legendu už hotovú.
Ten, ktorý začal mlieť múku na každodenný chlieb, musí mať prúd a nestačia mu kvapôčky budúceho dažďa v oblakoch.
Prometheus potrebuje svoj kaukaz...
Štúrovci nemuseli dlho hľadať, aby ho našli.
Dá sa to vysvetliť len tak, že legenda musela byť už pred nimi."
Rúfusovu domnieku zdieľa aj známy tatranský historik Ivan Bohuš. Ten tvrdí, že "nie je vylúčené, že krivánsky výstup bol nástupom do slávnej štúrovskej epochy s uzákonením spisovnej stredoslovenčiny a so založením literárno-kultúrneho spolku Tatrín i Hurbanovho almanachu Nitra." Nemusíme však zostať len pri domnienkach.
Existuje totiž potvrdenie, že to bolo naozaj tak. Vyznáva sa sám Ľudovít Štúr: "Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážíme, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme si, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a jako sme sa zvítali, zvítali sme sa uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky. Nebolo treba viac o tom hovoru; vec bola rozvážená, pretrasená a teraz už prichádzame s ňou k rodákom svojim..." Prvé dva národné výstupy na Kriváň sa konali v rokoch 1841 a 1842, Štúrova spisovná slovenčina vznikla roku 1843...
A Štúrovci kupodivu mali úspech. Museli si ho síce vybojovať, ale zvíťazili. Nie monumentálny pomník, ale jednoduchá reč, hovorená i písaná, vymykala sa vôli o jednotné Uhorsko. Po roku 1918 sa reč definitívne vymkla vôli o jednotné Uhorsko. Zvíťazila len jedna z oboch krivánskych "politík". Zvíťazila nepolitická politika, lebo pochopila a rozvinula tradíciu a nestavala sa proti nej.
Neonacisti (medzi inými) tiež vidia, že "Kriváň je stále považovaný za národný vrch" (tak píše populárna kniha, bohatá na chyby a nepochopenie histórie od M. Lučanského a F. Keleho Tatry s Markízou). Neonacisti majú myšlienky, za ktoré bojujú, ale jedno je isté - bojujú proti všetkému, čo kedy krivánska tradícia znamenala. A keďže spontánna sila krivánskej tradície nakoniec porazila každého, kto sa na nej kedy chcel politicky priživiť, môžeme očakávať, že boj neonacistov skončí na štíte - paradoxne na štíte, na ktorý sa spoliehajú - na štíte Kriváňa.
