Mala som tak das tricec roki, ket som prechodzila cez drahu a chtośka mi za chribtom zakričel: Krupááááňóóóó! Skoro som vbehla jednemu šoferovi pod motor – bo šofer miśľel, že ja uš budzem za vodu, za stredovu čaru vozovki, no ňebulo tak. Zahaprovalo me, že som muśela kuknuc na teho beťara, co sebe dovoľil me tak oslovic: Krupaňo! Ta znace – ja ňe uražľiva, ale co veľo, ta veľo. Ani moju macir uš tak ňevolaľi – šak mame meno Krupová – len moju babu i ostatne stare ženi. Ta šak ja ňe taka stara jak oňi, žebi po mňe tak dachto kričel. No f tim momence som sebe i uvedomila, že to vlastne hňeśka uš i jazikova vzacnosc , ket na tebe tak zavolaju. To uš ňe ľem tak mirniks-dirniks Krupaňo! To uš Krupaňo na višej urovňi. Bo to uš śe s našeho jazikoveho prejavu toto načisto traci, ta to už teraz naš šariski jazikovi skvost.
Rosmišľala som doma nad tim, jake presňe pravidlo placi na tote vikumštovane mena. Či to ľen tak, že jak perši začal, ta tak druhe pokračovaľi v tim pomenovaňu, abo ňe ľen tak. A prišla som na to, že to ňe ľen tak. Rosmišľajce naras ze mnu pri menoch, chtore v Hanušovcoch buľi a jak śe na uradoch (perši slupek) ivo fšedne dňi (druhi slupek) volaľi:
Krupová Krupaňa
Ivanková Ivankaňa
Vargová Vargaňa
Digoňová Digoňka
Bakaľarová Bakaľarka
Chajmovičová Chajmovička
A tak bi sme mohľi pokračovac i daľej z daľšima prjezviskami.
Čitace s tich dvoch slupikoch toto co i ja? Perše tri mena maju ľen tvarde abo obojake spoluhlaski, ta pri ňich śe uradni tvar mena meňi na hovorovo meno s priponu –aňa. No tote mena, f chtorich jest meka spoluhlaska, konča śe s priponu –ka.
No a ket uš spominam tote šicke cetki, ta kuśčičko ot mojej hlavnej temi odbočim. Možno pre vas budze i interesne, že štiri s tich cetkoch buľi predavački. Na mľiko i chľeba sme chodziľi do Ivankaňi a Digoňki, ňeskorši ku Hanči Bakaľarke. Ivankaňa nabiraľi z veľikaňsku varišku mľiko do dinerkoch a ket som prišla ľen s taku malu, das ľitrovu dinerečku, ta dakedi i naokolo porozľivaľi. Na bandurkovi cuker ces drahu som sebe maširovala do Skriňaka. Stari Skriňak f modrośivim plaśču nabiraľi muku zos lopatku do papiroveho sačka a kilo či dva – chto jak chcel - potim na vahe važiľi a cetka s cmavu chustku na hlave mi s tabľički bandurkoveho cukru i jakaśke sladke cukerľiki z nožikom ukraľi. Ja uš i zapomla, jak śe volaľi tote cukerľiki, aľe kamaratka mi nadpomenula, že to bul cukerkander. Pret važeňim śe cetka furt opitaľi: „Za keľo haľere?“ A ja za dześec abo za dvacec sebe popitala i dostala. Ket zme ochoreľi, ta na citroni do Chajmoviča a Chajmovički me furt zabočili i sirup „Ovocná zmes“ a „Lesná zmes“ me tu f skľeňenich litrovich fľaškoch kupovaľi. No a bandurki – miśľice vi mlade, že zme tak jak ňeśka po kiľe či dvoch ozdaj kupovaľi? Ta co sce! Majce rozum! Na mechi me braľi a f pivňicoch skladovaľi. Dachtore, co maľi zahumjenki, ta ňekupovaľi, to ľen take rodzini jak naša, co zme žadne roľe nemaľi (dzedo buľi štatni zamestnaňec – poštar a baba v ľesoch robiľi). Topanki ľem do Baťi, maleho domku kolo meśara Hechta, zme išľi kupovac. Že Baťa i Babica to ňe jedno, som śe až jak veľka dzivka doznala, bo mňe to doftedi furt jak jedno a toto iste - ľem kuśčičko skracene - meno prichodzilo, šak Babicaňa f tim obchodziku predavaľi. Ňeskorši f tim obchodziku paňi Hanzová kňiški predavaľi. Jim zme ňigda Handzaňa ňepovedaľi, bo oňi jak rodačka z Ľiptova furt zo šumnu slovenčinu śe nam prihvarjaľi. Ňepasovalo bi ňijag tak jim povedzec.
No žebim eśče ňezapomla na kresne či rodne mena. Našemu dzedovi, choc maľi šumne slovenske meno Ľudovít (chtore mu dal muj pradzedo, rodak z Oravi) inakši jak Lajoš ňichto ňepovedal. A jeho brata Vojtecha každi ľen Bela volal. Šak chodziľi eśče do maďarskich školoch, ta, mišľim, ftedi jim tam obidvom toto prischlo. A ženi tak isto. Cetku Heľenu Sabovu Iľka volaľi. Žiľi tu cetka Erža Šperhačova i cetka Haľa Molitorisova. A toto bula po Baťovi moja daľša balamuta. Šak jedna i druha – Erža i Haľa – buľi Alžbety. Ta preco jedna Erža a druha Haľa? A podobňe to bulo i z mojim kameňickim dzedom a jednim mojim bratrancom s Kameňici. Obidvojo dostali pri narodzeňu meno Alexander. No dzeda každi volal Šandor a bratranca Elek. No povice – chto śe f tim ma viznac?
Daľše slovenske mena śe ňepomaďarčovaľi, ale pošariśčovali. Ku prikladu spomeňem choľem:
Michal Miźo
Jozef Joźo
Zuzka Zuźa
Mária Marja, Maňa, Marinka
Anna Haňa, Haňka
No a na koňec eśče jeden jazikovi problem, s chtorim bi našo slovenske jazykovedci muśeľi daco robic, kebi śe šariščina stala uradnim jazikom, a to je problem, chtori śe dotika skloňovaňa podstatnich menoch:
5. pád – vokativ – oslovenie.
Šak toto f slovenskim jaziku už davno zrušiľi, no f šariščine osloveňe funguje bez prerušeňa do hňeśka daľej!!!
Miźo Miźu
Joźo Joźu
Zuźa Zuźo
Marja, Maňa, Marinka Marjo, Maňo, Marinko
Haňa, Haňka Haňo, Haňko
Mile mojo blogovo praceľe, dzekujem vam za pozornosc a chcem veric, že som vas bars ňenudzila, aľe dačemu choľem kuśčok priučila. Možno toten muj maľučki diškurz zaujme i dachtoreho učiteľa slovenčini na vichodze Slovenska, ket budze svojich žjakoch učic o našich vichodňarskich narečoch. A ket dakemu śe ozdaj daco ňevidzi, naj prebači. I Kameňica pri Ľipanoch - skadzi moja mama pochodzila, i Fincice - skadzi baba buľi, i Hanušovce nad Topľou, dze ja žijem - šicko Šariš, ale na každim mejscu śe kuśčicko inakši po šariski hutori či hvari a mňe śe to dakedi zľiva šicko do jedneho.
A na koňec, ale ňe f poslednim radze, serdečňe pozdravujem paňi diskuterku, chtora śe na blogoch ukriva pot nickom Stana5 a na podňet chtorej som toten članok fdzečňe pisala.
No a chto eśče nečital - vrele otporučam - prečitajce sebe i daľše mojo članki o našim nareču:
Šarišské nárečie – stromy, rastliny, kvety
O deťoch a detskej reči v šarišskom nárečí
O slovenčine a nárečí, aj veselo
