Prišiel čas pre Lapchicka a Kundlu odomknúť dvoranu slávy

Písmo: A- | A+

Synovia Čechov a Slovákov, legendárne basketbalové osobnosti. Hlásili sa k nám, prihlásme sa aj my k nim.

John Kundla & Joe Lapchick
John Kundla & Joe Lapchick (zdroj: AP)

Keď v 1959 Lapchicka ako člena Original Celtics uviedli do Basketbalovej siene slávy, bol nadšený. Stalo sa tak v roku jej založenia a spolu s Trojlístkami sa dostalo pocty napríklad i Jamesovi Naismithovi, Phogovi Allenovi, Georgeovi Mikanovi a Hankovi Luisettimu. Na dôvažok, sedem rokov po tom bol uvedený aj ako hráč. Opäť bol mimoriadne potešený. A ako mi povedal Richard Lapchick, Joe by bol nesmierne hrdý, keby si ho uctili aj tam, kde „voda hučí po lučinách a bory šumí po skalinách.“

Už dlhšie som za to, aby sme si oficiálne uctili tie najslávnejšie športové legendy z amerických Slovákov a Čechov. Totožný náhľad mal jeden z nestorov svetovej športovej žurnalistiky George Gross, ktorý chcel Scotta Stevensa do našej hokejovej dvorany. Potešilo ma, že rovnako zmýšľali aj predstavitelia amerického futbalu na Slovensku. Juraj Sopkuliak zo SAAF mi napísal, že „nápad pomenovať cenu pre víťaza SFL (Slovenská liga amerického futbalu) vznikol pred niekoľkými rokmi, kedy som si prečítal slovenský článok o Chuckovi Bednarikovi. V článku bola opísaná Chuckova hrdosť k slovenským koreňom. Po niekoľkých neúspešných pokusoch získať kontakt na jeho rodinu, sa mi podarilo cez Facebook nakontaktovať na manžela jednej z Bednarikových dcér – Kena Safarowica. Tento nápad ho veľmi zaujal a pomohol nám získať súhlas manželky vtedy už nebohého Bednarika. Zároveň nám pomohol nakontaktovať sa na prominentného amerického sochára Briana Hanlona (ktorý robí, okrem iného, aj sochy pre NBA), ktorý nám vytvoril podobizeň tejto trofeje. Vďaka tomu od roku 2019 nesie cena pre najlepší tím na Slovensku jeho meno.“ Super!

Od Jána Jabrockého z webu Milujeme Baseball mám informáciu, že vybavil čestné členstvo v Slovenskej baseballovej federácii pre Carla Linharta, po Jackovi Quinnovi/Pajkosovi (tento týpek vyhral Svetovú sériu!) a Elmerovi Valovi tretieho Slováka v MLB. Sieň slávy zatiaľ SBF nevedie. Česká baseballová asociácia má svoju sieň slávy. Jabrocký mi vravel, že v telefonickom rozhovore s predsedom ČBA navrhoval, aby pridali Čechoameričanov ako Stedronsky, Koukalik či Hovlik. Myslí si, že sa na nich postupom času dostane. Nadšenie pre túto vec ale veľmi nezdieľa Michal Rosíval z Českej asociácie amerického futbalu: „Já osobně to nadšení tak úplně nesdílím. Zaprvé například Bednarik nemá se slovenským fotbalem vůbec nic společného, zadruhé je to v podstatě uměle vytvořená legenda (do té doby ho doslova nikdo neznal). Koneckonců, málokterý Slovák by o Peterovi Bondrovi řekl, že je to bývalý skvělý ukrajinský hokejista... Nicméně rozumím i těm názorům z opačné strany a téma někde nadnesu.“ Že tieto legendy nemali nič spoločného s našimi športami, je fakt. Na druhú stranu, pokiaľ sa k nám hlásili, tak je myslím fajn nejako to využiť a niečo z toho vyťažiť. (Bondra sa vyjadril, že „otec pochádzal z Jakubian pri Starej Ľubovni, za východné hranice sa vybral za prácou. Mama je poľskej národnosti. Keď som mal čosi vyše troch rokov, rodina sa presťahovala na Slovensko. Vyrastal som na Slovensku, cítim sa byť Slovákom.“

Čo sa týka Lapchicka a Siene slávy ČBF, môžem prezradiť, že federáciu myšlienka oceniť legendy basketbalu s čs. koreňmi zaujala. Človek, ktorý spolurozhoduje aj o spoločenských akciách v rámci EuroBasketu 2022 v Prahe, túto ideu podporuje a predsedovi Janstovi sa nominácia Lapchicka tiež páči. Takže neostáva nič iné len držať palce. Posolstvo je jasné. Milovníci hry na koše, ktorí v Česku budujú Národné basketbalové múzeum (všimnite si – národné) a Lapchicka do siene navrhujú, to vyjadrili takto: „Joe Lapchick hledí na lidi z výšky. Ale není to proto, že by se vyvyšoval. Ba právě naopak. Jen stojí z bronzu na vysokém podstavci u newyorské univerzity St. John's. I za života tomu bylo podobně. A i když byl Big Czech, hráč legendárního týmu Original Celtics, téměř dva metry vysoký, kráčel životem v neobyčejné rovnosti s ostatními lidmi. Basketbal je nádherný sport a dokáže spojovat. Lapchicka přes oceán se starou vlastí jeho rodičů, nebo s hráči za segregační zdí. Big Czech byl jedním z těch, kteří ji v USA bořili. Jako hráč se před každým utkáním proti proslulému černošskému týmu New York Rens obejmul se svým protějškem Tarzanem Cooperem. Jako trenér New York Knicks postavil prvního Asijce v lize, syna japonských rodičů Wata Misaku, o pár let později vehementně podporoval prvního Afroameričana v týmu Sweetwatera Cliftona. A čelil potom i výhrůžkám a nenávisti. Rovnost hluboce zakořeněna v mysli neznamená poddajnost a ústupky při hře. Ale rovné podmínky, příležitost pro všechny. Lapchick promluvil univerzální basketbalovou řečí. Které lze rozumět všude na světě i desítky let poté, co oblékl zelený dres Celtics a koučoval Cliftona.“

Keby mal John Kundla korene na Morave, mohol by text o ňom vyzerať podobne.

V mojom názore, že máme takéto osobnosti oceniť a zoznámiť s nimi verejnosť, ma pred pár rokmi utvrdil Michal Novota, autor krásnej knižky o slovenskej Amerike s názvom Hey, Slovaks! Pripomína v nej, že „nebyť amerických Slovákov, pred sto rokmi by nevzniklo žiadne Československo. Za túto záchranu v hodine dvanástej krajanskej Amerike veľa dlžíme.“ A ako píše v poslednej kapitole nazvanej Splatiť dlh: „Nám doma zostane splatiť veľký dlh slovenskej Amerike – najmä na ňu nezabudnúť, zdokumentovať, oprášiť a zachrániť jej postavy a príbehy. ... A nakoniec, dlh musíme splatiť tým, že nezabudneme na takmer dva milióny potomkov našich krajanov v Amerike. Je ľahké si predstaviť, aký ekonomický a lobistický potenciál by sme v nich mali, keby sme ich vedeli využiť pre Slovensko.“

Youngstownské slovenské noviny z roku 1923. Mužské basketball topánky Ball Band za necelé tri doláre.
Youngstownské slovenské noviny z roku 1923. Mužské basketball topánky Ball Band za necelé tri doláre. 

Nemali by sme aj my v našom milovanom basketbale „splatiť dlh“? Tento pôvodne americký šport začal v prvorepublikovom Československu kvitnúť hlavne vďaka prof. Pipalovi a organizácii YMCA. Vedeli ste, že hráči dvojtaktu hovorili mormón a že priekopníkov a veľké hráčske osobnosti predvojnovej čs. košíkovej učili hrať mormóni? „Mormoni přijeli do Prahy v roce 1929, kdy se americká Církev Ježíše Krista Svatých posledních dnů rozhodla otevřít misii v Československu a pověřila tímto úkolem syna české matky Artura Gaetha. Ten okamžitě navázal kontakt s YMCA a ubytoval se v budově Na Poříčí. Kvůli vytvoření přátelských vazeb coby základu pozdějšího misijního působení začal členy YMCA učit nejen anglicky, ale také sportům jako basketbal a baseball. ... Právě mormoni poprvé ukázali způsob zakončení, kdy se s míčem dostali do těsné blízkosti koše a odtud vystřelili z dvou kroků a výskoku. Dvojtaktu se proto také dlouho říkalo mormon. ... 30. listopadu nastoupili američtí misionáři v červených dresech s nápisem Utah proti prvnímu týmu YMCA. Český kapitán předstoupil před tým a anglicky představil československou vlajku, kapitán hostí Gaeth česky představil vlajku americkou. Působení mormonů ukončila až německá okupace,“ napísali J. Bažant s J. Závozdom. A nezabúdajme ani na pozitívny vplyv Johnyho Brusila, najväčšiu osobnosť v našom basketbale na začiatku 30. rokov. Alebo na americkú odbornú basketbalovú literatúru, z ktorej v nasledujúcich dekádach mohli čerpať naši tréneri, pedagógovia a metodici.

Prirodzene, nájdu sa aj ľudia, ktorí budú vyslovene proti. Keď som s týmto nápadom (navrhol som mu Kundlu, ktorý povedal, že bol Slovák a aj v sto rokoch sa vedel vyjadriť v slovenčine) minulý rok oslovil Tomáša Grosmanna, spoluzakladateľa Siene slávy slovenského basketbalu, odpísal mi, či žartujem. Pýtal sa ma, či napríklad patrí Martina Hingisová do Siene slávy slovenského tenisu, keďže sa narodila v Košiciach a či viem k môjmu návrhu uviesť inšpiráciu zo Siene slávy slovenského futbalu, Siene slávy slovenského hokeja či Siene slávy slovenského tenisu. Podľa Grosmanna by v Sieni slávy SBA mali byť osobnosti „jasne späté so Slovenskom. Komu a čomu by pomohol americký Slovák v Sieni slávy slovenského basketbalu, keď so slovenským basketbalom nemal nič spoločné? Veď to nemá opodstatnenie.“

Komu a čomu by pomohol... žeby slovenskému basketbalu? Nebola by to pozitívna udalosť? Nepísalo by sa o tom? Aj v Amerike? Náš basketbal potrebuje popularizáciu a pozitívne správy ako soľ, nech už sú akokoľvek malé. Aspoň podľa mňa... ale niekomu môže „zakonzervovanie“ vyhovovať, všakže. (Mimochodom, stále nemôžem uveriť tomu, že sa doteraz nikto zo slovenského basketu neozval Jeffovi Bzdelikovi... A ešte jedna vec mi nejde do hlavy: podmienka veku nad 60 rokov u laureátov SS SBA. Prečo až 60? Načo čakáme? Predstavte si, že by aj Naismithova basketbalová sieň slávy mala toto kritérium. Jordan, Hakeem alebo Karl Malone by ešte stále neboli Hall of Fameri. Absurdné! Taký Richard Petruška ukončil kariéru v 34 a musí čakať vyše 25 rokov, kým sa dočká. #SMH) Na druhej strane, v štatúte SS SBA sa píše, že jedným z kritérií na vymenovanie za člena nominačnou komisiou je „slovenská, prípadne pôvodná československá národnosť ako prvé (pôvodné) občianstvo; miesto narodenia na Slovensku, výnimočne v inom meste na území ČSR, ak potom uchádzač takmer celý plodný život, či väčšinu kariéry pôsobil na Slovensku“. Takže aj keby Kyle Kuric zázračne doviedol Slovensko k medaile na EuroBaskete, mal by proste smolu!

K Hingisovej: Z toho, čo som čítal, tak Martina sa k Slovensku nikdy nehlásila. Keďže ju po rozchode Hingisovcov vychovávala matka-Moraváčka, mala skôr vzťah k Česku. Hingisová raz povedala, že „iba som sa [na východe Slovenska] narodila a po krátkom čase sme sa odsťahovali.“ Tu nie je čo riešiť, Hingisová do SS slovenského tenisu nepatrí (na rozdiel od Belindy Benčičovej, keď skončí kariéru).

A nakoniec k tej inšpirácii/precedensu. Dal som si tú robotu a prešiel som webstránky slovenských a českých siení slávy okolo dvadsiatich najhlavnejších športov. Je tam borec, ktorý sa narodil na našom území a preslávil sa mimo Československa (Stan Mikita, odohral aj niekoľko prípravných zápasov za čs. hokejovú repre), borec, ktorý sa nenarodil na našom území a preslávil sa mimo Československa (Ladislav Kubala, odohral niekoľko zápasov za čs. futbalovú repre), sú tam – nazval som ich Divínovci, podľa krasokorčuliara Karola Divína, ktorého vyhlásili za Športovú legendu – športovci narodení mimo územie ČS a žijúci od mala u nás ako Alexander Vencel st. (futbal), Tibor Vasiľko (basketbal) alebo Eva Šuranová (atlétka, tiež Športová legenda). V SS českého hokeja je Mike Buckna, rodák z Kanady, syn Slovákov, ktorý v 30. rokoch dorazil do Prahy a v 1947 priviedol ako tréner čs. hokejovú repre k zisku prvého titulu na MS, zomrel v USA; v SS slovenského stolného tenisu je Max Marinko, rodák z Ľubľany, Juhoslovan, ktorý v 40. rokoch dorazil do Bratislavy, za svoj život reprezentoval päť krajín, Juhosláviu, Chorvátsko, Slovensko, Československo a Kanadu, zomrel v USA; v SS českého softballu je Američan Mike Stapleton, bývalý tréner českej softballovej reprezentácie. Proti týmto zaujímavým laureátom by nikto nenamietal. Zaujímavejší sú ale dvaja členovia SS Slovenského olympijského a športového výboru (Alexander/Sándor Prokopp, športová streľba a Zoltán Halmaj/Halmay, plávanie) a jeden člen SS slovenskej atletiky (Mór Koczán/Kóczán). Prví dvaja sa narodili na dnešnom území Slovenska, ako deti sa odsťahovali do Budapešti, reprezentovali Uhorsko, ten tretí na dnešnom území Maďarska, v dôsledku Trianonu sa ocitol v Československu, reprezentoval Uhorsko i ČSR. Zatiaľ čo prvý uhorský olympionik narodený na Slovensku Alojz Szokol sa k nám hlásil, bližší vzťah Prokoppa a Halmaja k Slovensku sa nepodarilo preukázať. Podľa všetkého mali Prokopp a Halmaj (i Koczán) oveľa bližšie k Maďarsku a podľa MOV patria ich medaile Maďarsku. Vadí ale normálnemu Slovákovi, že si ich SOŠV takpovediac privlastnil? Pravdaže, že nie. Asi najzaujímavejšie meno, ktoré som pri mojom pátraní našiel: v SS českej cestnej cyklistiky je Nemec (!) Gustav-Adolf Schur, najväčší športovec v histórii NDR.

Keď športové Slovensko považuje za svojich Marinka, Halmaja, Linharta a Bednarika, nemôže aj Kundlu? Načo ale hľadať nejaké precedensy? Ak by SBA poctila Kundlu, hokej, tenis či bejzbal by sa potom inšpiroval basketbalovou sieňou. Tá by ukázala veľkorysosť a otvorenosť svetu, cenila by si krajanov a ich potomkov, čo niečo dokázali, aj keď nie v slovenských farbách. Ale záleží na tom? Keď americkí Slováci pomáhali „starému kraju“, nikto neriešil hranice, občianstva, išlo „len“ o to, aby Slováci spod Tatier mali budúcnosť. Kundla, Lapchick a ďalšie osobnosti budú ďalej „kráčať Amerikou a celým svetom“ bez ohľadu na činovníkov, ktorí sa pred ním uzatvárajú. Lenže keby súčasní mladí basketbalisti poznali príbehy Kundlu, Sobeka či Mlkvého, určite by boli pre nich inšpiratívne. A možno by sa jeden inšpirovaný talent stal budúcnosťou basketu pod Tatrami.

***

Ako zlepšiť slovenskú basketbalovú dvoranu?

Problémom slovenského basketbalu je vo všeobecnosti podľa mňa fakt, že často hľadíme len na „seba“ a nerobíme niektoré projekty/veci s cieľom spropagovať tento šport v médiách. Pri tom basketbal má obrovskú šancu, záujemcov, ale stále niečo tomu chýba. Je to vidieť aj na histórii, ktorá je často o tom, že je potrebné niekoho z vonku osloviť, aby ste sa k niečomu dopátrali. To v tejto dobe a období ani nemá zmysel komentovať, určite by to nemalo byť takto nastavené. Slovenskej basketbalovej asociácii chýba ucelená história tohto športu na Slovensku, a to nehovorím samozrejme o Sieni Slávy, ktorá by si v roku 2021 zaslúžila aj nejaké fyzické miesto. To by sa časom mohlo zmeniť s odchodom do Domu športu v Bratislave, dovtedy by však SBA mala popracovať na zozbieraní historických náležitostí, pretože tento šport si to každopádne zaslúžil. Čo sa týka samotnej Siene slávy, tak na každoročnom vyhlasovaní ankety Basketbalista roka ide len o „povinnú jazdu“, z ktorej viac ako nejaké jeden dva články nebýva. História slovenského a česko-slovenského basketbalu však má množstvo osobností, ktoré si určite zaslúžia svoje momenty slávy. Preto treba zaradiť jednotku a šliapnuť v tomto smere určite na plyn.

– Michal Duchovič, šéfredaktor, www.basketliga.sk

Skryť Zatvoriť reklamu