Dostať sa z Malie do Agios Nikolaos je ten najmenší problém. Stačí prísť v Malii na hlavnú cestu, pohľadať zastávku a autobusy tadiaľto prechádzajú pomerne často. Pár eur, necelá hodinka a sme na mieste. Na prvý pohľad sa javí ako klasické grécke či krétske mesto, ale určite sa v ňom skrýva omnoho viac. To, čo robí Agios Nikolaos odlišným miestom od ostatných je fakt, že nemá len svoju morskú promenádu, ale aj jazernú, pretože uprostred starého mesta sa ukrýva neveľké jazero Voulismeni. Cesta k nemu vedie cez upravené štvrte, brnkajúce na strunu nakupovania chtivým turistom. Hlavná ulica je doslova zaplnená malými obchodíkmi, kde dostať všetko od magnetov a pohľadníc až po tradičné výrobky ako olivový olej, krétsku raki tsikoudia, medové ouzo či voňavé bylinky a ručne robené mydlá. Tie klasické predajne suvenírov sú nudné, ale tie, kde rozvoniavajú tradičné krétske vecičky, tie majú niečo do seba a prilákajú k sebe aj tých, čo bežne nenakupujú.
Vo vzduchu cítiť slanú vôňu mora, no odrazu sa domy rozostúpia a objaví sa malé jazero zasadené v nádhernom prostredí. S jazerom Voulismeni sa spája hneď niekoľko legiend a tie najvčasnejšie hovoria o tom, že sa v ňom dokonca okúpala bohyňa Athéna aj Artemis. Ľudia dlhé roky verili, že jazero nemá žiadne dno, ale modernejšia doba 19.storočia ich presvedčila o opaku a dnes už vedia, že je hlboké úctyhodných 64 metrov. V minulosti sa medzi domácimi uchytil aj názov Vromolimni, teda smradľavé jazero kvôli stojatej vode. To preto sa napokon rozhodli v roku 1867 spraviť kanál, aby ho prepojili s morom. Jazero Voulismeni má veľmi príjemnú promenádu, kam sa dnes naukladali viaceré reštaurácie, kaviarničky, podniky a ľudia.
Dovolenka na Kréte?
Pozrite si ponuku last minute zájazdov na Krétu na dovolenka.sme.sk za konečné ceny bez skrytých poplatkov a príplatkov.
Počas obedu patrí toto miesto snáď k najživším v celom meste. Z jednej strany ho lemuje mesto s promenádou a na strane druhej ostro nahor stúpajú skaly. Aj pod nimi sa dá príjemne posedieť, no tieto miesta vyhľadávajú najmä mladšie ročníky. Voulismeni vôbec nie je veľké, po dĺžke má len 137 metrov, ale dokáže zamestnať na dlho. Sadnúť si na lavičku, hľadieť na staré, drevené, rybárske člnky, započúvať sa do škrekotu čajok a oddychovať. Akoby bolo presne na to stvorené. Miestne legendy pokračujú aj ďalej a hovorí sa, že v roku 1944 sem Nemci nahádzali obrovské množstvo vojenského materiálu, ale nikdy nič domáci nenašli. Možno tak Voulismeni ešte vydá zo seba niekoľko zaujímavých svedectiev. Ak budete mať šťastie a ocitnete sa v Agios Nikolaos priamo na Veľkú noc, breh jazera je to miesto, kde by ste mali byť. Domáci sa tu stretnú a práve tu sa konajú veľké a tradičné oslavy.
Kanál s mostom, ktorý nechal postaviť paša Kostis Adosides nás privedie až k moru. Je od jazera len niekoľko krokov. Tu sa naplno rozpúta stredomorská atmosféra pretkaná gréckou architektúrou. Snehobiele fasády, prenikavo modré okenice, dvere, kvety, sem tam pri dverách stolička, kam si podvečer sadne pán či pani domáca a bude sledovať ako sa život prelieva práve ich uličkou. Voda v mori je tu tak čistá, že má človek chuť len tak sa do nej hodiť priamo z ulice. Aj tu, priamo nad morom je niekoľko reštaurácii, ktoré vedia prilákať ľudí. Túlame sa uličkami, ktorých mená sa zlievajú do jednej masy. Každá je však v detailoch iná. Tu je viac kvetov, tam spia v tieni mačky, vedľa je odstavený moped, no zo všetkých vyžaruje tá neopísateľná pohoda, ktorá sa akoby v strednej Európe vytratila. Nad ortodoxným kostolom so štíhlou zvonicou vo vetre plápolá grécka vlajka, ktorej farba tak pekne kontrastuje so žltou fasádou. Čo mám na Grécku veľmi rád sú maličké kaviarne pichnuté len tak na ulicu či okraj námestia. Kávu bežne nepijem, ale grécke ľadové frappé musím mať vždy. Sadneme si pri okrúhly stôl a s ľadovým nápojom necháme mesto plynúť pred nami.
Na opačnej strane starého mesta sa otvoria pláže a výhľady na šíre more. Niekoľko agentúr či lodí ponúka výlety do okolia, kde si môžete pozrieť tradičné krétske dedinky v oblasti Lassithi, alebo sa vydať naprieč vlnám napríklad na ostrov Spinalonga so starou benátskou pevnosťou. Že vám je jeho meno povedomé? Môže byť. Spinalonga totiž kedysi pôsobila ako útočisko pre ľudí trpiacich leprou a tak bola odseknutá od okolitého sveta. Pri potulkách mestom odrazu natrafíme na vykopávky. Pod nami sa rozprestierajú staroveké múry mestečka Kamara, ktoré tu pulzovalo už v 3.storočí pr.Kr. Veľmi sa poteším, keď opäť okolo seba uvidím ruiny, hoci rozpálené poludňajším slnkom. O to viac sa mi to páči, že tu niet živej duše. Archeológovia objavili niekoľko rímskych domov a dokonca aj kus helenistickej zástavby medzi ktorými našli krásnu keramiku, lampy, terakoty či mince. Skočím dole a ocitnem sa medzi kamennými pozostatkami. Už ich prerastá tráva, ale stále je fascinujúce byť tu, kráčať po nich a v prachu dokonca nachádzať úlomky malých črepov.
Staré, ošarpané uličky sa otvoria a spomedzi seba vydajú kamenný kostolík s historickou patinou. Je veľmi jednoduchý, s kamenným telom a zvonicou, ktorá musela byť dotvorená neskôr. Vonku pred ním stojí staroveký stĺp s iónskou hlavicou. Vedľa seba tu tak stojí priepasť niekoľkých stáročí. Kostolík je zatvorený, no aj tak má svoju atmosféru. Väčší kostol o pár stoviek metrov ďalej atmosféru stratil tým, že je príliš moderný, hoci fotogenický. Po niekoľkých hodinách túlania sa si sadneme do malej taverny neďaleko prístavu a pláže. Ideme na istotu, Peťa tu bola pred dvomi mesiacmi a veľmi jej tu chutilo. Grécky šalát rozvoniavajúci po bylinkách, baklažánové pyré, malý kúsok chobotnice a perfektne ugrilované souvlaki. Dlho tu sedíme, tešíme sa z výhľadu aj z Kréty. Milujem takéto bodky za navštívenými miestami.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Agios Nikolaos, 30.8.2015
