Arménsko (foto)

Aká by to bola cesta južným Kaukazom, keby sme na potulkách vynechali Arménsko? Starobylá krajina tajomných kláštorov miestami vyzerá akoby zaspala v čase, ale aj to má pre človeka svoje čaro. A tak sme prišli, túlali sa a objavovali miesta o ktorých sme už dávno počuli, ale aj takými o ktorých sme sa dozvedeli len krátko predtým ako sme sa ich mohli dotknúť...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (30)

Arménsko nás privítalo na severe. Peši prekračujeme hranicu smerom na banícke mesto Alaverdi. Prvé arménske dramy, prvé zjednávanie za odvoz do mesta, prvé polorozpadnuté lady, prvé socialistické bloky domov... V novej krajine príde človeku všetko zaujímavé. Za týždeň, ktorý sme strávili v krajine posiatej kláštormi sme toho videli viac ako sme si mohli želať. Objavovali staré kláštory Odzun, Sahahin či Haghpat neďaleko Alaverdi. Posedeli si na chutnom kebabe na brehu rieky a z mesta stúpa k nebu čierny dym z vysokého komína. Alaverdi má svoju slávu dávno za sebou a zdá sa akoby len dožívalo. V uliciach ticho, pokoj, kľud a len sem tam prejde niekto kto pripomenie, že život sa žije aj tu. Cestou k známemu jazeru Sevan nájdeme pekný kláštor Haghartsin utopený medzi korunami stromov. Jazero Sevan nás víta svojou príťažlivou modrou hladinou a kláštorom na kopci odkiaľ je na okolie krásny výhľad. Vôni grilovaných miestnych pstruhov ťažko odoláme, hodíme na zem batohy a spravíme si piknik na opustenom parkovisku. Príjemne miesto, kde by sa dalo stráviť viac času, ale to už na nás čaká Jerevan. Široké prázdne bulvári, námestia bez ľudských hlasov a cesty s minimom áut. Prvý dojem je viac než zvláštny, ale ukázalo sa, že aj Jerevan má svoju ľudskú tvár. Večer sa mesto krásne zaplní a pulzuje v ňom život. V Jerevane si človek uvedomí aké sú arménske dievčatá nádherné. Posedávanie pri fontánach, túlanie sa farebným trhom, hľadanie skrytých zaujímavostí a nakoniec si vychutnať panoramatický pohľad na mesto od rozostavaného pamätníku. Je až neuveriteľné koľko sa toho ukrýva len pár kilometrov od hlavného mesta. Staroveký chrám v mestečku Garni, alebo kláštor Geghard, kde pri vchode rozvoniava čerstvo upečený lavaš a „sujuk“ s príchuťou hrozien a vlašských orechov. Zatúlali sme sa aj ku katedrále Echmiadzine, ktorá nesie lichotivý prívlastok „arménsky Vatikán“ a napokon sme skončili medzi ruinami katedrály Zvartnots zo 7.storočia. Cestou z Náhorného Karabachu zastavujeme pri mestečku Sisian, aby sme si z blízkosti pozreli tajomné kamenné megality Zorats Karer. Ich tajomstvo sa nám rozlúštiť nepodarilo, ale aby nám nebolo ľúto presunuli sme sa ku kláštoru Noravank. V celom Arménsku človek nenájde krajšieho kláštora! Kopce sfarbené do červenej farby, slnko sa opiera do krajiny a zahaľuje ju príjemným svetlom, vo vnútri tancujú plamene sviečok, vonia med a nad vstupom je v kameni vytesaná tvár samotného Boha. Je čas vrátiť sa do Jerevanu, tak sa necháme z maršrutky vyhodiť na hlavnej ceste a po vlastných s batohmi na chrbte šliapeme posledné kilometre ku kláštoru Khor Virap. Patrí k najfotografovanejším miestam celej krajiny, ale dnes sa Ararat skryl za husté oblaky z ktorých len raz za čas vykukne jeho masívne, skalnaté telo posypané snehom. Posledná noc v Jerevane počas ktorej nám silný vietor vybil okná je za nami a pred nami čaká posledné miesto. Gyumri. Tam zastal čas aspoň pred tridsiatimi rokmi. Zemetrasenie v neďalekom Spitaku z roku 1988 zničilo aj časť nášho mesta. Katedrálu sa snažia oživiť ťažké stroje, ale na živom trhu by človek nenašiel stopy smútku za tým čo sa stalo. V Arménsku sme kláštorom začali, kláštorom sa musíme rozlúčiť. Tým posledným sa stal Marmashen, ktorý sme navštívili v čase piknikov. Skupiny ľudí, oheň, opekačka a naháňajúce sa deti. Ešte pár kilometrov a potom po vlastných „zemou nikoho“ až do Gruzínska...