Prílet do Bergama je neskoro v noci a to znamená, že dnešnú noc strávime v nepohodlí kovových sedačiek malého letiska. Toto už bude moja tretia noc na tých tvrdých sedačkách za posledný rok, tak si hovorím, že mám za sebou aspoň tréning a viem čo môžem čakať. Preto sa nesnažím hneď spať, ale čítam dlho knihu a čakám na moment kedy sa oči budú chcieť zatvárať akosi samé. Keby len každú chvíľku nechodil von niekto fajčiť a neotvárali by sa tak neustále dvere. S každým otvorením vojde dovnútra haly neskutočný závan januárovej zimy, ktorú ešte podčiarkla neskorá nočná, či lepšie povedané skorá ranná hodina. Na pár hodín človek vždy zaspí a tak sa ráno preberáme s tým, že za chvíľku môžeme vypadnúť a konečne si začať užívať výlet.
V Bergame som bol pred mesiacom a preto sme vymysleli, že hneď ráno skočíme niekam, kde sme ešte v živote pred tým neboli. Doma sme otvorili mapu, chvíľku do nej hľadeli a takmer naraz nás napadlo: „Brescia?“ Prečo nie. Podľa fotiek vyzerá celkom príjemne a dokonca v nej stojí aj známy Kapitolský chrám z 1.storočia. Ten bol sám o sebe veľkým lákadlom a tak nás k sebe doslova privolal. Z letiska sa vezieme na stanicu v Bergame a čoskoro sedíme vo vlaku do Brescie. Obe mestá sú od seba vzdialené len niečo málo cez 50 kilometrov, takže sa to dá zvládnuť za pekný pol denný výlet.
Januárové ráno v Brescii je chladné a pri prvých krokoch mestom ešte panuje v uliciach hmla, ktorá zahaľuje strechy budov akoby nemali ani konca. Pomaly, ale isto sa však vytráca a Brescia tak dostáva iný rozmer. Páčia sa mi fasády budov, ktoré nás vedú do centra, pretože svojim výzorom mnohokrát pripomínajú malé paláce posadené jeden vedľa druhého. Dostali sme sa odrazu na priestranné námestie Piazza Paolo VI., z ktorého vyrastá niekoľko zaujímavých stavieb. Vedľa seba stojí stará a nová Katedrála, ktoré od seba oddeľuje nielen zopár metrov, ale predovšetkým päť storočí. Stará katedrála má prezývku La Rotonda a jej kruhové telo sa vyznačuje románskymi prvkami. Hneď vedľa, takmer na dosah ruky stojí Katedrála nová, ktorá svoju predchodkyňu dokonale zatieni. Prerástla ju o viac než polovicu a jej zelená až tyrkysová kupola sa stala dominantou celého okolia. Jej kedysi snehobiele priečelie už nahlodal zub času a miestami ju sfarbil do tmavších odtieňov. Katedrála vznikala pod rukami miestnych architektov a renesančný maliar Alessandro Bonvicino známy aj ako Moretto svojimi nádhernými freskami oživil inak chladné steny svätostánku. Priestor námestia dotvára aj fontána pri ktorej sa cez leto stretávajú ľudia a vysoká veža stojaca v tieni starej Katedrály.
Katedrála je už na dosah
Stará Katedrála je známa aj ako La Rotonda
Interiér starej Katedrály
Vo vnútri starej Katedrály
Vysoká kamenná veža na námestí Piazza Paolo VI.
Hlavný portál novej Katedrály
Stará La Rotonda s fontánou na námestí
Nová Katedrála dominuje námestiu Piazza Paolo VI.
Vo vnútri novej Katedrály
Zatúlali sme sa bez mapy len tak do uličiek o ktorých netušíme kam vedú ani kde končia. Nádych starobylosti Brescie na nás dolieha z každej strany. Zaujímavé pootvorené okenice, opadané mapy na fasádach budov, sem tam odstavené poobíjané auto, moped a všade januárové ticho. Spomedzi domy sa vynorí námestie, kde kedysi bilo srdce rímskej Brescie. Niekoľko ruín dodnes pripomína slávu severoitalského mesta zvaného Brixia. Podľa jednej legendy ju založil Herkules, podľa druhej zase utečenci z Tróje, ktorý si tu našli svoj nový domov. Legendy sú síce nato, aby mesto zastreli akýmsi tajomnom pri ktorom sa spúšťa fantázia, ale podľa archeológov budú mať najväčšiu zásluhu pri položení prvého kameňa Etruskovia. Na zelenej tráve ležia nemé kamene a nad nimi stojí Kapitolský chrám zasvätený trojici najvýznamnejších božstiev. Podobný chrám mal v Ríme čestné miesto priamo na Kapitole, pod ktorým sa rozlievalo slávne Forum Romanum až ku Koloseu. Z Kapitolského chrámu dnes stoja už len 4 korintské stĺpy a kúsok architrávu so zašpicateným tympanónom. Zachovala sa aj zadná stena s tromi vysokými dverami, ale chvíľku trvá kým odtrhne človek oči zo stĺporadia a zavíta až k nej. „Za rohom“ sa na úpätí miestneho hradu Castello nachádzajú zvyšky rímskeho divadla. Dnes ho len zdanlivo pripomína niekoľko radov sedadiel, avšak tie sa premenili na poukladané kamene. Sedieť na nich by už nebolo pohodlné a ani herci by nemali kde kráčať bez toho aby sa potkýnali o tisícročné zvyšky. Smerom k stanici sa zastavíme aj na námestí Piazza della Loggia s hodinovou vežou a okolo niekoľkých malých kostolíkov sa vrátime na miesto odkiaľ sme prišli. Vlak do Bergama odchádza za pol hodinu. Čas využiť treba a tak si v malom podniku pri stanici sadneme dnu a vychutnáme kusovku pizze „al taglio“. Fantastická chuť akú nedokáže len tak niečo nahradiť. V Bergame si musíme dať ďalšiu.
Vysoká hodinová veža
Uličkami Brescie
Kapitolský chrám je pozostatok rímskeho mesta
Fotogenický chrám Kapitolskej trojice
Polorozpadnuté divadlo
Modernejšia časť dnešnej Brescie
Renesančné námestie Piazza della Loggia s radnicou
Hodinová veža Torre dell´Orologio na námestí P.della Loggia
Detail Hodinovej veže
Panoráma mesta utopeného v hmle
Brána na hrad Castello di Brescia
Prešla hodinka a sme naspäť v Bergame. Do odletu máme ešte niekoľko hodín a tak sa ani nemusíme ponáhľať. Mrzí ma, že je Bergamo ponorené v hmle, pretože kvôli nej nevidno ani jeden zo štítov Bergamských Álp. Už v decembri boli ich najvyššie časti posypané bielym snehom a dotvárali nádhernú kulisu celému mestu. Hlavná ulica nesie meno pápeža Jána XXIII, rozdeľuje modernú časť na dve polovice a smeruje k námestiu Matteoti, ktoré je najživším miestom celého mesta. Môže sa zdať akoby Bergamo tvorili v skutočnosti dve mestá, pričom každé žije svojím vlastným životom. Horné, stredoveké mesto je plné pamiatok a vďaka kamenným uličkám má nezameniteľný nádych starobylosti, zatiaľ čo mesto dolné má všetko od reštaurácií, kaviarničiek, módnych butikov cez hotely až po široké ulice plné ľudí.
Viac ako moderné mesto nás láka staré mesto postavené na kopci. Hore sa dá vyjsť aj peši, ale vyberieme si lanovku s tým, že peši pôjdeme nazad. Dva vozne lanovky sa naplnili asi za minútu a rovnako dlho trvalo kým sme sa vyštverali nahor. Na kamennom námestí si hlúčik nemeckých dôchodcov rozpráva čo to o histórii mesta pričom sa odniekiaľ celým okolím rozlieva neodolateľná sladkastá vôňa čerstvého pečiva. Dláždenými uličkami som sa vybral objavovať Bergamo. Má pohnutú históriu, pretože jeden čas patrilo k Lombardskému zväzu miest, neskôr k Milánu, potom k Benátkam a ešte v polovici 19.storočia bolo na mape Sardínskeho kráľovstva. Ľudia sa vytratili a okrem našich krokov nepočuť v tichých uličkách nič iného. Na konci cesty stojí jedna z brán do starého mesta. Odtiaľto máme Bergamo ako na dlani. Vedľa sa tiahnú dlhé kamenné hradby a priamo podo mnou ležia domy moderného mesta. Pretínajú ho široké ulice a jeho panorámu dotvárajú kostolné veže či zvonice strácajúce sa v hmle.
Na hlavnom námestí v srdci starého Bergama
Malá soška pred vstupom do kostola
Vstup do kostola Santa Maria Maggiore strážia dva kamenné levy a za mohutnými dverami sa skrýva svet maľovaných fresiek a vôňa kadidla. Neďaleko je aj pápežský palác s emblémom Vatikánu. Akonáhle sa ocitne človek na hlavnom námestí okolo neho vyrastie spomínaný kostol, prezdobené baptistérium, kamenná hodinová veža a v neposlednom rade fontána obkolesená reštauráciami či kaviarňami. Fasádu baptistéria z polovice 14.storočia pokrývajú desiatky štvorcov, ktoré optickým klamom pôsobia ako trojrozmerné. Kedysi stálo priamo v kostole S.Maria Maggiore, ale pred vyše 100 rokmi ho premiestnili na dnešné miesto. Hlúčiky ľudí sa premávajú sem a tam a obdivujú jeho krásnu výzdobu.
Prehliadka rôznorodosti stĺpov
Kamenný lev stráži vstup do kostola Santa Maria Maggiore
Nádherný kamenný vlys zdobí kostol S.Maria Maggiore
Interiér kostola Santa Maria Maggiore
Farebné baptistérium
Severnú stranu námestia križuje hlavné korzo. Ako krásne žije! Až mám pocit, že všetci sa prechádzajú práve tu a ostatné uličky preto tak dýchajú prázdnotou. Korzo nie je veľmi široké a preto sa k sebe majú ľudia akosi bližšie. Obe strany lemujú obchodíky, podniky, pizzerie a rôzne somariny. Za výkladom stoja vyložené sladké koláče, torty a sladkosti od výmyslu sveta. Len pri samotnom pohľade na ne sa zbiehajú sliny. Dá sa vôbec odolať malej „tortičke“ polenta dei osei, ktorá je typickou miestnou cukrovinkou? Neláka len svojou žltou farbou a kúskom čokolády na vrchu, ale najmä svojou lahodnou chuťou. Konečne sme narazili na miesto, vďaka ktorému tento výlet vôbec vznikol. Podnik v ktorom priamo z rozhorúčenej pece vyberajú hotové, rozvoniavajúce kúsky pizze. Nevyberieme si jednu veľkú, ale radšej niekoľko rozličných kusov, aby sa nám chuť Talianske v ústach dokonale premiešala. Je neskutočné dobrá, čerstvá a v tom momente mám pocit akoby som lepšiu nejedol. Tá najlepšia však bola v malej pizzeri v starom Neapole. Doteraz ju žiadna neprekonala a myslím, že to ani nie je možné. Pomaly si ju vychutnávame v príjemnom prostredí zatiaľ čo sledujeme ľudí kráčajúcich mestom. Oplatilo sa prísť až sem, oplatilo sa nechať sa unášať myšlienkou na výlet za pizzou. Pretúlame sa uličkami starého mesta až sme si povedali, že je časť zliezť dolu. Čas sa kráti, skočíme si domov kúpiť zopár drobností a autobus nás odvezie na letisko.
Miestna špecialita - koláčiky polenta dei osei
Luxusnejšia verzia polenta dei osei
Bergamo je rajom pre milovníkov sladkého
Bergamo je rajom pre milovníkov sladkého
V jednom z mnohých podnikov kde rozvoniava pizza
Plechy posiate chuťou Talianska
foto: Tomáš Kubuš, Brescia, Bergamo, 21.1.2010
