Do malého prímorského mestečka Kraimorie sa vraciam po piatich rokoch. Vtedy som v ňom začínal cestu do Istanbulu a Grécka a teraz v ňom ďalšiu tureckú cestu končím. Zaujímavé ako môže byť zdanlivo nepatrné body na mape veľké začiatky i konce. Už vtedy som si zamiloval atmosféru Čiernomorského pobrežia a preto som sa chcel vrátiť. Je tu pohoda, kľud, málo ľudí, lacná a perfektná strava a do toho rozbúrené vlny Čierneho mora. Nie len preto je Kraimorie krásne, ale aj vďaka svojej polohe, ktorá priamo ponúka výlety do okolia. Burgas je neutrálny, dá sa v ňom prejsť, stráviť nejaký čas, ale Nesebar ten si vie získať srdce. Už vtedy mi opil zmysly svojimi drevenými domami, nádychom blízkeho pobrežia, grilovanými rybami či sladkým medom. Doslova mi ťahal svoje medové motúzy popod nos. Ja som ešte netušil, že sa budem chcieť vrátiť, on to už dávno vedel pred tým ako som prvý krát prešiel do starého mesta starovekou bránou.
Z Burgasu či iných susedných letovísk je do „perly Čiernomoria“ ako zvyknú bulharský Nesebar prezývať, veľmi jednoduchá cesta. Takmer každé mesto je s ním prepojené, pretože najmä počas letnej sezóny ho chce jednoducho každý vidieť, cítiť, dotknúť sa ho a byť na chvíľku jeho súčasťou. Autobusy či lode sa stretávajú na malom námestí lemovaným morom odkiaľ sa po celý deň vznáša vôňa grilovaných rýb či morských špecialít. Aké ťažké je odolať takémuto pokušeniu! Úzky pásik cesty vedie z moderného sveta vysokých hotelov, širokých pláží, nočných barov a reštaurácii na miesto, respektíve polostrov, kde sa narodil starý Nesebar. Boli to starovekí Gréci, ktorí prví vytušili významnú polohu tohto miesta a položili prvý kameň mesta, ktorému neskôr na starých mapách prisúdili meno Mesembria. Gréci sa zo svojho polostrova rozutekali na turecké pobrežie do Malej Ázie, k brehom južného Talianska, na Sicíliu, no nemenej významné kolónie založili práve tu v bulharskom Čiernomorí. S históriou mesta sa tu človek stretne často, ale prvý nádych absolvuje už pri vstupnej bráne. Až za ňou sa rozliezli uličky starého Burgasu a rovnako ako pred stovkami, či dvoma tisíckami rokov, aj dnes ňou vchádzajú návštevníci. Nápis hrdo hlási, že Nesebar sa stal kultúrnym, svetovým dedičstvom a dnes je pod patronátom UNESCO. Konečne sa objavia toľko vytúžené domy s drevenými fasádami. Je zaujímavé, že podobná architektúra skrášľuje mestá na Čiernomorskom pobreží aj na východe Turecka, takmer 1000 kilometrov odtiaľto. Akoby sa tradície niesli na vlnách mora a kam sa dostali oni, tam vznikala podobná kultúra. Domy s drevenými fasádami majú svoje vrchné poschodie postavené tak, aby vyčnievali do ulice. Ich vyššie časti tak na dom vrhajú príjemný tieň a mnoho domácich ho využíva k oddychu. Zdá sa akoby sa väčšina domácich obyvateľov premenila na obchodníkov. Je ráno a v meste je ruch ako v úle. Domáci rozkladajú svoje stánky, oprašujú suveníry, vyberajú tovar, všetko príkladne ukladajú na poličky, aby sa to lesklo a žiarilo. To je nevýhoda turizmu, že mení tvár mesta a život v ňom sa prispôsobuje ľuďom, ktorí sa tu ocitli. Na strane druhej je zaujímavé sledovať čo miestni ponúkajú. Medzi najtradičnejšie veci patrí bez pochýb miestny med, do ktorého ponorili vlašské orechy, mandle či pistácie. Často sa medzi stánkami objavujú aj výrobky z ruží. Buď voňavé ružové mydlá, voňavky, alebo rôzne krémy. Aj človek, ktorý často nenakupuje si odrazu uvedomí, že pozerá kde čo ponúkajú.
Hoci mali v Nesebare po Grékoch vedúce slovo Rimania, najvýraznejšiu pečať vtisla starému mestu nadvláda Byzancie. Cisársky Konštantínopol nebol ďaleko a tak sa nová architektúra a stavanie kostolov dostávalo na pobrežie pomerne rýchlo. Pár metrov za drevenými domami sa z námestia odrazu vynorí prvý z byzantských kostolíkov, ktoré prežili do dnešných dní. Nesie meno Krista Pantokrata a patrí medzi symboly mesta. Jeho steny, kde sa striedajú červené a biele pásy nesú na svojich pleciach jednu celú a jednu zničenú kupolu. Stojí tu už od 14.storočia a nebyť polorozpadnutej kupoly, vyzeral by presne tak ako ho poznali ľudia pred viac než 600 rokmi. Naokolo sa rozprestiera park ozdobený palmou a záhonom farebných kvetov. Na múriku v tieni sedí trojica starších žien, rozprávajú sa a pomedzi slová pracujú na vyšívaných dečkách. Zabočíme za roh a objaví sa ďalší z kostolov, tento krát zasvätený sv.Jánovi Krstiteľovi. Akoby mala každá ulička v Nesebare svoj vlastný svätostánok. Aj vďaka nim sa mesto dostalo do UNESCA, takže si ich chránia ako oko v hlave a mnohé sú prerobené na múzea či galérie. V bočných uličkách život spomalil a človek si oddýchne od obchodíkov, tovaru a turistov. Tí sa možno až pričasto držia hlavných ulíc a chodia sem a tam. Babka predáva svoj domáci med a opodiaľ starší muž rozkladá výšivky, dečky a obrusy rôznych veľkostí a tvarov. Aspoň, že staré tradície nevymreli úplne, ale stále sa zubami nechtami držia. Z malého, no útulného kostolíka Sveti Spas zostala len ruina. Aj on leží pod úrovňou ulice, pretože v 16.storočí kedy sa narodil vládli v Bulharsku osmanskí Turci a každý kostol musel byť nižšie, než ulice po ktorých kráčali. Vnútrom sa rozlieva len ticho a vôňa zabudnutého času. Už dlhšie sa dnu nechodí a preto jeho steny zabudli ako dokážu plamienky sviečok zohriať chladný kameň. Teraz ho zohrievajú len slnečné lúče, ktoré však počas letnej sezóny dokážu páliť ako peklo.
Dve hlavné ulice Nesebaru sú si veľmi podobné. Obe skrášľujú starobylo vyzerajúce drevené domčeky a obe končia takmer až na morskom pobreží. Lemujú ich desiatky obchodíkov, reštaurácii a niekoľko menších penziónov. Počas obeda rovnako ako aj v iných prímorských mestečkách zhon utíchne avšak kuchári a čašníci by tvrdili opak. Malé rodinné podniky či reštaurácia sa začínajú pekne zapĺňať a to je ten správny čas ochutnať bulharské špeciality. Vyberiete si pečenú rybu vylovenú dnes ráno s opekanými krevetami a mušľami alebo uprednostníte grilované kúsky mäsa s neskutočne chutným šalátom z rajčín a balkánskeho syru? V uličkách Nesebaru dokonca natrafíte aj na pravú českú reštauráciu s tradičnými jedlami a vychladenou kofolou. Aj tá padne po niekoľkých dňoch či týždňoch cesty viac než vhod. Mnohé drevené domy nahlodáva zub času, avšak na kráse im to neuberá. Práve naopak. Pripomínajú staré osmanské vily z 19.storočia roztrúsené na brehu Bosporu na aké tak rád spomínal laureát Nobelovej ceny za literatúru Orhan Pamuk vo svojom veľdiele s názvom Istanbul. Nesebar ako by bol skladačka postavená z viacerých miest či krajín. Aj to ho robí výnimočným. Pod hodinovou vežou sa predávajú starožitnosti a prehrabovať sa v nich je ako prehrabovať sa miestnosťami múzea. Staré hodinky, zašlé mince, ošúchané bankovky, vyznamenania z vojny, medaile, odznaky, zažltnuté knihy, nábytok a mnoho iného prilákalo na moje počudovanie veľa návštevníkov.
Najväčším kostolom starého mesta je Sveta Sofia. Patrí zároveň aj k najstarším svätostánkom mesta, pretože jeho kamenné základy sa prvý krát zaborili do zeme už v 5.storočí. Vtedy sa rozhodlo, že tu vyrastie obrovská bazilika s troma loďami, no o štyristo rokov neskôr ju zväčšili, aby sa sem biskupovi zmestil jeho vlastný palác. Pôsobivá ruina dominuje širokému námestiu, ktorého schody sa zvažujú priamo do vnútra stavby. Strecha mu zmizla a v niekdajšom vnútri stoja dnes len stĺpy prepojené oblúkmi a zadná strana V roku 1257 sem totiž pritiahla armáda z Benátok a kostol sa z tejto návštevy už nikdy nespamätal. Útrobami sa motá sem a tam niekoľko turistov hľadajúcich uhol pre ten najlepší záber. Prejdeme sa uličkami až k vyhliadke na more a cestou sa nám do cesty postavila dvojica ďalších kostolov. Sú naozaj všade a hoci na prvý pohľad vyzerá rovnako, každý jeden je úplne iný. Najkrajšiu polohu zo všetkých má kostol sv.Ioannos Aliturgetos. Stojí na kamennom podstavci tak, aby sa vynímal z diaľky a hľadí priamo na záliv vyplnený Čiernym morom. Jeho osud je nemenej zaujímavý ako jeho poloha. Krátko po jeho stavbe hovorí legenda o tom, že jeden zo staviteľov kostola spadol z vŕšku až dole k pobrežiu a zabil sa. Cirkev však nedovoľovala slúžiť omše na mieste, kde vyhasol ľudský život a tak zostal stáť bokom všetkého záujmu. Zhasol skôr, než dostal vôbec šancu aby sa rozžiaril. Pobrežie lemuje pláž a na nej je len niekoľko hláv. Viac ľudí je v meste a relaxuje prechádzkou starým Nesebarom. A že tým hovorím o viac než príjemnom relaxe mi dá za pravdu každý, kto mal to šťastie prejsť sa jeho kamennými uličkami a dýchať atmosféru tradičných domov. Nesebar vie, že sa do neho ešte vrátite!
foto: Tomáš Kubuš, Nesebar, Kraimorie, 24-25.7.2012
