Viac krát som písal, že milujem Taliansko a vždy, keď sa do neho chystám, teším sa ako by som tam nikdy nebol. Je rozmanité, obrovské, plné drahokamov a aj keď sa v ňom človek ocitol už takmer štyridsať krát, vždy si dokáže nájsť také zaujímavé miesta po ktorých sa pýta sám seba, prečo sa v nich nezastavil už skôr. Taliansko však na takéto veci odpovedať nemusí, ono presne vie ako namieša miesta tak, aby si návštevníka ešte viac pripútalo.
Krátko po prílete do Bergama už sedíme s bratom vo vlaku smer Cremona a netrvá dlho a za oknom sa objaví nápis s menom nášho mesta. Cremona. Mesto huslí. Bolo to tu, kde svet po prvý krát začul hlas dreveného nástroja. Andrea Amati v 16.storočí položil základy dnešných huslí a bol to on, kto navždy preplietol Cremonu s hudbou, no ak sa dnes nahlas vysloví meno Cremona, každý si spomenie na majstra Antonia Stradivariho, ktorý žil a vytváral najhodnotnejšie husle vtedajšieho sveta na prelome 17. a 18.storočia. Z jeho odkazu čerpá Cremona dodnes a každý kto sa tu ocitne si to skôr či neskôr všimne. Ulice zbiehajúce sa do centra mesta zdobia husľové kľúče a čím je človek bližšie k srdcu mesta v podobe historického námestia Piazza del Comune, tým viac má pocit, že sa okolo neho rozprestrela kniha plná histórie. Kroky ľudí sa ozývajú po kamennej dlažbe, z vyčnievajúcich balkónov hľadia do ulice kvety a fasády domov si pamätajú udalosti niekoľkých storočí. Námestie zaplnili monumentálne stavby, no kto sa sem vydá po stopách husľových tónov, ten si všimne malé obchodíky v rohu námestia dýchajúce svojou starobylosťou. Z fasád opadáva farba, no to len umocňuje atmosféru miesta kam malé, rodinné obchody zasadili. Pripomínajú starožitníctva a stačí prvý krok dnu a každého pohltí vôňa starých kníh, dreva a storočí. Do výkladov vystavili rodiny niekoľko vzácnych, drevených huslí a vzadu v obchode sa dokonca čoskoro jedny narodia. Majstri z Cremony akoby sa narodili s vrodeným umením zhotoviť husle, ktoré svojou kvalitou a hudbou dokážu dodnes dobýjať svet. Za rohom sa rozprestrie malé námestie s menom Antonia Stradivariho. Jeho socha ticho stojí na kamennom podstavci a svoje husle odovzdáva mladému chlapcovi. Sem tam sa niekto pristaví, pozrie sa na sochu, ale domáci si už zvykli, že človeka, ktorých ich preslávil tu stretávajú dennodenne. Neďaleko odtiaľto stojí aj novootvorené múzeum. V múzeu každý nájde nástroje ktorými sa husle vyrábali, no nechýbajú tu ani slávne husle Stradivariho, Amatiho či z dielne rodiny Guarneri.







Námestie Piazza del Comune v srdci Cremony je výstavným miestom ako sa patrí. Z jednej strany na neho vrhá tieň monumentlna Katedrála Santa Maria Assunta so slávnou, vysokánskou vežou Torazzo a baptistériom. Oproti nim sa dvíhajú palácové fasády mestskej radnice Palazzo del Comune a nádherné vyrezávané oblúky na budove známej ako Loggia dei Militi. Na maličkom kúsku sa tu odrazu stretlo niekoľko symbolov celej Cremony, no spomedzi všetkých je najvýraznejšou ikonou 112 metrov vysoká veža Torrazzo. Len dve tehlové veže na svete siahajú vyššie než cremonská veža a pri pohľade na ňu sa jemne zatočí hlava, taká je impozantná. Stojí v tesnej blízkosti katedrály a na prvý pohľad sa zdá, akoby vyrastala nad jemnými, renesančnými oblúkmi. Podľa tradície ju začali stavať už na sklonku 8.storočia, ale to čo vidíme dnes je najmä výsledok stredovekej prestavby z 13.storočia. Jej sláva prekročila tieň Cremony a dodnes sa o nej hovorí ako o najslávnejšej veži celej krajiny s ktorou sa môže porovnávať snáď len šikmá veža v Pise. Kto sa nebojí výšok, môže vyjsť až hore a užije sa panorámu celého starobylého mesta. Telo veže nezdobia len okná či oblúky, ale štvrté poschodie patrí obrovským astronomickým hodinám, ktoré sú najväčšie na svete. Hľadal by ich niekto tu v Cremone? Dôležitá Katedrála stojaca len pár krokov od Torrazza sa svojim vzhľadom tiež nedá zahanbiť. Je sídlom biskupa a na jej tele sa striedajú prevládajúce románske vplyvy s gotikou, renesanciou či ťažkopádnym barokom. Mnohé talianske stavby pripomínajú učebnice architektúry. Aj napriek obrovskému priestoru je vo vnútri katedrály podmanivé ticho. Cez okná sa dnu derú zväzky slnečných lúčov a tie osvetľujú obrazy starých, dávno zabudnutých maliarov. Biblické výjavy dostávajú s dopadajúcim slnkom nový rozmer a každý len čaká či sa postavy na nich nezačnú každú chvíľku hýbať. Trojicu stavieb uzatvára baptistérium z 12.storočia, ktorého osudy kráčajú ruka v ruke s katedrálou. Jej osemuholníkový pôdorys má symbolizovať ôsmy deň zmŕtvychvstania a stavba je prepletená s kultom sv.Ambrózia. Jej schody strážia kamenné postavy levov hľadiacich na námestie a tieň prilákal niekoľko ľudí. Mladí aj starší tu posedávajú a sledujú okoloidúcich, ktorí kráčajú do niektorej z blízkych kaviarní a reštaurácii. Dve z nich rozostavili svoje stoly priamo na námestí pod Loggiou. S večerom sa ulice Cremony zaplnia a rovnako aj námestie akoby švihnutím čarovného prútika zázračne ožije. Námestie sa ocitne v žiare reflektorov a úzke uličky vytekajúce z jeho priestorov sa premenia na podniky. Cez deň nikoho nenapadne, koľko tu môže byť malých reštaurácii. Nájdeme si jednu neďaleko hlavného námestia v bočnej uličke úzkej len niekoľko metrov. Vôňa pripravovanej pizze sa vinie von a tak je rozhodnuté o tom, čo si dáme ešte skôr ako nám čašník prinesie jedálny lístok. K tomu malý džbánik lokálneho červeného vína a Taliansko sa opäť rozplýva v útrobách tela. Cremona medzičasom začala zatvárať svoje oči a ruch mesta sa rozplynul ako jemná, ranná hmla. Námestia sa obliekli do ticha a kto si vtedy sadne na chladné schodiská, tomu bude patriť celé mesto.










Zobudiť sa ráno v talianskom meste a neabsolvovať ranný rituál by bol neodpustiteľný hriech. Vydláždené ulice Cremony brázdia cyklisti šliapajúci do práce, chodci, ktorí ani veľmi nevnímajú realitu a pred sebou držia výtlačky dnešných novín a pomaličky, ale isto sa zapĺňajú malé podniky s raňajkami či kávou. Ranný rituál v podobe capuccina a sladkého pečiva už naštartovalo niekoľko ľudí. Vtedy sa čas prestáva počítať a človek je ponorený len do chuti lahodného nápoja, ktorý dokáže perfektne rozvinúť začínajúci deň. V kaviarni sa zišla snáď celá vzorka mesta. Mladé študentky s obrovskými výkresmi, dvaja dôchodcovia s baretkami na hlavách, dámy v róbach pripomínajúce večerné šaty a chlapík v prúžkovanom obleku, ktorý sa zastaví len na jeden maličký pohár extra silnej kávy, prehodí slovo dve s čašníčkou a už aj beží k svojmu odparkovanému mopedu. Ukryté námestie Piazza delle Pace zaplnili zvuky a farby. Pod stĺpom so sochou svätca sa objavilo niekoľko stánkov s ovocím a zeleninou. Každé ráno sa tu koná malý, improvizovaný trh s čerstvými plodmi, ktoré sem prilákajú desiatky domácich. Obchodníci svoje debničky s broskyňami, melónmi či hroznom povykladali na stoly, no sú aj takí, ktorí len pootvorili svoje kufre na dodávke a predávajú priamo z nich. Vôňa čerstvých rýb sa mieša s melodickým hlasom staršieho rybára. Juh Talianska viac poznačili arabské vplyvy bazárových uličiek, ale aj tu sa človek nadýchne tejto atmosféry. Ani tu nechýbajú kaviarne v rohu námestia a skupinky mužov. Kým u nás sa hovorí o tom, že ženy sú ukecané, tu v Taliansku platí opak a človek skôr natrafí na ukecaných mužov, ktorí by bez váhania presedeli celé dni s priateľmi. Staré ulice Cremony nepokrýva len prach a patina histórie, no lemujú ich desiatky všemožných palácov, kde kedysi dávno žila aristokracia. Mnohé dnes chátrajú, ale stále je veľa takých, ktoré odolali času a dnes sú z nich múzeá alebo výstaviská. Ich fasády majú v sebe vznešenosť a kto vkročí dnu, toho pohltí nádvorie a nádherné interiéry za aké by sa nemusel hanbiť snáď žiaden panovnícky rod. Ulice oživujú pestré, niekedy až pastelové farby a tak sa tu pred očami striedajú žlté, červené ba aj oranžové fasády domov. Za kamennými arkádami sa objaví priečelie kostola sv.Agáty. Je najstarším v celej Cremone a svojim výzorom pripomína staroveký chrám z vrcholného obdobia antiky. Pred vchodom zaparkuje moped a dve sestry v čiernobielych habitoch vojdú dnu. Niekedy Taliansko skutočne pripomína film odvíjajúci sa na plátne.









foto: Tomáš Kubuš, Cremona, 5.9.2013