Dubaj nikdy nepatril medzi moje sny, ale človek sa počas života zatúla aj na tie miesta o ktorých nesníva. Priznám sa, že som na Dubaj často myslel. Nie však tak ako zvyknem myslieť na Pešawár, Kábul, Bagdad či Kašgar, ale myslel som na to aký v skutočnosti je. Vždy keď sa totiž spomenul Dubaj vyskakovali z fotiek obrázky hypermoderných budov, tony skla a betónu pozliepané do masy vysokej niekoľko stoviek metrov a vôbec ma tá predstava nepriťahovala. Dubaj však nie je len o tom. Hovorí sa, že každý nájde to čo hľadá a tak sa mi v pamäti ukotvili najmä staré drevené loďky križujúce dubajský záliv, zapadnuté podniky prevoňané pakistanským jedlom a milých ľudí stratených v uličkách dubajského bazáru...
Keby sme sa pozreli na to, ako vyzeral Dubaj pred sto rokmi, nechcelo by sa nám veriť. Na počiatku bol sen spraviť z mesta niečo viac, niečo také, čo na svete ešte doteraz nikde nie je. Vraví sa, že dnešný vládca Dubaja Šejk Mohammed bin Rašíd al Maktúm je mužom, ktorý nepozná slovíčko „nie“. Aj vďaka tomu môže Dubaj rásť doslova pred očami a pri každej ďalšej návšteve sa človek zastaví a snaží sa spomenúť ako vyzeralo mesto naposledy.
Ráno vypadnem z Abu Dhabi a diaľnicou uháňame do Dubajského emirátu. Človek vie, že sa v ňom ocitol po tom ako sa čiary nakreslené na ceste zmenia z bielej na žlté. Dubaj sa približuje a z diaľky sa začína z jemného oparu vynárať jeho rozťahaná silueta. Na začiatku sa nechávam unášať vlnou luxusu a obdivujem výstavné štvrte plné malých víl s perfektne upravenými záhradami. Široké bulváre lemujú vysadené palmy a po cestách sa preháňajú najdrahšie autá. „V tejto časti býva šejkova rodina. Všetko čo vidíš naokolo im patrí.“ hovorí mi šofér mikrobusu a ukazuje na malé paláce skrývajúce sa za palmami či inými stromami. Všade naokolo je až sterilný poriadok. Onedlho končí cesta a objaví sa krásne sfarbené tyrkysové more. Akoby to bol koniec sveta, pričom nie som ďaleko od pravdy. Stojíme na konci tzv. Palmového ostrova. Tento ambiciózny projekt aký na svete nikto predtým nespravil tu dotiahli do víťazného konca a dnes pri pohľade z výšky na túto časť vyrastie človeku pred očami palma. Neuveriteľné? Sme predsa v Dubaji! Tu na špičke palmy stojí luxusný hotel Atlantis. Jemne ružová farba budovy, krikľavo zelené trávniky, kvety, emirátske vlajky, okná s výhľadom na more a sem tam sa objaví indický záhradník s nožnicami v ruke. Má to len jeden háčik, že noc v hoteli návštevníka vyjde takmer ako letenka domov.
Luxusný hotel Atlantis O pár kilometrov ďalej po pobreží stojí symbol celého mesta. Hotel Burj-al Arab (Arabská veža) pripomína z diaľky skôr plachetnicu než hotel, o ktorom sa hovorí, že je najvychytenejším na svete. Táto 7-hvieždičková ikona Dubaja sa stala natoľko známa, že sa jej podobizeň objavuje naozaj všade. Aj keď je to „len“ hotel, ťažko sa z neho spúšťajú oči. Jeho zaujímavý tvar, pristávacia plocha pre helikoptéry, panoramatická reštaurácia a poloha na brehu Perzského zálivu je viac ako obyčajná. Dostať sa dnu nie je práve najľahšie a potencionálny návštevník, by si mal najprv zarezervovať večeru či posedenie pri jedle. Dnu treba prísť v slušnom oblečení a na to čo vo vnútri uvidí bude ešte veľmi dlho spomínať. Kde inde sa dá ísť do reštaurácie ponorkou? Aj to je jeden z ťahákov „arabskej veže“! Kým Burj al-Arab pripomína plachetnicu, oproti stojaci hotel Jumeirah zhotovili architekti tak, aby navodzoval atmosféru morskej vlny. Vonku je takmer pravé poludnie a preto je neobyčajne prázdno. Len zlatistá pláž, na ktorej sa povaľuje niekoľko odlomených snehobielych koralov nezíva prázdnotou. Radšej ako sa poprechádzal luxusom za bielymi múrmi hotela by som sa priamo sem hodil do tyrkysových vĺn.
Arabská veža pripomína obrovskú plachtenicu
Symbol Dubaja - hotel Burj al-Arab
Hotel Jumeirah stojí naproti Burj al-Arab
Dva hotely od seba oddeľuje len cesta
Do hotela Burj al-Arab sa dá priletieť aj helikoptérou
Hustou dopravou sa predierame bližšie k centru až pod vežu, ktorá siaha k oblakom. Poslednou udalosťou, ktorá pritiahla zvedavé pohľady ľudí z celého sveta bolo otvorenie vysokej veže Burj al-Khalifa. Rázom sa stala najvyššou budovou sveta a pri pohľade na ňu sa zdá, že nemá konca. Vysoká špička dlho rástla k oblakom a jej výška sa dokonale tajila, aby pripravili veľkolepé prekvapenie. Nakoniec sa vyšplhala do úctyhodných 828 metrov. Dokončili ju len pred pár dňami, hoci ešte stále jej tesné okolie pripomína stavenisko. Na svoje otvorenie si ešte bude musieť niekoľko týždňov počkať. Napokon sa tak stalo až 4.januára 2010. Dlhé mesiace a roky, kedy bolo blízke aj vzdialené okolie pokryté prachom prebiehajúcej stavby sa dnes zmenilo na nepoznanie. Pod vežou vyrástlo obchodné centrum, luxusné budovy s bazénmi, hotely pripomínajúce starobylú, tradičnú architektúru a kopa stromov. Výťah vyvezie turistov na nezabudnuteľnú vyhliadku odkiaľ je vidieť celý emirát.
Moderné budovy pod vežou Burj al-Khalifa
828-metrov vysoká veža Burj al-Khalifa
V blízkosti veže vyrástol takýto nádherný komplex
Aj v modernom komplexe cítiť závan tradície
Veža Burj al-Khalifa
Mešita Jumeirah
Mešita Jumeirah
Mešita Jumeirah
Najpríjemnejšia časť Dubaja leží v okolí zálivu Dubai Creek. Miestni nazývajú toto miesto Chor a štvrte ako Bur Dubai, Al-Ras alebo Deira sú povestným srdcom mesta. Promenáda vedľa zálivu je obľúbeným miestom na trávenie času, ak chce byť človek na čerstvom vzduchu. Za vodou na druhom brehu vyrastajú moderné budovy plné zrkadiel, ktoré odrážajú slnečné lúče a vodnú hladinu. Kotví tu niekoľko väčších lodí premenených na reštaurácie, ale väčšinu tvoria menšie drevené lodičky abra patriace k tradícii mesta. Práve oni spájajú oba brehy a tak je možné záliv prekonať doslova za pár minút. Odrazu sa medzi modernou zástavbou objavia hlinené steny a valcovité veže starej pevnosti. Tak predsa má aj Dubaj miesta dýchajúce históriou. Pevnosť Al-Fahidí je najstaršou budovou mesta, hoci ju postavili v roku 1778. V časoch najväčšej slávy slúžila dokonca ako panovnícka rezidencia, ktorú dnešní vládca vymenil za palác Za´abeel. Za pevnosťou stojí vysoký moderný minaret, ale aj tak viac láka vstúpiť za jej bránu. Spomienkou na nepokojné časy sú kanóny a úzke strieľne vyrezané do múrov. Dnes slúži ako múzeum tradičnej kultúry. „Ešte pred 50-60 rokmi žila väčšina obyvateľov Emirátov v takýchto chatrčkách“ ukazuje na domčeky z palmových listov tzv. barasti miestny sprievodca. Figuríny v predstavách ožívajú a tu chytá skupina mužov ryby, tam zase sedia pri kanvici čaju, kávy s vodnou fajkou v dobovom oblečení, ktoré sa veľmi nelíši od toho, aké nosia ľudia v odľahlejších častiach Emirátov dodnes. Je veľmi zaujímavé vidieť ako asi Dubaj vyzeral predtým, než sa v krajine objavilo čierne zlato. Jednoduché domy a jednoduchý život sa zmenil na nepoznanie. Kto by si však myslel, že s vyčerpaním ropy dubajská bublina spľasne toho domáci privedú do omylu. „Vieme, že jedného dňa ropa dôjde, preto sa už teraz snažíme, aby naša ekonomika nestála len na nej, ale snažíme sa rozvíjať turizmus a ďalšie iné odvetvia“ vysvetľuje mi Mohammed v múzeu. V okolí múzea sa rozbiehajú ulice a strácajú sa v štvrti Bur Dubai. Pred mešitou posedáva dvojica mužov, ale skôr to vyzerá akoby sa len prišli ukryť do tieňa, než aby čakali na modlitbu. Zarastený obchodník ťahá mohutný drevený vozík, ale do jemného svahu sa mu príliš nedarí. Niekoľko podnikov je otvorených, ale ani jeden nepraská vo švíkoch. K brehom Dubajského zálivu je to len niekoľko metrov. Na prvý pohľad tu vládne chaos, pretože sa zo všetkých strán zbiehajú ľudia. Odtiaľto plávajú loďky abra na druhý breh do miest, kadiaľ sa vinie vôňa korenín, čaju a kde sa trblieta farba zlata.
Dubajský záliv
Moderná architektúra na brehu Dubajského zálivu
Panoráma Dubajského zálivu
Stará pevnosť al-Fahidí
Múzeum v pevnosti ukazuje tradičnú výstavbu lodí
Archeologické nálezy nechýbajú ani v Dubaji
Palmové chatrče barasti patrili k tradičným obydliam ľudí pred objavením ropy
Miestni beduíni však uprednostňovali praktickejšie stany
Loď vystavená pred pevnosťou al-Fahidí
Pevnosť al-Fahidí je najstaršou budovou mesta
Hlinená veža pevnosti al-Fahidí
Veža v rohu pevnosti al-Fahidí Tieto tradičné drevené lode sú najpríjemnejším spôsobom prepravy po Dubajskom zálive. Je tak ľahké si ich zamilovať. Z niektorých dýcha zvláštny pocit, že by nemuseli dojsť na druhý breh, ale niet sa čoho báť. Na loďku sa zmestí asi 20 ľudí, posadáme si na nízke drevené lavičky pričom nohy sú len malý kúsok od vodnej hladiny a pred slnkom chráni zhora strieška. Vlny s nami hojdajú zo strany na stranu a naokolo stúpajú brehy mesta. Krásne miesto podčiarknuté arabskou atmosférou. Podobných lodí akou ja naša je tu v zálive takmer 150. Rozhliadnem sa okolo seba a medzi pasažiermi vidím Pakistancov, Indov, štvoricu z juhovýchodnej Ázie a zopár turistov. Domáci Emirátčania sa vytratili. Podobný pocit získa človek aj v uliciach starého mesta. Zazrie ich v autách s pustenou klimatizáciou, v drahších reštauráciách, obchodoch, ale medzi prisťahovalcami, ktorí udržujú tlkot starého mesta sa na pohľad takmer nevyskytujú. Naučené pohyby lodivoda nás za necelú štvrť hodinku privedú na druhý breh. Jazda na abre je akýmsi nádychom nostalgie za starým Dubajom, ktorý sa pozvoľna stráca. Zamiloval som si ju hneď pri prvej jazde. Dokonca som sa ani neubránil myšlienkam na milovaný Istanbul, ktorý je najkrajší z paluby lode pri západe slnka. Hneď vedľa kotví niekoľko veľkých farebných lodí. Volajú sa dhow a kotvia tu niekedy aj dlhé mesiace. Často prichádzajú z Iránu alebo iných blízkych krajín a námorníci na nich žijú, kým sa nevybavia všetky potrebné veci k odjazdu a naloženiu tovaru. Sú tesne vedľa seba až pripomínajú drevené mesto na vode. Z kajút sa ozýva orientálna hudba, tmavé postavičky drhnú palubu alebo rozvešiavajú práve vyprané prádlo.
Plavba Dubajským zálivom
Najtradičnejšia preprava je malými drevenými loďkami abra
Lodičky abra neprestajne križujú Dubajský záliv
Minaret mešity v štvrti Bur Dubai
Mešita na brehu zálivu
Farebné lode dhow odopčívajú v prístave
Námorníci žijú na svojich lodiach aj dlhé týždne kým vyplávajú na more
Tradičné námorné lode dhow Štvrťou Deira sa ozýva typický ruch arabského mesta. Bazár alebo arabský souk sa zaplnil ľuďmi mnohých národností a každý sa pozerá smerom k obchodíkom či by sa mu niečo nehodilo. Miestni muži majú na sebe bielu róbu zvanú tóba a na hlave uviazanú červeno-bielu šatku. Priam aristokraticky si vykračujú bazárom a vytvárajú obrovskú medzeru medzi sebou a prisťahovalcami posedávajúcimi na zaprášenej zemi snažiaci sa predať ovocie. S mužom sú dve ženy ponorené v čiernej farbe. Z abáje im vykúkajú len čierne oči a tváre poznačené vráskami. Najznámejšou uličkou v miestnom bazáre je nepochybne „zlatá ulička“. Od tej pražskej sa líši nielen výzorom, ale najmä množstvom zlata. Všetky obchody stojace vedľa seba predávajú výrobky zo zlata od najmenších prsteňov takmer až po zlaté tehly. Kto nemá slabosť na zlato, možno sa nechá šikovnými obchodníkmi zlákať na drahokamy, striebro alebo zaujímavé biele zlato. Mne tento vraj drahý kov nehovorí nič a už sa neviem dočkať vône korenín, ktorá sa má rozplývať o niekoľko ulíc ďalej. Muži odpočívajú na lavičkách a nechávajú oči na každom, kto sa mihne okolo nich. O pár ulíc ďalej stojí mešita, ktorá svojim výzorom pripomína skôr Turecko, než Emiráty. Muezzín spí, ale o pár hodín sa určite jeho hlas rozleje celým bazárom. Na opačnom konci sa predáva čaj, aromatické sušené kvety, ktoré po zaliatí horúcou vodou „rozkvitnú“ a premenia sa na horúci nápoj. Nechal som sa zlákať vôňou korenia a milý predavač mi o každom rozpráva . „Tandori je na kura, kari môžeš dať na ryžu, s týmto chilli opatrne, nepredstaviteľne páli“ mám pocit, že mi chce naozaj povedať o každej jednej veci, ktorú ponúka. Zaujali ma sušené citróny nahádzané vo veľkom vreci. „Tie pridávame do varenia k mäsu alebo k omáčke, aby dostalo jedlo zaujímavú chuť “ ochotne vysvetľuje.
Zlatá ulička dubajského bazáru
Výklady plné šperkov
Dubajský souk
Mešita v bazárovej časti mesta
Zaujímavejšia časť bazáru s korením, čajom...
Koreniny, sušené bylinky, ovocie...
Tu medzi všetkými obchodmi a vôňami nemá človek pocit, že je stále v Emirátoch. Filipínci, Číňania, Indovia, Pakistanci a turisti zo západu tvoria najvýraznejšiu mozaiku miesta. Sadnem si do malého pakistanského podniku. Všetci svorne pozerajú na televízor v rohu miestnosti a starý muž sediaci pri čaji ma zdraví kývnutím hlavy keď spozoruje ako som sa u nich objavil. Kura chicken masala, je vynikajúce. Príbory sa tu veľmi nepestujú, všetci jeme rukami, zahryzujeme si práve upečený chlieb a naokolo mňa sa rozliehajú exotické jazyky. V Dubaji je krásny príklad multikulturalizmu. Večer sa na vlnách zálivu zrkadlí celé nábrežie. Budovy sú vysvietené, svieti aj minaret a loďky neprestajne križujúce úžinu majú so sebou lampy. Chalan z Afganistanu ma pozýva k sebe do obchodu. „Prišli sme sem, aby sme mohli žiť normálny život“ vysvetľuje čo tu robí po tom ako odišiel z nepokojného Afganistanu. „Chcel som žiť v krajine, kde som vyrastal, ale po tom čo ma postrelili, som sa rozhodol že musím odísť“ zlomeným hlasom opisuje svoj osud. Detstvo prežil v drsnej provincie Helmandu, ktorá je synonymom afgánskeho ópia a tvrdých bojov so svätými bojovníkmi Talibanu. Viac než hodinu trávime v rozhovore pri kanvičke čaju a napokon ma vyprevadí na nábrežie, aby som chytil svoju loď. Odrazíme sa od brehu a miznem v tme na druhom brehu.
Noc pri Dubajskom zálive
Svetlá sa v noci odrážajú na vodnej hladine
Ráno sa nejako pomaly vlečie. Pred tým ako sa pustím do ďalšieho objavovania musím vybaviť pár vecí a až potom som voľný. Síce sa mi starý Dubaj neustále vracia vo včerajších spomienkach, hovorím si, že by som veľmi rád strávil jeden neopakovateľný deň. Kráčam k moru, aby som si vychutnal kúpanie v tom nádhernom tyrkysovo sfarbenom mori. Vstupné na pláž je niekoľko dirhamov. Čakal som že bude pláž preplnená, ale našťastie je opak pravdou. Pár ľudí napravo, pár ľudí naľavo a takmer prázdne more. Voda je neskutočné teplá, asi ako tá ktorú som okúsil pred nedávnom v ománskom Muskate. Keby som bol plážový typ vedel by som si tu predstaviť celý deň, ba aj týždeň. Po hodine plávania a čľapkania sa mám však dosť a tak je čas odísť. Kto si myslí, že Dubaj to sú len moderné budovy z budúceho tisícročia bude príjemne prekvapený, koľko „obyčajných“ zážitkov mu poskytne staré mesto plné orientálnych uličiek.
Poobede trávim netradične v obchodnom centre. Teda, pre mňa to je netradičné, ale pre domácich je to vrchol blaha. Môže sa to zdať zvláštne, ale v Dubaji sú aj obchodné centrá miestami, kam sa túži pozrieť nejeden turista. Do Emirates Mall sa mi ísť nechce a tak si vyberiem bližší Dubai Mall. Nie kvôli nejakým obchodom, ale kvôli klzisku, ktoré sa pod jeho strechou ukrýva. Dubai Mall je akoby samostatne žijúcim mestom. Toľko ľudí som nestretol ani v uliciach. Stovky obchodov, reštaurácii, fast foodov snáď zo všetkých kútov sveta. Skupiny ľudí postávajú pred obrovským akváriom a otáčajú hlavami v smere akým plávajú farebné rybky. Bohaté emirátske ženy v čiernych abájach, ktoré zakrývajú telo od hlavy po päty nakupujú pestrofarebné šaty, spodnú bielizeň a nechávajú oči na zlatých príveskoch, prsteňoch, náramkoch či náušniciach. Celé skupinky žien križujú obchody z jednej strany na druhú a je zábavné ich sledovať. Zastavia sa pri obrovskej fontáne, spravia neodmysliteľnú fotku do mobilu, zasmejú sa a bežia ďalej. Jedným z najväčších lákadiel Dubai Mall je plocha pokrytá ľadom. Pre nás pomerne bežná vec, pre miestnych Emirátčanov ťažká ľadová exotika. Vedia, že ľad či sneh nikdy nepokryje ulice ich mesta, tak sa s nim prídu zoznámiť sem. Už niekoľko dní si predstavujem aké by bolo super, keby sa mi predsa podarilo prísť až sem a zakorčuľovať si. Keď som sa včera večer na recepcii bavil s babou z Kene, spomenul som jej, že sa chcem ísť korčuľovať a jej sa ten nápad zapáčil natoľko, že sa tam vraj možno objaví. Už cítim jemný chlad stúpajúci z klziska, keď v tom počujem moje meno a môžeme ísť na ľad. Som tu len ja, keňská kamarátka, ktorá prvý krát v živote stojí na ľade a otec s dvomi deťmi. Tie pomaličky našľapujú na klzký ľad a držia sa mantinelov, aby sa nepošmykli. Z detí srší radosť a je to pre nich určite zážitok. Ráno v teplučkom mori a teraz si užívam radosť z korčuľovania sa v Dubaji. S týmto sa mi bude tento kút sveta navždy spájať. Večer sa idem posledný krát najesť k Pakistancom. Cítim sa tu viac než dobre, odveziem sa loďkou a ráno treba skoro vstávať, pretože už čaká Katar...
Plavba Dubajským zálivom
Najkrajšie miesto celého Dubaja. Dubajský záliv plná tradičných lodiek
foto: Tomáš Kubuš, Dubaj, 5-7.10.2009
