Po noci v Tirane a ľahkých raňajkách opúšťame náš hotel a kráčame na miesto, odkiaľ odchádzajú autobusy k Jadranskému pobrežiu. Nejdeme za kúpaním, ale zlákalo nás mesto Durrës, ktoré u nás poznáme aj pod menom Drač. Taliani mu zase nepovedia inak než Durazzo, to z doby kedy tu mali celkom vplyvné slovo a svojim spôsobom sú tieto krajiny vďaka pravidelným trajektovým linkám do Bari či Brindisi v dennom kontakte. Autobus do Durrësu je celkom lacný a keď sa rozhliadnem okolo seba, takmer polovica osadenstva sa chystá na pláž. Pre mnohých obyvateľov Tirany je Durrës synonymom víkendového oddychu, no pre mňa zase predstavuje jedno z najhistorickejších miest, aké Albánsko má. Nie je to len môj subjektívny pocit, ale skutočne patrí Durrës medzi najstaršie mestá krajiny pretože ho založili už v roku 627 pr.Kr. grécki kolonisti z ostrova Korfu a pevninského Korintu.
Dovolenka Albánsko
Last Minute Albánsko za konečné ceny nájdete na Dovolenka.sme.sk.
Autobus nás vyhodí na okraji centra a tak sa ponoríme do jeho uličiek. Zvyšok pokračuje na neďalekú pláž, ktorú už bolo vo vzduchu cítiť. Ten slaný nádych mora vznášajúci sa medzi domami patrí medzi krásne vône, ktoré človek tak ľahko nezmaže z mysle. Podobne ako v Skadare aj tu mi viaceré ulice či zákutia pripomínajú Taliansko. Medzi najpríťažlivejšie pamiatky mesta patrí kamenná pevnosť. Nikoho snáď už neprekvapí, že jej symbolom sa stala Benátska veža, no ešte pred tým, než sa sem dostali Benátčania opevnil Durrës byzantský cisár Anastasius I., ktorý priamo odtiaľto dokonca pochádzal. Anastasius spravil z Durrësu najopevnenejšie mesto celého priestoru Jadranského mora, no dnes by tomu už nikto neveril. Hradby sa stratili, pevnosť sa scvrkla a namiesto rinčania zbraní tu počuť hlasy občasných turistov. Starému mestu dominujú vysoké domy, uličky, no neparkujú v nich mopedy, ale niekoľko desiatok rokov staré mercedesy. Vonku sedí niekoľko mužov, pijú kávu, podávajú si noviny a hlasno sa zhovárajú. Pre Albánsko je to veľmi bežný výjav. Po starom meste je dnes roztrúsených niekoľko starovekých reliktov. Jemne pod úrovňou ulice sa vyníma zopár stĺpov niekdajšieho byzantského fóra a tržnice. Muselo tu byť krásne pred stovkami rokov, no kupci utíchli a tovar sa bez stopy stratil. O kúsok vedľa odkryli archeológovia zvyšky rímskych kúpeľov. Korintské stĺpy nesú architráv, no nezostalo z nich dodnes veľa a tak sú najkrajšie pri pohľade z diaľky. Postavili ich ešte v 1.storočí a len pred pár rokmi ich po 25-ročnej rekonštrukcii opäť sprístupnili pre návštevníkov.
Odrazu sa uličky stratia a objaví sa veľký priestor vyplnený starovekým amfiteátrom z 2.storočia. So starovekými pamiatkami sa nám tradične spája Taliansko, Grécko či Turecko, ale netreba zabúdať na Albánsko, ktoré ich má tiež viac, len ich takmer nikto nepozná. Zdá sa až neuveriteľné, že takýto obrovský amfiteáter sa tu len tak z ničoho nič vynorí. Zmestilo sa do neho 20 000 ľudí a na celkom Balkáne by sme nenašli väčší! Spočiatku sa tu predvádzali rímski gladiátori po vzore hesla „chlieb a hry“, no v 4.storočí hry zakázali a zemetrasenie nahlodalo priestor, ktorý prestal byť pre ľudí zaujímavý. Význam amfiteátru si všimlo aj UNESCO a dnes je tak na čakacej listine, aby ho zaradili do svetového dedičstva. Vojdeme dnu tmavou chodbou a ocitneme sa v priestor naplnenom tichom. Vyžaruje tu príjemný pokoj. Sedadlá sa tlakom stáročí takmer zliali do jednej kamennej masy, ale stále ich človek dokáže rozoznať. Hneď vedľa starovekej stavby stoja moderné, obytné domy. Len si tak sedieť na balkóne a pod sebou mať unikátnu stavbu. Túlame sa niekdajšími chodbami a pod kamennými klenbami hľadáme zvyšky rímskych aj vzácnych byzantských mozaík. Má to krásny nádych zabudnutého dobrodružstva.
Hodina a pol cesty južne od Durrësu leží nenápadné mesto menom Fier. Presne v ňom zastaví náš mikrobus a vystupujeme. Fier nie je cieľom, ale je bodom, odkiaľ to už nie je ďaleko do starovekej Apollonie, jedného z najkrajších starovekých miest celého Albánska. S lokálnou dopravou je to k ruinám väčší problém ako medzi mestami a tak neváhame, vyhliadneme si miestneho taxikára, zjednáme cenu a posledných 12 kilometrov sa vezieme autom.
Apollonia patrí medzi najzaujímavejšie staroveké pamiatky celého Albánska. Podobne ako v prípade Durrësu aj toto miesto založili grécki kolonisti, len tomu bolo o storočie neskôr. Meno Apollonia bolo v starovekom svete pomerne obľúbené a miesta s podobným či presne rovnakým menom nájdete aj v Bulharsku, kde bolo Apolloniou dnešné mestečko Sozopol, Apolloniu by sme našli na Sicílii a niekoľko Apollónii aj v Turecku či Grécku. Staroveký archeologický areál dnes pozvoľna prechádza do neskoršej kresťanskej a byzantskej zástavby. Dnes už ľudia v meste nežijú a tak sa tu zastavia občasní turisti, no tých nie je veľa. Okrem svadobnej dvojice, ktorá sa fotí pomedzi ruiny sme tu úplne sami. Dokonalé.
Zvyšky starovekej cesty sa pozvoľna strácajú v krajine obrastenej trávou, no stále vidno ako viedla priamo do stredu niekdajšieho mesta. Apollonia leží v príjemnej krajine. Všade naokolo sú jemne zvlnené pahorky a pod nimi sa krčia poľnohospodárske políčka a stromy. Najzaujímavejšou ruinou Apollonie je chrám, ktorý sa označuje menom Agonothetes. Stále tu stojí jeho kamenná krepida, vidno jeho pôvodnú veľkosť, tvar, ale to čo z neho skutočne a jasne zostalo je len predná fasáda vyplnená šiestimi, zrekonštruovanými stĺpmi. Spravili to pôsobivo a človek tak získa lepšiu predstavu. Vojdeme dnu, no za stĺpmi nie je nič len prázdnota a pohľad na krajinu, ktorá obteká starovekú stavbu. Stačí však prejsť niekoľko krokov a zo svahu neveľkého pahorku sa vynorí Odeon. Kamenné sedadlá zívajú prázdnotou a už stáročia sa tu nehrajú klasické predstavenia. Naokolo sa ešte dá zakopnúť o viacero vykopávok. Staré základy domov, verejných stavieb, obchodov, no treba na to veľkú predstavivosť, aby sa človek v mysli prechádzal živým rímskym mestom. Keď grécka moc poľavila, mesto získali pod svoju správu Rimania a tak majú dnes ruiny skôr rímsky ráz, no sláva netrvala večne. Dokonca priamo v Apollonii sa mal nachádzať aj Gaius Octavius, ktorý práve tu obdržal správu o vražde Cézara a neskôr sa stal prvým rímskym cisárom Augustom. Mám rád miesta spájajúce sa s históriou tejto osoby. Túlame sa pomedzi ruiny, sem tam zastavíme a užívame si prázdnotu krajinu. V tomto je Albánsko skvelé.
Neďaleko starovekých ruín sa dodnes vypína krásny kostol Panny Márie. Úpadok Apollonie prichádza pozvoľna už v 3.storočí, kedy sa pod oblasťou triasla zem, zmenila tok riek a kedysi dôležitý prístav začína zapadať bahnom. Šíri sa tu malária, ľudia odchádzajú a mesto sa pomaličky začína strácať. Fascinujúce je však to, že Apollonia neumiera, ale akoby sa znovu dokázala nadýchnuť, pretože tu zostali kresťania, ktorí mesto opäť pozdvihli a od 5.storočia tu sídli dokonca samotný biskup. Kostol Panny Márie patrí k najkrajším stavbám celej Apollonie. Pripomína byzantské svätostánky, len nedosahuje rozmery tých najslávnejších. Telo vyskladané z nesúrodých kameňov, tehlová kupola a striedanie farieb však vo finále vytvoria akúsi dokonalosť. Hneď vedľa stojí niekdajší kláštor, dnes slúžiaci ako malé archeologické múzeum. V prítmí miestností žije niekoľko skutočne krásnych sôch. Nemajú hlavy, no ich tógy sú dokonalé s každým detailným záhybom starovekej drapérie. Atmosféra kde sa prelína opustenosť, starovek aj byzantský nádych nemá žiadnu chybu. Zvonica súperí s okolostojacimi stromami, kto bude vyšší a hoci zatiaľ zvonica o kúsoček víťazí, nemusí to tak byť navždy. Vylezieme na druhé poschodie kláštora a pod nami sa otvorí krásny pohľad na vedľa stojaci kostol. Dlho sa tu ešte poflakujeme a keď sa tohto miesta nabažíme ideme ďalej. Veď dnes je pred nami ešte cesta do krásneho osmanského mestečka menom Berat.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov a Street Food Hunters
foto: Tomáš Kubuš, Durrës, Apollonia, 30.júl 2014
