Dve perly talianskej Kalábrie

Scalea, rovnako ako Diamante patria medzi najväčšie zaujímavosti severnej Kalábrie a od seba ich delí len niekoľko kilometrov kamenistej pláže, ktorá je miestami rozrytá skalnatými výbežkami. Divokosť pobrežia miestami odráža dušu talianskej Kalábrie. Boli roky, kedy sa jej ľudia vyhýbali pre jej nebezpečnú povesť a Taliani žijúci na severe sa jej báli, pretože jej ulice a mestá boli pretkané legendami. Nie všetky príbehy však boli len vymyslenými legendami. Podobne ako má Sicília svoju Cosa Nostru, Kampánia s Neapolom svoju Cammoru, tak aj Kalábria patrila do sveta mafiánskych klanov a bossovia tej miestnej, ktorá sa volá ´Ndrangheta dodnes naháňajú strach. Mafiánske pozadie odrádzalo turistov, aby preskúmali tieto nádherné miesta a hoci sa situácia zmenila k lepšiemu, stále tu nenájdeme davy, čo pridáva na autenticite celého miesta. Scalea ležiaca neďaleko miesta, kde sa spája rieka Lau s Tyrhenským morom je perlou oblasti, kde sa človek nabaží nielen dovolenky pri mori, ale dokáže sa strácať v krivolakých uličkách a v tieni vysokých kostolov či pevností. Scaleu dnes nájdeme na mape dovolenkových destinácii, no ponúka rozhodne viac, než len ležadlo so slnečníkom zapichnutým v piesku. Aj keby sa človek nekúpal, stále sa mu oplatí sem prísť, pretože po čase sa mu staré mesto ocitne priamo v srdci. Prvé čo si návštevník v meste všimne je vysoký pahorok, kam sa zbiehajú ulice mesta. Jeho vrchol zdobí nielen zašpicatená kostolná veža, ale predovšetkým stará ruina pevnosti pamätajúca si ešte vládu Normanov nad Sicíliou a južným Talianskom. Hneď ako oči spočinú na pahorku, človek má chuť sa rozbehnúť, aby sa ocitol hore a vychutnal si pohľad nielen na mesto pod ním, ale aj na okolitú prírodu. Hovorí sa, že Kalábria je natoľko hornatým regiónom, že okolo 90 percent oblasti je posiatych pahorkami či kopcami. Aj Scalea leží na úpätí národného parku Pollino, ktorý preteká i do susednej Basilicaty. Všade naokolo sú prenikavo zelené hory patriace do slávnych Apenín.

Kalábrijská Scalea má dve odlišné tváre, no moderné a staré mesto akoby stratilo hranice. Z jednej strany ho lemujú kopce, z druhej strany na pevninu naráža more a človek by povedal, že sa tu ukrýva kus pobrežnej romantiky, ktorú cítiť v kamenných uličkách. Pobrežie ožíva už skoro ráno, keď sa po noci strávenej na lodi vracajú prví rybári a kým oni vyložia svoje úlovky na miestne trhoviská či reštaurácie, turisti sa ešte len prebúdzajú. Až neskôr sa miestne pláže začínajú plniť a ak je víkend, ocitnú sa tu aj domáci a pláž je najživším miestom celého mesta. Nad stovkami pichľavých opuncií ozdobenými dozretými a prenikavo rozvoniavajúcimi kaktusovými plodmi sa dvíha pevnosť menom Talao. Už od 16.storočia stojí na pobreží a hoci nevidno naokolo žiadne ďalšie, faktom ostáva to, že veža Talao je len jedna z 337 veží, ktoré tu postavili, aby chránili pobrežie pred útokmi pirátov. Aj ona stojí hrdo na neveľkom pahorku obrastenom stromami a hľadí na more. Dnes už z jeho vĺn nehrozí nebezpečenstvo, no pre domácich sa veža Talao stala symbolom celého mesta a veľmi často ju vídať na obrázkoch, fotografiách či dokonca suveníroch.

Ráno sa v niektorých uličkách Scaley rozohrá nádherný, kalábrijský trh plný farieb a vôní. Talianske trhoviská sú iné ako tie thajské, arabské či stredoázijské, no stále majú v sebe dušu na akú sa veľmi ľahko zvyká. Predávajú tu výlučne staršie ženy i muži a na prvý pohľad pôsobia ako harmonická komunita priateľov, ktorá spoločne trávi dni a niekedy sa viac venujú rozhovoru, než predávaniu. Priateľstvo je dôležitejšie než obchod. Okrem obrovských zásob zeleniny a ovocia sa tu človek nadýchne extrémne pálivého čili, ktoré preslávilo celý región. Dostať ho pomleté v pripravených vrecúškach, predávajú ho aj na váhu priamo z veľkých vriec, čili pasty do varenia, alebo len vysušené papričky previazané niťou na zavesenie do kuchyne. Kto má rád pikantné, nemal by odtiaľto odísť bež čili. Medzi ďalšie zaujímavostí patria veľké cédrové plody. Nie nadarmo sa tejto oblasti prezýva „Riviera del Cedro“, teda Cédrová riviéra, pretože ho tu majú všade. Predávajú ich aj čerstvé, ale najobľúbenejšie sú kandizované kúsky cédra alebo slávny cédrový likér, ktorý sa vyrovná aj citrónovému likéru z Amalfi. Miestni sa ešte radi pochvália, že tu rastie bergamot a ponúkajú nádherne voňavé bergamotové oleje či parfumy.

Stará Scalea sa odrazu z ničoho nič začne odvíjať pod nohami. Modernejšie ulice, zelené parky sa stratia a svet naokolo sa premietne do kamenných uličiek, kamennej dlažby, malých rodinných podnikov, barov, zmrzlinární a ošarpaných kostolíkov. Medzi domami je roztrúsených aj niekoľko aristokratických palácov, ale čas z nich zmyl luxus. Tým najkrajším je Palazzo dei Principi z 13.storočia, no aj mnohé iné, obyčajné fasády ukryté v uličkách pôsobia ako paláce. Tiché, kamenné uličky sa odrazia z námestia a začnú stúpať na pahorok. Oproti modernému mestu sa tu každý cíti ako v oáze pokoja. Len občas sa v uličke mihne postava, ale často človek vidí len tieň či počuje kroky. Miestni sú však doma, pretože ich prezrádzajú pootvorené dvere, okná a najmä vôňa pripravovaného jedla zaplavujúca ulice. Ako je možné, že dokážu tak neskutočne variť? Ulice dotvárajú kvety, kríky, oleandre a ružovkasté bugenvílie šplhajúce sa po kamenných stenách. Domy sa miestami rozpadávajú, no práve to dodáva miestu stredoveký nádych. Ticho pretne ostrý kovový hlas zvona ukrytého vo vysokej zvonici malého kostola. Aj on tu stojí už od 16.storočia, no zapadá sem tak perfektne akoby tu bol odjakživa. Podobne ako mnohé kalábrijské či sicílske centrá, aj Scalea žila na vrchole kopca, aby mala lepšiu ochranu a mohla sa brániť pred dobyvateľmi. Tých tu nebolo málo, pretože sa tu v toku storočí vystriedali okrem iných aj Normani, Aragónci, Bourbonovci či francúzske vojská Napoleona. Niektoré kostoly sú tak nenápadné, že ak by pri sebe nemali tabuľku či malý, nepatrný reliéf, nikto by neuhádol, že okolo nich prešiel. Je tu niekoľko svätostánkov, kde sa prítmí skrývajú byzantské mozaiky. Problémom však zostáva to, že tu nemusí byť nikto, kto by ich odomkol a tak hľadanie kľúča a jeho majiteľa môže byť zdĺhavé a únavné. Na samotnom vrchole sa vyníma rozpadnutá ruina niekdajšej normanskej pevnosti. Zostalo z nej len niekoľko múrov, no aj tak pôsobí impozantne, pretože mu k tomu dopomáha poloha celej stavby. Cestou hore treba prekonať trsy suchej, pichľavej trávy a vyliezť po prašnej, strmej cestičke, no každého kto tak spraví, pevnosť odmení nádherným panoramatickým výhľadom. Tesne pri pevnosti stojí kostolná veža a dole sa rozlieva mesto, ktoré od pláže oddeľuje veža Talao. V diaľke sa dokonca vynára z mora aj malý ostrov Cirella, neďaleko umeleckého mestečka Diamante a na mori kotví niekoľko menších lodí. Dokonalá idylka. Tú však nájde návštevník aj dole v meste. Stačí si sadnúť na hlavnú ulicu, vychutnať si malý pohárik talianskej kávy, skvelého dezertu cannoli s riccotou, čokoládou a kúskami cédru a napokon si dopriať pohárik miestneho likéru. Kalábria nielen, že dobre vyzerá, ešte aj skvelo chutí.

Malé mestečko na brehu mora menom Diamante je len obyčajnou bodkou na mape Talianska. To však platí len dovtedy, ak sa tu človek ocitne a zistí, že je zaujímavejšie než stovky iných, rovnako veľkých miest. Podobne ako Scalea je aj Diamante vhodené do priestoru medzi morské vlny a zelené, vysoké kopce, ktorými sa občas ráno prevaľuje hmla natoľko, až okolo seba šíri magickú auru. Ľudia sa tu odnepamäti živili lovom rýb a ani dnes tu táto nádherná tradícia nevymrela. Tiché, takmer vyľudnené úzke uličky sa rozlievajú starým mestom a ich výsostne taliansky kolorit dotvárajú vyčnievajúce balkóny, rozvešané prádlo, kvety či dokonca zavesené čili papričky sušiace sa na ostrom slnku. To čo robí z Diamante miesto hodné návštevy sú „murales“, alebo teda maľby, ktorými je posiate takmer celé staré mesto. Vďaka ním má mestečko prezývku „mesto umelcov“ a každý sa po chvíli ocitne v hre s názvom „hľadanie malieb“. Je to skvelý spôsob ako sa dá Diamante spoznať, pretože maľby sú takmer v každej uličke či na každom malom, ukrytom námestí. Mnohé z nich zachytávajú tradičný spôsob života kalábrijského mestečka, teda rybolov, rozhovory s priateľmi, uctievanie svojich svätých, ale aj novšie námety ako svadba. Najviac obrázkov však v sebe nesie práve rybársky odkaz. Reštaurácie na promenáde sú plné len z polovice a lenivá atmosféra napovedá, že čoskoro sa mestečko ocitne v sladkom ničnerobení, ktoré sa prezlečie za siestu. Stratiť sa v starých uličkách Diamante je to najlepšie, čo môže návštevník spraviť, pretože tak natrafí na viacero malieb. Odstavené mopedy, vysoké domy vrhajúce tieň do ulice, potulujúce sa mačky, kvety, to všetko sú detaily, z ktorých sa skladajú rôzne štvrte. Diamante je aj romantickou kulisou a tak sa tu mihne nevesta v dlhokánskych bielych šatách. 

Jedna z ulíc vedia aj na vyhliadku, odkiaľ vidno nielen pahorky parku Pollino, ale najmä malý, zelený ostrov Cirella. Leží len pár desiatok metrov od brehu a zdobí ho stará, rozpadnutý, kamenná veža. Kedysi bola Cirella významným mestom a poznali ho aj Rimania, no dnes sa ňou premáva len vietor. Každý si tu v Diamante nájde tu svoju maľbu, ktorú si zamiluje. Či to budú starí, šediví rybári rozmotávajúci svoje siete, matka s dieťaťom nesúca košík rýb alebo partia rybárov loviacich tuniaka. Diamante sa ukáže ako skutočný diamant Kalábrie.

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:

foto: Tomáš Kubuš, Scalea, Diamante, 24.8.2014