Po krásnom dni strávenom neďaleko malého mestečka San Nicolo ležiaceho takmer na najzápadnejšom bode výbežku Capo Vaticano je čas pohnúť sa o čosi južnejšie, na milovanú Sicíliu. Ráno je pobrežie divoké, zbičované dažďom a more rozkolísané vetrom. Mám rad pohľady na rozbúrené more a tak sa ešte pred odchodom prejdeme kamennou plážou a necháme si obmývať nohy spenenými vlnami, ktoré počuť do diaľky. Na maličkej stanici naskočíme na regionálny vlak a Capo Vaticano zostane za nami. Regionálne vlaky sú v južnom Taliansku jednoducho skvelé, nebežia, nenáhlia sa, ale pokojne sa vznášajú krajinou. Pootvorené okno prinesie čerstvý vzduch a nezabudnuteľné výhľady na zvlnenú krajinu. V meste Rosarno len prestúpime na ďalší vlak a až ten pokračuje do vytúženej Scilly. Koľajnice sa priblížia k pobrežiu a na jednej strane vlaku vidno šíre diaľky Tyrhenského mora, zatiaľ čo na strane druhej sa dvíhajú pahorky národného parku Aspromonte.
Ráno na výbežku Capo Vaticano
Ranné, rozbúrené more
Pri každej ceste na Sicíliu som spoza okna sledoval hrad dvíhajúci sa nad pobrežím a hovoril si, že „raz sa tu určite musím zastaviť“. Nevedel som kedy, vedel som len, že chcem. Odrazu ten moment prišiel a ja sa ho neviem dočkať. Ako odkrajoval vlak posledné kilometre pred Scillou, hľadal som z okna pohľad na známu pevnosť. Hlavou sa prederie déja vu ako sedím v aute a z diaľnice snívam o Scille. Dva svety sa pretnú a sme tu.
Prímorská Scilla na najjužnejšom výbežku Talianska vírila v predstavách ľudí už od staroveku. Vtedy jej meno naháňalo strach a rozosievalo hrôzu. Spoločne s Charybdou obývali povestnú Messinskú úžinu oddeľujúcu Sicíliu od talianskej pevniny a vháňali námorníkov do záhuby. Hoci má mestečko len niečo cez 5000 obyvateľov, počas leta sa populácia zdvojnásobí. Skutočným pokladom je poloha Scilly. Za tyrkysovým Tyrhenským morom sa dvíha breh Sicílie, domy sú postavené do mierneho svahu, na kopci tróni stará kamenná pevnosť a všade naokolo sa rozprestierajú smaragdové hory, ktoré pokračujú až k zelenému srdcu Kalábrie v podobe Aspromonte. Jemnú kamenistú pláž obsadili celé rodiny, priatelia, dvojice či školské výlety. Tí všetci sa sem prišli schladiť počas letnej horúčavy, ktoré na juhu patria k najhorúcejším. Obrovské vlny potešili nejedného návštevníka a aby more ukázalo, kto skutočne Scille vládne, raz za čas sa privalí taká vlna, že pooblizuje osušky pár metrov od brehu. Vtedy odrazu každý vyskočí a snaží sa pobrať čo najviac vecí, aby mu ich voda nevzala so sebou. Medzi ľuďmi behajú predavači rôznych nepotrebných somarín, ale nájdu sa aj takí čo ponúkajú kúsky kokosového orecha, vychladené nápoje či dokonca výlety do okolia. More je krásne rozbúrené.
Mopedy k plážovej promenáde v Taliansku jednoducho patria
Pláž spláchla veľká vlna
Momentka z pláže
Nad Scillou sa vyníma stará pevnosť na kopci
Vlna sem tam zatopí polovicu pláže
Úzke uličky sa dvíhajú až k pevnosti, ktorá sedí na kopci ako koruna na hlave kráľa. Ticho pretne vysoká zvonica, ale ako sa nečakane sa ozvala, tak aj stíchla. Pohľad na Scillu je z hradu skutočne nádherný. Zátoka sa jemne zahýba a na vode kotví niekoľko menších lodí či plachetníc. Domy starej štvrte stoja tak blízko mora, akoby s ním chceli splynúť a keď na svojich balkónoch relaxujú ich obyvatelia, viem si predstaviť, že ich sem tam osvieži slaná voda roztrieštená o skaly. Pevnosť Castello Ruffo dnes tvorí niekoľko prázdnych miestností naplnených tichom či dobovými fotografiami. Svoje stopy na pevnosti zanechali Normani, ale po silnom zemetrasení v roku 1783 musela prejsť rekonštrukciou. V priebehu necelých dvoch mesiacov sa v nešťastnom roku triasla zem až päť krát a podľa vtedajších odhadov pripravilo zemetrasenie o život 30 až 50 tisíc ľudí. Pod hradom začína Messinská úžina a na druhej strane leží len necelých 6 kilometrov najvýchodnejší sicílsky výbežok Torre Faro. Pred pár rokmi sme stáli pri jeho majáku, avšak opar dvíhajúci sa z hladiny nám zabránil sledovať pevnosť na kalábrijskom brehu. Kopec s pevnosťou by mal v sebe ukrývať jaskyňu, ktorá bola domovom mýtickej Skylly, podľa ktorej dostalo aj dnešné mestečko meno. Je úžasné byť na mieste, ktoré sa spája s toľkými starovekými legendami.
Pevnosť nad mestom
Symbolom Scilly je stará pevnosť
V starých uličkách
Juhotalianskym mestečkám nechýbajú úzke ulice
Cesta k pevnosti
„Vo vnútri vysokej skalnatej hory, vysoko nad morom je veľká jaskyňa, okolo nej aj vo vnútri je hustá hmla, tam býva Skylla. Hrôzou sa pred ňou trasú aj Bohovia. Šteká, kňučí a vyje, je strašnejšia než saňa. Má šesť párov nôh, šesť dlhých krkov, na konci každého má veľkú hlavu, otvorenú tlamu s tromi radami veľkých zubov. Keď pláva okolo loď, tými tlamami chytá aj šesť plavcov naraz“ hovorí o Skylle Homérova Oddysea.
Aj Aeneas, mýtický zakladateľ rímskeho národa pred Skyllou varoval: „Ak priplávate k Sicílii, držte sa stále na ľavej strane. Musíte sa vyhnúť morským príšerám Skylle a Charybde. Skylla sídli na pravom brehu ukrytá v jaskyni. Až k bokom sa podobá krásnemu dievčaťu a svojou pôvabnou tvárou láka koráby k skale. Dolná časť je podobná obludnej rybe. Je obrastená modrými štekajúcimi psami. Na ľavom brehu je dravá Charybda, ktorá trikrát denne pohlcuje nesmierne prívaly vody a následne ju zase vyvrhne, pena strieka až k oblakom.„
Scilla leží medzi Tyrhenským morom a pahorkami Aspromonte
Vstupná brána do pevnosti
Na druhej strane pevnosti je malý prístav
Domy vyrastajú priamo z morských vĺn
Scilla pod pevnosťou
Cestička z pevnosti
Scilla je nalepená na pobreží
Posedíme si na kamennom múriku a vychutnávame si pohľady na pláž so zelenými kopcami. Až po chvíľke sa opäť vrátime dole do živého sveta uličiek. Najživšia časť celej Scilly je jednoznačne promenáda. Reštaurácie, kaviarne, podniky, bary, plážové posedenia tu čakajú, kým začne zapadať slnko a oni sa zaplnia do posledného miesta. Prejdeme niekoľko starých, ošarpaných uličiek, ukryjeme sa do tieňa vybiehajúcich balkónov, nazrieme dnu do starého kostola a zapadneme v jednom z malých podnikov neďaleko stanice. Vychutnáme si miestne arancini plnené mletým mäsom a nasadneme na vlak smer Villa San Giovanni.
Opäť v uličkách
Malý oltárik v starom meste
Pri kostolnej veži
Všetko sa zomelie rýchlo a odrazu sedíme na vrchnej palube trajektu, ktorý o pár minút pripláva k brehom sicílskej Messiny. Zapadajúce slnko zvýrazňuje krásu momentu a ja sa teším, že som sa so Scillou konečne stretol. Nielen že stretol, ale aj odolal a mohol odísť, pretože podľa starovekých mýtov sa to podarilo len Oddyseovi a Argonautom, ktorým pomáhala celá plejáda Bohov.
foto: Tomáš Kubuš, Capo Vaticano, Scilla, 28.8.2011
