Ráno na nás čaká už klasická cesta na autobusovú stanicu Didube. Až tu si kupujeme niečo malé na zahryznutie. Ráno tu je vždy poriadny ruch. Ľudia sa preháňajú s kuframi či batohmi a každý hľadá svoju maršrutku, ktorá ho odvezie do vytúženého cieľa. Hľadáme aj my. Pýtame sa niekoľkých ľudí na smer a o pár minút sedíme vzadu a čakáme kým sa zaplníme, aby sme mohli naštartovať. Babka predávajúca z tácky chutné koláče z lístkového cesta naplnené syrom sa prechádza pomedzi mikrobusy a snaží sa predať posledné kúsky pred tým, než sa vráti domov.
Cesta do mesta Gori trvá takmer hodinu a pol. Za mestom hľadíme na kláštor Džvari v Mtskhete pri ktorom sme včera stáli. Cesta ubieha rýchlo, pretože väčšinu času ideme diaľnicou, ktorá vedie takmer popri hraniciach s Južným Osetskom. Ako veľmi rád by som sa pozrel aspoň na deň do Tskhinvali, aby som videl ako vyzerá. Veď len pred dvomi rokmi sa jeho ulicami prechádzala smrť prezlečená za vojnu.
V Gori vystúpime na malom ľudoprázdnom námestí, ktoré z jednej strany uzatvára honosná budova. Lepšie sme vystúpiť ani nemohli, pretože sa z nej rázom vykľula najznámejšia budova celého mesta, ak nie celého Gruzínska. Povedzte v Gori meno Stalin a každý Vás nasmeruje na toto miesto. Na mieste dnešného múzea sa totiž kedysi dávno 18.decembra roku 1878 narodil chlapec menom Josif Džugašvilli. Rodný dom najznámejšieho svetového tyrana sa premenil na múzeum, avšak kto by čakal nadávky či očierňovanie jeho osoby, čakal by márne. Boli roky kedy slúžilo miesto ako pútnicky bod. Jednak sa to od ľudí očakávalo a jednak sa stále našli mnohí, ktorí ho uznávali za to, že bol Sovietsky zväz jedným z najsilnejších svetových hráčov. Pravdou je, že do Gori sme neprišli kvôli Stalinovi, ale keď sme už tu nazrieme dnu za múry tajomného domu. Kráčame ulicou s názvom Stalin Avenue, na ktorej za roky vyrástli paneláky rozbiehajúce sa do diaľky. Vstupné desať lari je na gruzínske pomery trochu viac ako obyčajne, ale už asi prišli na to, že kontroverzná postava dokáže predať a prilákať ľudí. Ocitneme sa na nádvorí príjemného parku, ktorý dotvára odstavený vlak a socha miestneho rodáka.
Na Stalinovej ulici
Socha rodáka z gruzínskeho Gori
Slávny zelený vozeň sa na prvý pohľad nelíši v ničom od tisícky iných vozňov, ktoré brázdili Sovietsky zväz. Tento je však celý obrnený a Stalin sa v ňom viezol na konferenciu v Jalte či do iránskeho Teheránu. Zosobňuje kus histórie, no zaujme svojou nenápadnosťou. Biela socha Stalina sa pozerá na miesto svojho narodenia. Kedysi tu stál dom, kde prišiel na svet, ale to ešte svet netušil kto z neho vyrastie. Treba vyšliapať niekoľko schodov a potom nám strážnik na lístky vtlačí pečiatku so Stalinovou podobizňou a odomkne dvere. Pár miestností vypĺňajú idealizované obrazy a portréty diktátorovej tváre, výstrižky z novín, knihy, busty a objaví sa aj niekoľko malieb. „Stalin nebol taký zlý ako sa o ňom hovorí, on bol len nepochopený“ snaží sa miestna sprievodkyňa vysvetliť skupine Angličanov, no tí sa tvária akoby jej nerozumeli či nechceli rozumieť. Za sklom odpočívajú osobné veci a úplne na konci zdobí miestnosť koberec s ústredným motívom na ktorom nie je nik iný než Stalin. Múzeu chýbajú titulky v cudzích jazykoch a ponúka jednostranný pohľad na človeka, ktorého už nik nevymaže z histórie. Je však zaujímavé ocitnúť sa na takomto mieste a sledovať niektorých miestnych ako sa odpútajú od reality a potichu, pomaly kráčajú miestnosťami a všetkému venujú pozornosť.
Vlak je súčasťou múzea
V múzeu, ktoré stojí na mieste Stalinovho rodného domu
Výstava fotografií v múzeu
Stalinova posmrtná maska
V múzeu
Portrétov je v múzeu hneď niekoľko
V múzeu
Nielen na stene či plátne, ale aj na koberci
Klasický portrét
Ulicou nesúcou Stalinovo meno kráčame hlbšie do mesta. Spoločnosť nám robia šedivé, sovietske paneláky bez duše a silueta kopca vynárajúca sa na konci ulice. Svoj domov tam našla kamenná pevnosť tiahnúca sa po celom vrchole. Aj názov mesta Gori je odvodené od slovíčka „gora“, ktoré predstavuje kopec. Hľadíme zdola na majestátny kopec ozdobený pevnosťou a hovorím si, že ona by mala byť symbolom mesta a nie Stalinovo múzeum. Z nejakého dôvodu sa mi tento pohľad veľmi páči a myslím, že len kvôli nemu sa sem oplatilo prísť. Na úpätí kopca leží divný, moderný pamätník so stredoveko odetými vojakmi a malý, pravoslávny kostolík, ktorého telo zakrýva lešenie čím nedovolí vyniknúť jeho kráse. Hore sme rýchlejšie, než sme mysleli a ani sa nenazdáme a ocitneme sme sa pred impozantným vstupom. Vstúpime dnu a zavládne prekvapenie. Odrazu sa celou pevnosťou rozleje prázdny priestor vyplnený trávou spálenou od slnka. Sem tam vytŕča nejaký kameň, múr, ale všetko ostatné dokonale pohltil zub času. Sú to už roky kedy tu pulzoval život a ľudia na ňu hľadeli z dolného mesta už od 13.storočia. Vlastnili ju osmanskí Turci, Peržania, gruzínski králi, ale aj ruské vojská a čo nezničili chúťky dobyvateľov, s tým sa pohralo zemetrasenie. Celé Gori žije pod pevnosťou. Ticho ním preteká rieka a na jej brehoch vyrástli sídliská plné vysokých panelákov. Staré centrum je menšie a útulnejšie, poskladané z rodinných domov a stromov.
Pevnosť v Gori leží na vrchole kopca
Pevnosť nad Gori
Pevnosť nad Gori
V tesnej blízkosti pevnosti
Z opevnenia zostali miestami len trosky
Hradby narástli pri bráne do krásy
Nahor do pevnosti
Monumentálny vstup
Za mestom sa dvíhajú kopce, niektoré úplne bez zelene, potiahnuté len sivým či zeleno sivým kobercom, no na strane opačnej nechýbajú ani lesy. Jeden z kopcov patrí malému kláštoru Ateri Sioni. Krajšie a strategickejšie miesto by sme snáď ani nenašli. Ulice pod pevnosťou zaplnili predavači so svojimi stánkami či plachtami. Ovocie, zeleninu, koláče, chačapuri z lístkového cesta alebo iné potraviny tu predávajú babky priamo z kýbľov či škatúľ. Predávajú aj muži v starých košeliach, ošúchaných nohaviciach, so strniskom na tvári a baretkou na hlave, ale babky do tohto prostredia akosi viac zapasujú. Ráno oberú niečo zo záhrady a potom dúfajú, že to počas dňa predajú, aby si zarobili nejaké lari. Ulice vedú až na miesto veľkého trhoviska. Ľudia sú zrazu všade a preto možno mesto pôsobilo spočiatku ľudoprázdne.
Pohľad z pevnosti na kláštor Ateri Sioni
Gori
Staré mesto je plné nízkych domov
Pod pevnosťou
Tu v pouličnom chaose hľadáme maršrutky alebo taxíky do historického miesta Uplistsikhe. Šoféri odpočívajú v tieni a vždy keď sa niekto pri nich objaví, ožijú a idú ho zlanáriť. Čítali sme, že cesta tam s čakaním a cestou naspäť by mohla stáť okolo 30 lari, čo nám prišlo trochu priveľa. Dáme sa do reči so starším taxikárom a vysvetľujeme mu kam chceme ísť. „Slovákia? Čechoslovákia?“ poteší sa keď sa dozvie odkiaľ sme sa sem zatúlali. Sám od seba navrhne cenu 15 lari, čo je dvojnásobne menej ako sme si mysleli. Tešíme sa, podáme si ruku a vyrazíme. Dobrú cenu sme dostali, pretože sa u nás doma zastavil a páčilo sa mu. „Pre mňa sú to spomienky. Keď som mal o tridsať rokov menej, bol som si kúpiť v Prahe topánky, pretože tie čo predávali tu boli nekvalitné. Kúpil som štyri páry aj pre rodinu, no na colnici tu v Gruzínsku mi ich colníci vzali. Boli asi príliš pekné“ rozpráva nám historku na ktorej sa už po toľkých rokoch zasmeje. Vtedy mu však do smiechu nebolo. „Nemyslite si, že všetci Gruzínci majú radi Stalina, keď tu máme múzeum. Stalin sa neskôr cítil viac Rusom, než Gruzíncom a preto si tu mnohých pohneval. Dodnes nepochopím, prečo dal Osetsku a Abcházsku autonómiu a rozdrobil našu krajinu“ hovorí s trpkosťou v hlase. „Len, aby ste si nemysleli, že ho všetci milujeme“ dodal. Náš nový známy je ukecaný, ale aspoň sa dozvieme veľa zaujímavostí. Spomína aj na vojnu, ktorá Gori nedávno okrajovo zasiahla. „Vidíte tieto domy, dnes tam žijú utečenci z južného Osetska, ktorých vyhnali ruské bomby“ ukazuje na spleť polorozpadnutých domov na periférii mesta. Verí, že sa časom vzťahy s Abcházskom aj Osetskom utrasú a všetko bude zase dobré. Ani sme sa nenazdali a na druhom brehu rieky sa začne vynárať starobylé mestečko Uplistsikhe.
Rieka Mtkvari na ktorej brehu stojí staré Uplistsikhe
Uplistsikhe postavili priamo na brehu rieky Mtkvari a podľa mnohých je najstarším miestom celého Gruzínska. Auto zaparkujeme na parkovisku pod stromom a na obhliadku sa vydáme po vlastných. Celé Uplistsikhe je vystavané do mierneho svahu, pričom sa na prvý pohľad javí ako ementál. V skalách sa totiž nachádzajú mnohé diery, ktoré kedysi slúžili ako starobylé obydlia či dokonca chrámy alebo kúpele. Celé mesto tu bolo vyhĺbené v skalách. Pomaličky stúpame nahor a cestou objavujeme malé jaskyne. Vonku poriadne pečie slnko, ale akonáhle vstúpime dnu obklopí nás príjemný chládok. Podobných skalných otvorov je tu niekoľko desiatok. Vznikali v priebehu storočí, no najhlbšiu stopu po sebe zanechala kresťanská kultúra. Začiatkom 4.storočia sa oblasť Kartli, kde ležia trosky dnešného mesta pokresťančila, avšak netrvalo to dlho a ľudia sa odtiaľto presunuli do Mtskhkety či Tbilisi. Uplistsikhe neumrelo, žilo si svojim pomalým životom a na scéne sa objavilo o niekoľko stoviek rokov neskôr, kedy sa stalo významnou pevnosťou na ktorú narážali moslimskí jazdci šíriaci nové náboženstvo. Až v 14.storočí, po ničivých mongolských vpádoch sa jeho niť života pretrhla a zaseklo sa v čase. Kto vie akoby vyzeralo Uplistsikhe dnes ak by ním neprehrmelo v roku 1920 zemetrasenie, ktoré zničilo časť mesta. Jeden z väčších skalných otvorov prekvapí svojim stropom s kazetovou výzdobou. Podobá sa na starobylý kostol vytesaný do skaly. O úroveň vyššie objavíme priestranný dom s kamennými piliermi a predsieňou. Po skalách sú dokonca vyryté aj rôzne nápisy, ale bližší pohľad na ne ukáže, že to vyryli novodobí „umelci“. Vyjdeme úplne hore a vychutnáme si panorámu celého miesta s riekou Mtkvari, dedinkou za ňou a dokonca v diaľke vidno aj kláštor Ateri Sioni. Kláštory neboli po krajine rozhádzané len tak bez rozmyslu, ale tvorili dômyselný systém ochrany, pretože akonáhle sa blížilo nebezpečenstvo, tak kláštory zapaľovali ohne a nemá správa sa šírila medzi ľuďmi. Tu hore nad Uplistsikhe stojí malý kláštor, jedna jediná stavba, ktorú čas nepremenil na ruiny.
Prvý kontakt s opusteným mestom
Do skál vyhĺbili ľudia nielen domy, ale aj sakrálne stavby
Aj po rokoch je badať nádherný strop
V jaskynných domoch
Uplistsikhe je plné dier v skalách
Miesto dotvárajú krásne panoramatické pohľady
Skalné obydlia
Cestičky, ktoré dnes nikam nevedú
Predsieň skalného domu
Do skál vytesali aj okná či dvere
Príbytok v skalách
Nad ruinami mesta stojí kláštor
Mesto niekedy pokrývalo aj susedný pahorok
Kláštor nad mestom
Medzi ruinami Uplistsikhe stretneme chalana z Venezuely. Nemá sa ako dostať nazad do Gori, tak sa ponúkneme, že ho vezmeme za našim taxikárom a pomôžeme mu. Cestou do Gori chvíľku kecáme a zatúlame sa aj na námestie, ktoré dlhé roky na sebe nieslo slávnu Stalinovu sochu. Len pár dňami pred našim príchodom však z námestia v noci zmizla. Celé sa to udialo v noci bez zraku ľudí, aby sa vraj zbytočne nerozdúchavali emócie. Gori tak síce prišiel o jeden zo svojich symbolov, ale neprišiel o príjemných ľudí a atmosféru, ktorá sa rozlieva jeho ulicami.
Maršrutku do Tbilisi nájdeme pomerne rýchlo a netrvá dlho kým sa pohneme. Hodina a pol cesty nazad, niekoľko minút metrom do Mardžanišvili a sme naspäť. Kúpime si obrovskú dyňu, necháme si ju vychladiť a do večera sa ideme túlať uličkami Tbilisi. Prirástlo nám k srdcu. Večer sa pobalíme, posedíme si na terase a pri rozhovoroch zahryzujeme skvelú, sladkú dyňu. Zajtra je čas pohnúť sa ďalej, zajtra vyrazíme na sever...
foto: Tomáš Kubuš, Gori, Uplistsikhe, 9.7.2010
