Z prímorského letoviska Nafplio trvá cesta do Mykén skoro presne hodinu. Z okna sledujem peloponézsku krajinu, jemne zvlnenú, plnú farebných políčok ozdobených pomarančovníkmi. Za dnešným mestečkom Mikines sa po dvoch kilometroch dvíhajú staroveké Mykény. Prezrádzajú ich mohutné kamenné múry sediace na kopci.
Už si ani nespomeniem koľkokrát som sníval, že sa raz budem prechádzať medzi starovekými kameňmi bájnych Mykén. Sníval som ako budem pomaly kráčať k Levej bráne, zdvihnem hlavu a konečne tých levov o ktorých som toľko počul uvidím na vlastné oči. Nič sa nevyrovná tomu, keď si človek plní sny. Nadišiel môj čas a ja stojím v Mykénach a už z diaľky sledujem kamennú bránu. Aby som si tento moment vychutnal ešte ho chvíľu odkladám. Cesta sa tu delí na dva smery. Naľavo sa ide k archeologickému múzeu, napravo k Levej bráne. Cestou k múzeu míňame Leviu hrobku. Zub času sa s ňou nemilosrdne pohral a hrobke chýba jej typická kopulovitá strecha. Je však úžasná. Múzeum má dve poschodia. Hneď pri vchode sa návštevník môže zoznámiť s históriou tohto nepochybne zaujímavého mesta. Samotná história mesta spadá až do neolitu, avšak najväčší význam zaznamenalo neskôr a to v dobe bronzovej. Celá jedna epocha je dokonca pomenovaná práve po Mykénach. Ako dôkaz významu mesta to myslím stačí. Bolo to niekedy medzi rokmi 1400-1300 pnl., kedy mesto najviac prosperovalo. Okolo mesta vznikli kyklopské hradby, kráľovský megaron krášlili farebné fresky, stavitelia dokončili Atreovu pokladnicu a ľudia vchádzajúci do mesta obdivovali Leviu bránu. O tom, že nič netrvá večne vedia obyvatelia Mykén svoje. Po dlhých rokoch na výslní prichádza krátky pád až na samé dno. V priebehu 12.storočia bol vypálený palác a mesto postupne začalo upadať do zabudnutia. Nezabudlo sa však na neho úplne a najmä jedným z tých, ktorý nezabudli bol Heinrich Schliemann, ktorý okrem Tróje objavil aj poklady Mykén.
Typické mykénsky sošky
Fragmenty fresky znázorňujúce osmičkový štít
Antropomorfná vázička
Veselý mykénsky idol
Krajina v okolí Mykén
Vo vnútri Levej hrobky
Vstup do Levej hrobky
Druhé poschodie skrýva vo svojich útrobách malé skladačky mykénskej histórie. Najvzácnejšie kúsky sú síce v Národnom Múzeu v Aténach, ale to neznamená, že tu človek nenájde nič zaujímavé. Za sklom vitrín sa predvádzajú malé i veľké mykénske idoly, precízne maľovaná keramika, farebné fresky z paláca, výrobky zo zlata a mnoho iného.
Na Akropolu vedie mierny kopec. Každým krokom sme bližšie a bližšie až dostávajú dva levy opreté o oltár na bráne reálne kontúry. Každý ich obdivuje a toto miesto je obletované turistami až si ho človek nemôže vychutnať tak ako by si predstavoval. A sme za hradbami! Len pár metrov za impozantným vstupom leží pohrebisko so šachtovými hrobmi označované písmenom A. Menej významný hrobový okruh B leží mimo hradieb. V jednom z hrobov v okruhu A objavil Schilemann známu „Agamemnónovu" masku zo zlata. Jeho povestná veta „Pozrel som sa do tváre Agamemnóna“ obletela svet. Schliemann sa pri identifikácii masky zmýlil, no ani to mu neberie zásluhy, že tieto poklady objavil pre náš svet. Všade naokolo sú roztrúsené ruiny „bronzového“ mesta. Dokonca sú viditeľné stopy aj po paláci v podobe megarona s predsieňou. Bol sídlom slávneho kráľa Agamemnóna. Jeho osudy boli pohnuté ako aj osud mesta. Bol to práve on, ktorý sa rozhodol vyslať tisíce lodí na Tróju ako trest za únos nádhernej Heleny. V tejto najslávnejšej bitke dejín zohral významnú úlohu. Aby jeho výprava prebehla úspešne a na plavbe k trójskym hradbám mali lode priaznivý vietor neváhal dokonca obetovať vlastnú dcéru Ifigéniu. Za tento čin ho manželka Klytaimnestra znenávidela a čakala kým sa z Tróje vráti. Svojho manžela sa dočkala a namiesto privítania ho spoločne s milencom Aigisthom zabila. Ako to už v gréckych tragédiách býva zvykom Agamemnónove deti Orestes a Elektra sa pomstili a oboch vrahov otca odprevadili zo sveta. Atreov rod z ktorého rodina pochádzala bol poznačený krvou a preto sa často hovorí aj o „kliatbe rodu Atreov“.
Levia brána
Levia brána (na fotku bez jediného turistu som čakal 10 minút) :)
Hrobový okruh A
Levia brána pri pohľade zozadu
Hrobový okruh A
Kyklopské opevnenie Mykén
Zbytky kráľovského paláca
Pohľad z Akropoly
Poloha Mykén je viac než skvelá. Stojí osamotene na kopci a ponúka panoramatické pohľad po okolí. Peloponéz je krásny kus zeme. Na konci hradieb je vstup do podzemnej cisterny. Po pár schodoch sa človek ocitne v čiernočiernej tme. Nieje vidno ani na krok. Pár turistov má so sebou prilby so svetlom, tak pokračujú ďalej. Pomaličky sa okolo hradieb znovu vraciame na vrchol Akropoly. Popod Leviu bránu a sme vonku z mesta. Ešte nekončíme, lebo práve mimo hradieb sa začínajú tholosové hrobky, typické pre Mykény. Prvá je podobne ako Levia hrobka už bez kupoly. Druhou hrobkou je známa Klytaimnestrina hrobka. Dlhá chodba, nazývajúca sa dromos, lemovaná kamennými múrmi vedie do vnútra hrobky. V jej okolí sú šachtové hroby B. Neboli tu kráľovské hrobky, ale uvažuje sa že mohlo byť miestom posledného odpočinku pre kráľovských príbuzných. Mimo hlavného areálu stojí ešte jedna príťažlivá stavba. Je ňou Atreova hrobka (niekedy prezývaná aj pokladnica). Hrobka Atrea je najlepšie zachovanou a najznámejšou mykénskou hrobkou. Vo vnútri je naozaj príjemne. Nad hlavami sa týči zachovalá kopulovitá strecha a hlavou behajú myšlienky na to, ako to mohli vtedy tak dokonalo postaviť. Ešte jeden fakt je pri hrobke viac než zaujímavý. Nad vchodom je obrovský 9 metrov dlhý kamenný blok vážiaci 120 ton. Dodnes sa nevie ako sa s týmto výkonom Mykénčania vyrovnali.
Krajina dotvárajúca dokonalý obraz Mykén
Na Akropole
Vchod do podzemnej cisterny
Opevnenie
Kamenná brána zhotovená z obrovských monolitov
Areál mimo hradieb
Vstup (dromos) do Klytaimnestrinej hrobky
Kopulovitá strecha tholosovej hrobky
Mykény
Mykény
Atreova hrobka
...vo vnútri
...vstup do nej
Mykény nie sú len ďalším splneným snom, ale aj príjemne stráveným dňom pri objavovaní mesta z dávno zabudnutej doby. Keby sa tak dal vrátiť čas aby mohol človek nahliadnuť do Agamemnónovho paláca v celej svojej kráse, prechádzať sa okolo domov a zdraviť sa s miestnymi ľuďmi. Žiaľ sa to nedá, jediné čo sa však dá je prísť do Mykén a snažiť sa predstaviť si to. A ono to naozaj funguje!
foto: Tomáš Kubuš, Mykény, 19.9.2007
