Osem hodinová cesta z hlavného mesta do Tabrízu ubehla ako voda. Asi sme si už zvykli na dlhé autobusové presuny a čo to sme aj cestou pospali. Vonku je ešte tma, tak ani dlho nerozmýšľame, chytíme batohy, hodíme ich do trávy, rozbalíme spacáky a na dve hodiny si ešte zdriemneme. Okolo šiestej som už hore a prekvapivo čerstvý ako po výdatnom osem hodinovom spánku. Akoby to bolo včera, keď sme na termináli sedeli, v rukách mali lístky do Hamadánu a usmievali sa na oproti sediacu babu, ktorá zakaždým cudne klopila zrak. Dnes chceme nájsť a kúpiť lístky do Istanbulu. Našli sme zatvorené kancelárie, ktoré majú na skle vypísané rôzne turecké miesta. Sedíme a čakáme na otvorenie, no po chvíli za nami prichádza jeden z pracovníkov terminálu. Prišiel si s nami pokecať, rozprávame sa o Iráne, kde všade sme boli a vravíme mu, že chceme ísť do Istanbulu. Dáva nám radu nad zlato. Lístky vraj v tejto kancelárii nepredávajú, ale v centre mesta je jedna kancelária, kde ich určite zoženieme.
Na otvorenie kancelárie čakáme asi hodinu a pol. Tabriz sa ešte úplne neprebudil, tak posedávam na obrubníku pod stromom a píšem si denník. Kupujeme si lístky na dnes večer priamo do Istanbulu (37USD) a nechávame si batohy vo vnútri. Už si treba len užiť náš posledný iránsky deň. Nestrávime ho celý v Tabríze, pretože sme ho už dobre pobehali pri našej prvej návšteve. Necelých 60 kilometrov odtiaľto leží zaujímavé mestečko Kandovan. Domáci jej nepovedia inak ako Čandovan alebo ju ospevujú ako „Iránsku Kapadokiu“. Tú tureckú som tento rok obchádzal, no povedal som si, že si ju ešte nechám. Takto si pozrieme teraz menej známu, iránsku.
Nechceme ísť taxíkom, pretože máme príliš veľa času a v jednej z bočných uličiek Filistin Street hľadáme zastávku mikrobusov. Tie odchádzajú do malého mestečka Osku, kde musíme znovu prestúpiť. V malej pekárničke si kupujem kokosový koláč a placku chleba a môžeme vyraziť. Cesta do Osku (2000 R) trvá takmer hodinu. Hľadáme miesto, odkiaľ by mala ísť nejaká doprava do Kandovanu. Našli sme síce dva mikrobusy, ale svorne tvrdia, že oni idú opačným smerom. Pridali sa k nám ďalší miestny a rozohrali sme jednu veľkú hru. Samozrejme najaktívnejšími hráčmi sú taxikári so svojimi príbehmi. Ocitli sme sa v strede ľudského klbka a stále sa ozýva, že do Kandovanu žiadne mikrobusy nechodia, na čo sa zakaždým náramne rozosmejú. Každá naša otázka končí niekde hlboko v čiernej diere bez odozvy. Rozhodli sa, že sa tam inak ako taxíkom nedostaneme a basta. O peniaze tu vôbec nejde, ale o princíp a to, že vidia, že nemáme na výber. Asi polhodinu sa tu dohadujeme stále s novými a novými taxikármi. Začínam byť znechutený a hlavou mi dokonca prebleskne nápad úplne sa na Kandovan vykašlať. Tvrdohlavý viem byť dosť, takže nechýbalo veľa a odišiel by som. Zrazu sa zjavil mladý chalan na aute, ktorý sa vystrčil z okienka, že nás tam vezme za 30 000 R, počká na nás a odvezie nás dokonca do Tabrízu, pretože sa tam musí vrátiť. Zázrak? Taxikári na neho niečo pokrikujú, ale kašle na nich, zatvára okno a môžeme vyraziť.
Uličky Iránskej Kapadokie
Nad mestečkom vyrastajú tufové vežičky
Medzi vežičky sú vsunuté obydlia miestnych
Niektoré sú zhotovené z tehál
Iné z veľkých kameňov či len tak vyhĺbené do tufu Cesta do zabudnutého mestečka sa kľukatí raz dole, raz hore pomedzi kopce. Za pol hodinu sa začínajú z krajiny vynárať prvé zaujímavé domčeky. Keby ma sem niekto doviezol so zaviazanými očami, neváhal by som a povedal, že som v Turecku. Predo mnou rastú krásne tufové špicaté kopčeky. Priamo do nich si ľudia vyhĺbili svoje príbytky a takto v súlade s prírodou tu žijú dodnes. Kandovan vyzerá ako malá rozprávková krajina skrytá pred svetom za horami. S Mišom sa delíme, pretože ten ide niekam za mestečko a ja idem priamo do jeho uličiek. Túlam sa prachom rozbitých ulíc a pozorujem ako plynie ich život okolo mňa. Deti znášajú odniekiaľ drevo a ukladajú ho na dvor alebo priamo dovnútra domu. Nie všetci bývajú v domoch vyhĺbených do skál a postavili si domy z tehál či kameňov. Zdravím sa s domácimi posedávajúcimi pred vchodom do svojho príbytku. Ako v dedinke Abyaneh, ani tu nie sú ženy zahalené v čiernych čádoroch, ale zdobia ich pestrejšie farby. Niektoré ulice sa končia tak náhle, že sa obávam aby som niekomu neskončil priamo v obývačke. Dvihol sa vietor oči si ukrývam do rukáva pred zvíreným prachom. Počujem ako ku mne dolieha volanie muezzína, ale mešitu nie a nie nájsť. Za korytom vyschnutej rieky je prameň kam chodia domáci po vodu. Dlho musím presviedčať ľudí, ktorí mi z nej chcú nabrať, že ja vlastne vôbec nie som smädný. Stúpam vyššie nad ospalú tržnicu, aby som si vychutnal pohľad na celý Kandovan.
Vchodové dvere
Uličkami Kandovanu
Pohľad do ulice
Deti znášajú drevo na svoj dvor
Modernejšia ulička
Vežičky a domy, to je Kandovan
Ľudia tu žijú ako stáročia predtým
Túlanie sa v čase
Človek niekedy nevie či je dom rozostavaný, alebo hotový
Naložiť náklad a kráčať s ním domov
Pekný pohľad na celý Kandovan
Kandovan
Chalan, ktorí nás sem hodil po anglicky nehovorí, takže spolu komunikujeme len v našej niekoľko slovnej peržštine. Mišo sa ešte niekde túla a my dvaja čakáme spolu pri aute. Sme relatívne blízko Turecka, tak sa ho skúsim opýtať či hovorí turecky. Bingo! Konečne sme našli ako tak spoločný jazyk a v rámci možností trochu kecáme. Ešte sa uisťujem, či to s tou cenou naozaj myslel vážne až do Tabrízu. Áno, myslel. V aute dávam Mišovi mojich posledných 30 000 riálov, nech doplatí svoju polovicu, no on mu dáva iba 50 000 R. Najprv som si nič nevšimol, až keď začne kričať na Miša. Ten mu začal hovoriť, že mu to predsa musí stačiť a podobné kecy. Strašne sa hnevám, lebo sme sa na niečom dohodli a robí z nás debilov. Hnevá ma aj to, že nemám pri sebe ďalšie riály. Chalan je sklamaný, ja tiež a pritom to bol taký sympaťák, ktorý nás takmer zadarmo hodil až do Tabrizu. Po hádke mu Mišo dáva zvyšné peniaze. Vraciam sa za ním, snažím sa ospravedlniť, ale jemu to je už asi jedno. Nečudujem sa mu. Autobusom, ktorý zadarmo premáva do centra sa vezieme spolu a pri Citadele sa delíme. Každý si ideme behať po Tabrize po svojom, lebo som stále nahnevaný.
Večer v Tabríze
Túlam sa známymi uličkami, aj tými ktoré sa mi známe ešte len stanú. Pamätám si, že som minule zahliadol internet caffe neďaleko mešity Masjed Kabud, tak idem napísať správy ako sa nám na ceste darí. Povedal som si, že pôjdem po ulici stále rovno a uvidím či narazím na niečo zajímavé. Kráčam hlavným bulvárom mesta, ktorý nesie meno po Ajatolláhovi Chomejním. Idem vyše hodiny, no stretávam len desiatky ľudí a obchodíkov. Prišiel som až k peknej mešite neďaleko univerzity. Sedím v parku a „ramadánujem“ višňový džús. Vraciam sa naspäť do centra, aby som sa stratil v uličkách bazáru. Mením si ešte pár dolárov a idem na posledné nákupy. Jedny pistácie, druhé pistácie, jablká, džús a riály sa rozkotúľali ešte rýchlejšie ako som myslel. V podniku som si chcel dať na rozlúčku nejaké jedlo, ale ešte nevaria a mám sa vrátiť o hodinu. Túlam sa mestom a prišiel som na to, že to je pravda. Ak sa človek ocitne v Tabrize ako prvom iránskom meste je očarený zo všetkého nového. No, ak predtým navštívi miesta ako Esfahán, Shiraz či Yazd a až potom Tabríz, tak mu príde obyčajný. Večer stretávam sedieť pred našou kanceláriou Miša. Znovu sme pokecali, vyložili posledné drobáky a ideme si za ne dať kebab a čaj. Autobus prichádza priamo do mesta a zistili sme, že okrem nás ide týmto spojom ešte 5 Čechov a ďalší dvaja Slováci. Je takmer neuveriteľné, že sa ne jednej linke z iránskeho Tabrízu do Istanbulu stretlo 9 Čechoslovákov. Pred nami je 35 hodinová cesta do môjho najobľúbenejšieho mesta na svete...
foto: Tomáš Kubuš, Kandovan, Tabríz, 24.9.2008
