Aj napriek tomu, že sa Jordánsko nechtiac ocitlo vo víre udalostí, ktoré zachvátil pred rokmi Blízky Východ a turizmus sa v ňom prepadol v rádovo o desiatky percent sa do tejto krajiny vyberá vďaka lacným letom do neďalekého Eilatu čoraz viac našincov. Ak sa povie Jordánsko, takmer vždy sa dodá Petra. Najznámejšia pamiatka krajiny, Blízkeho Východu a určite aj jedna z najslávnejších pamiatok sveta má v sebe takú auru, že nedá vyniknúť tým iným, rovnako zaujímavým miestam. Ak sa však do Jordánska vyberiete a nestačí vám len Petra a chcete z tejto krajiny vytrieskať o čosi viac, čo sa tak vybrať na miesto zvané Karak a navštíviť jeden z najznámejších križiackych hradov celého regiónu?
Dnešné rovnomenné mestečko menom Karak leží približne 140 kilometrov južne od hlavného mesta Ammán na starobylej Kráľovskej ceste, ktorá kedysi spájala staroveký Egypt so sýrskym Damaskom a pretínala mnohé významné, obchodnícke centrá. Z diaľky sa z krajiny vynorí pahorok ozdobený obrovským kamenným hradom. Dokonale zatieni aj fakt, že vedľa neho leží takmer 20-tisícové mestečko. Križiacka pevnosť z 12.storočia je obrovská a keby sa na ňu v 19.storočí neprilepilo mesto, dominoval by Karak krajine podobne ako slávny sýrsky Crac des Chevaliers. Aj napriek tomu je obdivuhodný. Stojac na vysokom kamennom brale pôsobí ako nedobytné miesto. História však ukázala, že tomu tak nebolo. Mestečko Karak v podhradí sa rozlieva do niekoľkých ulíc s ostrým stúpaním. Zaparkované autá blokujú cesty a tak sa nimi ozýva trúbenie či hlasná gestikulácia tých, ktorí sa odrazu zasekli a nemôže pokračovať. Trvá to vždy len chvíľku, pretože previnilec si len na minútku odskočil do pekárne, k mäsiarovi či si len cez okno podáva ruky so svojimi priateľmi. Nikdy som si Karak nespojil s tým, že je tak konzervatívnym miestom, ale je to tu skutočne cítiť. Viac žien je zahalených ako v Ammáne, niektoré celé v čiernom a dokonca aj cez tvár prehodený závoj. Pribudlo aj mužov v dlhých galábijách ponevierajúci sa ulicami či sediacich pri maličkých stolíkoch chlipkajúc silnú kávu s kardamónom. Zvláštne, no teraz mi to zapadá do mozaiky udalostí z polovice decembra, kedy sa tu odohrali prestrelky so skupinou radikálov, ktorí sa napokon zabarikádovali na križiackom hrade a ten si tak po rokoch pripomenul časy svojho obliehania.
Malé parkovisko stojí len pár metrov od vstupu do križiackej pevnosti. Oproti je maličký obchodík so suvenírmi zapadajúcimi prachom, zatvorený bufet s prázdnou chladničkou a na múriku sedí zopár policajtov v uniformách. Nikde žiaden turista len pár domácich sa túla okolím. Pred vstupom stojí vystavené opustené delo a za ním sa o chvíľku stratím na pár sekúnd v prítmí vchodu. Ostro sa zalomí do pravej strany, aby to mali prípadní dobyvatelia ťažšie a ochrancovia múrov vedeli lepšie a efektívnejšie útočiť. Múry hradu zdobia úzke priezory na šípy, ale aj širšie otvory kadiaľ mohli strieľať kamenné projektily. Ulice a chody križiackej pevnosti sa rozlievajú do niekoľkých strán a mňa zlákala tmavá chodba, ktorá kedysi slúžila ako stajne, ale aj ako baraky pre vojakov. Nad hlavou sa vypína kamenná masa a len na konci chodby sa opäť objavujú zlomky slnečného svetla. Každý krok je tu naplnený históriou.
Baviac sa o nej, treba spomenúť aj to, že hrad Karak vzniká v roku 1142 pod patronátom panovníka Fulka z Anjou, ktorý v tom čase sedel na kráľovskom tróne Jeruzalemského kráľovstva. Jeho manželkou bola Melisenda, dcéra kráľa Balduina II. Bola tak populárna, že napokon vládla spoločne s Fulkom až kým sa rok po tom ako nechal postaviť Karak, nezabil pri páde z koňa. Na jeho meno sa pri Karaku takmer zabudlo, pretože sa tu objavil muž, ktorý na seba strhol všetku slávu tohto miesta. Tým mužom bol Rainald de Chatillion a okrem toho, že sa stál pánom Karaku, patrí aj k najnegatívnejším postavám azda celého križiackeho obdobia. Do Svätej zeme sa Rainald dostal už v roku 1147 počas druhej križiackej výpravy, získal kniežatstvo Antiochea, vyplienil Cyprus, no napokon strávil v moslimskom väzení 16 dlhých rokov. Dejiny to chceli tak, aby mu do rúk padol poklad v podobe Transjordánskeho kráľovstva, keď si vzal za ženu Stephanie, vdovu po predošlom kráľovi. V roku 1177 sa tak Rainald stal ešte dôležitejším a nebezpečnejším mužom, než bol dosiaľ. Traduje sa o ňom to aký bol brutálny, ako porušoval krehké mierové dohody medzi Balduinom a Salah ad-Dínom, ako prepadával karavany, nenávidel moslimov a svojich zajatcov kruto týral či vystreľoval z hradu. Udatný bojovník Salah ad-Dín ho neznášal a bol mu dlhé roky tŕňom v oku s ktorým si nevedel poradiť pre mierové zmluvy, ktoré si ctil. Po tom ako Rainald prepadol karavanu smerujúcu do Mekky už aj inak spravodlivému Salah ad-Dínovi začal pretekať pohár trpezlivosti a pripravoval sa na to, ako sa Rainaldovi pomstí. Prišiel so svojim vojskom pod Karak a odohrala sa tu zaujímavá epizóda, ktorú zaznamenali aj v historických knihách. Salah ad-Dín pod hradom ocitol v novembri 1183 presne v dobe, kedy na hrade prebiehala svadba Rainaldovho dediča, Homfroia IV. z Toronu a mladučkej, len 11-ročnej Izabely, ktorá sa neskôr stala jeruzalemskou kráľovnou. Jej matka nechala poslať pod hrad Salah ad-Dínovi jedlo z hostiny a ten zakázal svojim mužom ostreľovať časť hradu, kde bývali novomanželia. Dokonalá romantická bitka ako z rozprávky. Kurdský bojovník sa napokon musel stiahnuť, ale táto zaujímavá epizóda sa traduje do dnešných dní.
Po niekoľkých krokoch v prítmí dlhokánskej chodby na hlavu opäť svieti slnko. Úzke chodbičky, ktoré v čase najväčšej slávy mohli fungovať ako bludisko sa odrazu rozliali do širokého nádvoria. Nie je jediným, ktoré Karak má, pretože hoci sa to na prvý pohľad nezdá, pevnosť má niekoľko poschodí. Pri pohľade z vnútrozemia to človek však nemá šancu vidieť. Na konci roviny sa dvíha kamenná rezidencia, ktorú tu po sebe nechali Mameluci po tom ako hrad získali pre seba. Po slávnej svadobnej epizóde netrvalo dlho a o 5 rokov tu už po Križiakoch nezostala ani živá duša. Všetky udalosti akcelerovali po bitke pri Hattine v roku 1187 kedy Salah ad-Dín porazil Križiakov a získal tieto územia pre seba. Porazených kráľov prepustil, no Rainalda si vychutnal, odťal mu hlavu a poslal ju do Damasku ako dôkaz, že božie mlyny melú pomaly, ale isto. Krátko na to jeho vojská obliehajú Karak až sa napokon Križiaci koncom roka 1188 vzdajú a Karak kapituluje.
Trojposchodová rezidencia na konci hradu je azda najlepšie zachovalým kúskom celej pevnosti. Dvere vedú k schodisku a to ma prenesie na druhé poschodie ozdobené piatimi výklenkami. Je odtiaľto krásny pohľad na veľkú časť križiackeho hradu. Nádvorie pod rezidenciou už nepripomína rovinu, pretože ju zjazvili výskumy 20.storočia. Dnes sú tu rôzne jamy v ktorých sa objavia kamenné múry, steny či len naukladané kusy tehál. Odtiaľto však vidno aj to ako je pevnosť dokonale chránená okolím. Za rezidenciou sa skala ostro zvažuje nadol tak, že takmer nie je možné, aby sa dnu dostal niekto týmto smerom. Ešte aj dnes mohutné hradby siahajú do výšky niekoľkých metrov a priamo pod nimi je svah vykladaný kameňmi rozlievajúcimi sa hlboko do údolia. Je ťažké si predstaviť, že by niekto stál pod týmto ostrým svahom s túžbou dostať sa nahor. Tadiaľto cesta neviedla a jediné slabé miesto mala pevnosť v miestach, kde dnes leží moderný Karak.
Z nádvoria vedie dovnútra kopca niekoľko chodieb. Mal ich postaviť ešte svojho času práve spomínaný Rainald. Pri jednej z nich ešte badať stopy starej kresťanskej kaplnky a pekný, reliéfny kameň ozdobený geometrickými motívmi. Tmavá chodba vyplnená malými, neútulnými miestnosťami pohltí každého a na jej konci sa človek odrazu objaví neďaleko miesta, kde vstupoval. Hrad pretkávali viaceré podobné chodby, ktorými sa mohli rýchlo presúvať vojaci na miesta, kde ich bolo treba. Dalo sa nimi aj prechádzať medzi jednotlivými poschodiami, hoci dnes je väčšina z nich zatvorená. Bola by škoda už odísť a lepším nápadom je zísť o poschodie nižšie a ocitnúť sa na spodnom nádvorí. Aj pod týmto je ešte niekoľko levelov, kde mali byť dokonca miestnosti patriace aj samotným veliteľom či dokonca Rainaldovi. Dnes však zaujme najmä to, že nádvorie lemuje kamenná galéria s prekrásnym panoramatickým výhľadom. Z jednej strany sa dvíhajú obrovské hradby na ktorých sedí hŕstka mládežníkov a na strane druhej zvlnená krajina. Vypĺňa ju niekoľko poľnohospodárskych políčok, malé sady olivovníkov, niekoľko roztrúsených domčekov a ak by bola dobrá viditeľnosť, pohľad by sa zastavil až na hladine Mŕtveho mora. Krajina má však primálo zelenej farby. O tomto istom čase severne od Ammánu v okolí Jerashu pahorky kvitnú, rozvoniavajú pod ťarchou jarných kvetov a všetko kričí priam až krikľavo zelenou farbou. Čím južnejšie však človek ide, tým viac sa bude zelenej strácať a krajina sa oblieka do tmavých, sivých či pieskových odtieňov. Dlho tu ešte stojím, na tvári cítim jarné slnko, jemný vánok preháňajúci sa medzi hradbami a sledujem krajinu ponorenú do ticha. Kiež by sa situácia na Blízkom Východe zmenila a človek by sa tu mohol preháňať všetkými starobylými pevnosťami, ktoré po sebe zanechali Križiaci...
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Karak, 26.február 2017
