Už prešli tri roky odkedy som túžil pozrieť sa do Kosova a odkedy som od neho stál skutočne blízko. V deň kedy sme sa tam mali zo Skopje vybrať sa však strhli v Kosovskej Mitrovici prestrelky a nikto z ľudí na stanici neodporúčal vybrať sa tam. Sny neumierajú. Sny, ak im človek verí sa len presúvajú na iný čas a ten čas nadišiel pred pár dňami. Opäť v Skopje, opäť na stanici, no tentokrát bez akýchkoľvek problémov. Kosovský sen sa tak začal plniť.
Na prvý pohľad človeka krajina zaujme. Hory, kopce, zelené koruny stromov, údolia a v nich malé mestečká či dedinky nad ktorými sa dvíhajú štíhle, osmanské minarety. Akoby spoza okna autobusu dýchalo Turecko, ktoré tak milujem. V Kosove sme si naplánovali najmä Prištinu, kláštor Gračanica a napokon historický Prizren. Priština je najmladším európskym hlavným mestom a ak sem človek mieri, musí počítať s tým, že sem neprišiel za pamiatky, pretože tie by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Niekoľko mešít stojí pri sebe, niekoľko pôsobivých uličiek a nádvorie mešity zaplnené mužmi, ktorí práve dokončievajú svoju obedňajšiu modlitbu. Ramadán sa blíži ku koncu a preto sú mešity plnšie než inokedy. Priština zaujme však svojou modernou tvárou a chuťou žiť. Dlhá promenáda pretína centrum mesta a postupne sa z nej dvíhajú monumenty ako Národné divadlo, fontány, banka či monument Skanderberga, ale ploty aj dodnes zdobia obete nepokojného roku 1999, kedy kráčala Kosovom smrť prezlečená za vojnu. V Prištine zaujme aj Národná knižnica, ktorá akoby ani nebola z tohto sveta. Niekde ju dokonca vyhlásili za jednu z najškaredších budov sveta, ale v skutočnosti pôsobí veľmi zaujímavo. Nápadito a netradične. Pár kilometrov za Prištinou leží malé mestečko Gračanica, kde žije väčšina Srbov. Pri vstupe na miesto Vás veľká tabuľa upozorní, že vstupujete na miesto monitorované kamerami a človek si hneď všimne, že každý druhý dom zdobí srbská vlajka. Zaujímavé, že kosovské domy si ich nepotrebujú vešať. Za vysokým múrom nad ktorým sa krúti ostnatý drôt sa skrýva poklad v podobe nádherného ortodoxného kláštora zo 14.storočia. Stojí tu v tichu a pokoji uprostred upraveného trávniku so stromami. Sem tam sa trávnikom preženie mních v čiernej sutane a okrem nás tu je ešte asi päť ďalších ľudí. Kláštor nechal postaviť ešte v 1321 srbský kráľ Štefan Milutin a v roku 2006 sa spolu s kláštorom Visoki Dečani dostal až na zoznam UNESCO.
.: PRIŠTINA :.
.: GRAČANICA :.
Mesto na ktoré som sa najviac tešil bol historický Prizren. Leží asi hodinu cesty juhozápadne od Prištiny a mnohí ho označujú za najkrajšie kosovské mesto. Aj ja som si o to ňom myslel keď som ho poznal z obrázkov a teraz keď ho poznám z vlastných potuliek sa nič nezmenilo. Prizren leží na brehoch rieky Prizrenska Bistrica a jeho staré mesto sa rozlieva snáď všetkými smermi. Hore na kopci nad mestom tróni obrovská, kamenná pevnosť a v starom meste sa striedajú zvonice s minaretmi. Tu dostáva Kosovo turecký nádych a aj na uliciach človek často počuje turečtinu. Príjemné stretnutia, no i nepríjemne otázky na krajinu pôvodu, pretože odpoveď „Slovensko“ z nich nerobí veľmi nadšených. Kosovo uznalo 107 krajín, no Slovensko medzi nimi chýba a miestni to vedia. Prizren svojimi uličkami klesajúcimi a stúpajúcimi do svahu si musí každého získať. Muezzín starej osmanskej mešity na brehu rieky sa rozospieva a zástup mužov sa na chvíľku stratí pod kupolou. Kaviarne a reštaurácie sa podvečer zapĺňajú a sedí sa tu do neskorej noci. Na Prizrene je najkrajšia prechádzka na kopec smerom na pevnosť. Cestou sa objaví staručký, rozpadnutý kláštor dýchajúci tichom a od pevnosti sa odkryje krásna panoráma historického mesta. Potom už stačí len vychutnať si okamih, zísť do mesta, sadnúť si pri starý osmanský, kamenný most, počkať na tmu a skončiť v jednom z podnikov. Kosovo sa veľmi ľahko dostane pod kožu...
.: PRIZREN :.
foto: Tomáš Kubuš, Priština, Gračanica, Prizren, 27-28.7.2014
