Po prvej noci v Luxore sa ráno zobudíme a ľahké raňajky v podobe chlebovej placky, rajčín, uhoriek a syru spláchneme pohárikmi čierneho čaju. Prvé minúty rána sú ešte chladné, ale ako ukázali aj predošlé dni, chlad sa rozplynie a slnko, hoci januárové, dá o sebe poriadne vedieť medzi starovekými kameňmi. Priamo v meste sa nezdržíme, pretože máme na pláne objavovanie zaujímavosti v jeho blízkom okolí. Luxor už ožil a ulice sa začali zapĺňať tým podmanivým ranným ruchom, ktorý tak rád človek sleduje z malej čajovne, kde môže predstierať, že je neviditeľný. Mikrobus však tento chaos pretne, nechá za sebou a ocitne sa na periférii, aby sa stratila aj tá. Máme namierené k chrámovému komplexu Deir el-Bahrí, ktorý si ľudia najčastejšie spájajú s kráľovnou Haštepsut.
Cesta k Deir el-Bahrí netrvá dlho, alebo mi aspoň tak dlhá nepríde. Už si ani nespomeniem, kedy som po prvý krát videl slávny obrázok Haštepsutinho chrámu a teraz za chvíľku sa na neho pozriem v skutočnosti. Mám rád tieto momenty. Pod kolesami mikrobusu sa zvíri prach a sme tu. Slnko sa už rozcvičilo a človek má pocit, že prichádza leto, no ani to mu nebráni zvoliť rýchly krok. Všetko preto, aby sa zádušný chrám v obložení skál objavil čo najskôr na svojom mieste. Prvý pohľad je ako zo sna. Terasovitý chrám sa krčí pod takmer tri sto metrovými skalnatými bralami a celú panorámu zastiera akoby jemný prach zmiešaný s ranným oparom. Zástup ľudí sa presúva dnu do chrámu ako mravce v jednej línii a to ich tu ešte nie je vôbec veľa. V skutočnosti tvorí Deir el-Bahrí trojica chrámov, ale kráľovná Haštepsut jednoducho nedovolí vyniknúť zvyšným dvom, aby sa stali symbolom celého miesta. Paradoxne keď začal panovník Mentuhotep II. stavať prvý zádušný chrám na tomto mieste okolo 2000 pr.Kr, svet ešte ani len netušil, že kráľovná s krkolomným menom bude niekedy kráčať po tejto zemi. Takmer 500 rokov už Mentuhotepov chrám stál, kedy sa na trón dostala prvá egyptská kráľovná a prikázala svoju dvornému architektovi Senenmutovi, aby jej hneď vedľa postavil monumentálny zádušný chrám.
Hneď vedľa cestičky smerujúcej k chrámu stojí zaujímavý zvyšok starobylého stromu s tabuľkou, ktorá hovorí o tom, že strom pochádza z krajiny zvanej Punt, kam vypravila kráľovná Haštepsut svoju expedíciu. Tabuľka aj kovová ohrádka je niekoľko násobne väčšia než drevený pahýľ vyrastajúci zo zeme, ale nedá sa mu ubrať na jeho starovekom výzore. Ak by pri ňom bola tabuľka, že týmto drevom kúril v pomyselnej piecke Mojžiš, človek by nemal problém uveriť. Každým ďalším krokom sa tri terasy zvláštneho chrámu zväčšujú a približujú. Z blízky sa dokonca prostredná terasa stratí z dohľadu a zostanú len zvyšné dve. Zblízka vyzerá chrám len ako spleť dlhých chodieb so stĺpmi, ale kto sa pohľadom prevŕta hlbšie, všimne si steny pomaľované nádhernými maľbami či reliéfmi. Práve oni tvoria dušu chrámu. V tomto tkvie sila Haštepsutinho chrámu. Je neodolateľný pri pohľade z diaľky a rovnako príťažlivý z blízky, kedy si človek uvedomí koľko detailov sa v ňom ukrýva. Prvé reliéfy obalili vysoké stĺpy so zaujímavými hlavicami pripomínajúcimi tváre s egyptskými účesmi. Nad nimi sa zakrútia voluty a splynú s listami podobnými akanthami na korintských hlaviciach. Stĺpov tu je pomerne veľa, len mnohé prišli o hlavu v priebehu storočí a dnes tu len mlčky a nahé stoja bez svojej pýchy. Ešte krajšie, než reliéfy na stĺpoch sú tie vo vnútri, ktoré potiahli pestrými farbami. Oči nevedia kam skôr skočiť, no medzi nosné príbehy rozlievajúce sa po stenách je už raz spomínaná expedícia do krajiny zvanej Punt. Dodnes je Punt zahalený rúškom tajomstva, pretože sa úplne presne nevie, kde sa mal rozkladať. Niektorí ho spájajú s dnešným Somálskom, južným cípom Arabského polostrova, iní hovoria o Eritreii či dokonca o oblasti, ktorá siaha až k prameňom rieky Zambezi. Z Puntu prúdili do starovekého Egyptu vzácne komodity akými bolo zlato, myrha, slonovina či divé zvieratá na čele so žirafami, hrochmi či napríklad paviánmi. Po stenách kráča niekoľko postáv odetých len do bedrových rúšok a v rukách si odnášajú dary. Videl som tieto reliéfy v knihách a teraz sa ich takmer môžem dotknúť končekmi prstov. Zatúlame sa von na terasy a z výšky na nás hľadia starovekí bohovia opretí o kamenné stĺpy. Na hlavách koruny zjednoteného Egypta, ruky prekrížené na prsia a nepovedia ani slovo. Na ďalšie reliéfy natrafíme o kúsok ďalej. Sú ešte farebnejšie než tie predošlé, ale nemajú v sebe ten dôležitý príbeh, takže prvé sa mi páčili viacej.
Mám pocit, že som videl všetko čo som chcel, zatúlame sa ešte vedľa terasy, pozrieme niekoľko ruín a pomaličky sa môžeme vydať na cestičku, ktorá nás ku chrámom zaviedla. Pri kráčaní sa ešte niekoľko krát obzriem za seba. Hľadám uhol na fotografiu, hľadám pohľad, ktorý si chcem so sebou vziať a niekoľko krát mi myseľ zablúdi na nešťastný rok 1997, kedy sa okolitý prach zmiešal s krvou a po útoku skupiny al-Džamíja al Islamíja tu zostalo ležať 62 mŕtvych tiel. Sú udalosti, ktoré ani nepotrebujú ďalšie slová. Dlhými pohľadmi sa lúčime s Deir el-Bahrí, ale cesta nazad do Luxoru ešte nebude priama. Cestou na nás čakajú slávne Memnónové kolosy.
Z rovinatej krajiny popretkávanej úrodnými, zelenými, poľnohospodárskymi políčkami sa odrazu vynorí dvojica sediacich kamenných sôch. Takmer 17 metrov vysoké kolosy sú dominantou okolia a hádam neprejde nikto okolo nich bez povšimnutia. Aj domáci, ktorí tu vyrástli sa na ne musia niekoľko krát denne pozrieť lebo by im v ich krajine niečo nesedelo. Kolosy zrástli s rovinou, no za nimi sa dvíhajú skalnaté kopce ozdobené snáď desiatkami hrobiek vsadenými priamo do kamenného tela. Aj oni tvoria staroveký svet mŕtvych Téb, ktoré sú aj po tisíckach rokoch pojmom. Sochy sediace na tróne s rukami položenými na kolenách predstavujú panovníka Amenhotepa III. Človek s úžasom hľadí na ne a na ich veľkosť, no treba si predstaviť, že mali pôvode ešte o takmer štyri metre viac, pretože na hlave faraóna spočívala kráľovská koruna. Priestor za kolosmi je uzatvorený a prebieha tu výskum, ktorý ako neskôr ukázal čas, tak na tomto istom mieste postaví niekoľko ďalších starovekých sôch. Mlčky sledujem kolosy, oni mňa a počuť len ako sa údolím preháňa jemný vietor. Dnes už kolosy nepočuť, hoci krátka historická epizóda v staroveku ich poznala aj podľa zvuku. Po zemetrasení, ktoré zatriaslo Egyptom presne v tom istom roku ako si na rímsky trón sadol prvý cisár Augustus sa mala časť severnej sochy poškodiť a každé ráno po prebudení, kedy sa vlhké kamene zahrievali sa z nej ozýval tón. Staroveký svet objavil svoj zázrak a povesť miesta raketovo rástla, pretože každý kto mohol sa tu chcel ocitnúť a počuť tóny na vlastné uši. Až tu začali ľudia sochy familiárne prezývať Memnónove kolosy, pretože ich stotožnili s Memnónom, hrdinom trójskej vojny, ktorého mal zabiť samotný Achilles. Kvílenie sochy sa tak považovalo za pozdrav zosnulého pre svoju matku. Tak či onak, Septimius Severus nechal sochu opraviť a tá si svoj spev vzala so sebou a ponorila sa do ticha. Kto vie, možno by okolití farmári vedeli rozprávať o čarovných nociach či ránach, kedy počuli sochy prehovoriť. Rovnako ako sa mi páčia kolosy sa mi páči okolitá krajina s prenikavo zelenými políčkami. Krčia sa nad nimi farmári v dlhých džalábijách, sadia, trhajú, sadnú si do tieňa palmy a oddychujú. Krásny príklad súzvuku starovekej krajiny a dnešného neuponáhľaného života.
foto: Tomáš Kubuš, Deir el-Bahrí, 27.1.2011
Krajinou faraónov:
Krajinou faraónov I. - Pyramídy na dosah Káhiry
Krajinou faraónov II. - Asuán. Na hranici svetov
Krajinou faraónov III. - Philae. Chrám v náručí Nílu
Krajinou faraónov IV. - Abu Simbel. Egyptský zázrak
Krajinou faraónov V. - Dva dni s tradičnou felukou po Níle
Krajinou faraónov VI. - Kom Ombo, Edfu. Chrámy ne brehu Nílu
Krajinou faraónov VII. - Luxor. Staroveká krása na Níle
