Dnes ráno nám je úplne jedno kedy vstaneme, pretože celý deň strávime objavovaním Tany. Aj napriek tomu vypínam poistný budík na siedmu, lebo sme už dávno hore. Raňajkovať v hoteli sa nám nechce a tak si vravíme, že niečo ulovíme cestou. Vymysleli sme si celkom pekný okruh hlavným mestom a chceme ho prejsť naprieč po vlastných. Z hotela sa však odvezieme na koncový bod nášho plánu, teda na pahorok nad mestom, kde leží symbol Tany v podobe kráľovského paláca Rova. Na námestí zjednáme taxík za 15 000 ariárov hore na kopec a celkom rýchlo a šikovne sa prepletie bočnými uličkami bez zápchy. Jazda síce netrvá dlho, ale človeka ten maličký, starý Citroen aký sa často objavuje vo francúzskych filmoch z pred niekoľkých desaťročí, zožuje, pretože je v ňom všetko extrémne stiesnené.
Hore pri bráne do paláca Rova už postáva niekoľko černochov a každý chce byť náš sprievodca. Jasné, určite by vedeli povedať viacero zaujímavostí, ktoré nenájdem v knihe, ale chcem mať pokoj a len si užiť atmosféru tohto miesta, bez toho aby nás niekto naháňal. Za kamennou bránou sa rozleje priestranné nádvorie, ktorému dominuje vysoký palác. Ten stojí na najvyššom bode pahorku menom Analamanga. Aj on patrí medzi slávne kráľovské pahorky a svoj vzácny prívlastok si vydobyl začiatkom 17.storočia, kedy sa tu usadil panovník menom Andrianjaka. On nechal postaviť prvý kráľovský palác z dreva a postupom storočí sa drevené stavby menili na kamenné. Práve tu sídlili všetci významní panovníci Madagaskaru 19.storočia a za múrmi paláca sa tvorili dejiny ostrova. Nie je teda žiadnym prekvapením, že je Rova najhistorickejším miestom celého Madagaskaru. Palác je na prvý pohľad impozantný. Bližší pohľad ukáže jeho nahotu a to ako žiari novotou. Interiér je stále prázdny a cez neosadené okná vidno len holé steny, kamenné bloky a schodiská. Osudným sa mu totiž stal 6.november 1995, kedy celý vyhorel. Muselo to byť poriadne dielo skazy, pretože vo vnútri zhorelo takmer 5000 rôznych artefaktov a len vďaka tomu, že sa ľudia vrhali do horiacej budovy sa podarilo veľa vecí zachrániť. Dnes je požiar zahalený rúškom tajomstva, pretože mnohí veria, že bol založený úmyselne, aby sa prekryli problémy vlády a spolu s ohňom mali zhorieť aj dôležité dokumenty. Kto vie ako to naozaj bolo? Hoci z Rovy zostal len jej kamenný plášť, stále je to nesmierne zaujímavé miesto.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že celý priestor patrí len kráľovskému palácu, ale nie je to celkom pravda. Okrem neho tu spočíva veľa rôznych stavieb. Neďaleko paláca stoja zvyšky niekdajších kúpeľov a na kamenných piedestáloch sa vyníma niekoľko kráľovských hrobiek aké sme videli aj včera. Tieto sú však trochu pompéznejšie a aj dôležitejšie. Je ich tu dokopy deväť a tie dve najväčšie patria kráľovi Radamovi I. a kráľovnej Rasoherine. Menšie pod nimi sú staršie, pričom tá najstaršia tu stojí už od roku 1630 a ukrýva zostatky Andrianjaku. Závan starého Madagaskaru cítiť z menšieho dreveného paláca Besakana s vysokánskou, zašpicatenou strechou. Na pahorku stál ešte skôr, než vedľa neho vyrástla Rova a dokonale ho zatienila. Je to zaujímavý priestor nasiaknutý príbehmi. Svojho času tu okolo roku 1820 fungovala prvá škola v Imerinskom kráľovstve a neskôr slúžil palác ako miesto, kde zhromažďovali rôzne idoly. Po prijatí kresťanstva sa ich zbavili a zase tu prebýval kráľ. Centrum miestnosti ozvláštňuje stĺp držiaci strechu a v rohu miestnosti zaujme dvojposchodová posteľ. Vrchná patrila panovníkovi, spodná jeho manželkám. Nechýba tu ani ohnisko a niekoľko drobností. Medzi najkrajšie stavby celého areálu patrí okrem Rovy aj kamenný kostol Fiangonana. Podpísal sa pod neho škótsky misionár Cameron a skutočne vyzerá akoby ho len premiestnili z Veľkej Británie sem do srdca Madagaskaru. Kostol otvorili v roku 1880 po jedenástich rokoch výstavby a dodnes patrí k okrasám Antananariva. Nazrieme dnu a všade je ticho. Interiér zdobí kamenná výzdoba rozlievajúca sa po stenách. Je tu však príjemný chlad, hoci naokolo už cítiť slnko.
To, čo robí Rovu skutočne unikátnou sú neprekonateľné, panoramatické pohľady na celé Antananarivo. Tak ako je Rova vidieť takmer zo všetkých kútov hlavného mesta, tak je z Rovy vidieť všade. Nádherne vidno aká je Tana rôznorodá. Jednu tvár mesta pokrýva rozsypaná zástavba menších domov medzi ktorými sa vynímajú údolia naplnené krikľavo zelenými ryžovými políčkami. Fascinujúce prepojenie človeka a prírody. Na strane druhej leží srdce mesta a to doslova, pretože medzi domami sa objaví zaujímavé jazero Lac Anosy v tvare srdca s pamätníkom uprostred, ktorý si pamätá ešte francúzsku éru. Nechce sa mi veriť, že by mala Tana iba 1,5 milióna obyvateľov. Mesto je úplne všade. Človek si hneď všimne, že tu takmer úplne absentujú výškové budovy a z panorámy vyrástli len dve vyššie stavby. Aj preto môže rozloha mesta klamať. V Tane platí pravidlo ohľadom bývania. Čím vyššie stojí Váš dom, tým je drahší a lukratívnejší. Tu takmer na vrchole pahorka stoja upravené domy, mnohé ukryté za vysokými plotmi a dole neďaleko jazera vidno štvrte z pozbíjaných chatrčí.
Pár desiatok metrov od Rovy smerom do mesta stojí druhý, nádherný palác Andafiavaratra. Obliekol si šat baroka zmiešaného s 19.storočím a výnimočným ho robí štvorica vežičiek rastúcich nad strechou. Palác v sebe ukrýva staré aristokratické čaro s ktorým by sa nestratil ani v Ríme či Madride. V mojich očiach však symbolizuje tragédiu úpadku, ktorý postihol stovky krásnych madagaskarských budov. Vďaka tomu, že tu koncom 19.storočia sídlil premiér ho prezývajú premiérskym palácom. Postavili ho Briti a ozdobili ho vznešenosťou európskeho kolonializmu, no keď získal Madagaskar nezávislosť, vykašľali sa na neho. Nasťahovali sem vojakov, následne odišli aj tí, neskôr palác vyhorel, jemne ho opravili a po tom ako v ňom zriadili historické múzeum so vzácnymi vecami z vyhorenej Rovy ho vykradli a ukradli kráľovské šperky. Hlavné dvere sú otvorené a samozvaní sprievodcovia sa opäť predháňajú s tým, kto by nás dnu vedel previezť. Vnútro je však plné prachu a trosiek a tak nás to ani neláka. Dokonca si všimnem, že tu prebieha rekonštrukcia, ale veľmi by som jej neveril. Veľa krásnych koloniálnych stavieb sa tu utopilo v nezáujme a premiérsky palác sa stal pre všetkých nemým mementom.
Hlavná cesta klesá nadol až k parku, kde prebieha futbalový zápas a ulicu naokolo lemujú ozdobené autá svadobčanov. V tejto štvrti by sa mal nachádzať historický dom, kde býval Jean Labrode a ktorý slúžil svojho času ako prvá francúzska ambasáda. Nevieme tu nájsť žiadnu značku a hoci pri prehľadávaní uličiek natrafíme na starý dom, či to je naozaj spomínaná pamiatka je otázne. Vyšliapneme radšej niekoľko schodov až ku kamennému kostolu St.Laurent. Jeho pôdorys je zvláštny a netypický, tak že ani poriadne neviem, kde je vstup. Obchádzame ho a hneď ako nájdeme pootvorené dvere, vojdeme dnu, kde nás vzápätí pohltí posvätný priestor chrámu, ktorým sa vznášajú tóny organu. Chlap tu neďaleko oltáru na ňom cvičí a tak máme súkromný koncert len pre nás. Dokonalá akustika. Chvíľku sme si dokonca mysleli, že tento kostol je katedrálou, ale okoloidúci nás vyviedol z omylu a ukázal nám, že k nej ešte musíme pokračovať o ulicu nižšie. Decká hrajúce sa s plastovými fľaškami na hlavnej ceste spozorneli hneď ako započuli naše kroky. Všetko nechali tak a s natiahnutými rukami nás takmer obkľúčili. Je to ako reflex. Až chlapík vychádzajúci z kostola ich okríkne a oni sa vrátia k fľašiam.
Katedrála Andohalo vyzerá na prvý pohľad nádherne. Vynára sa z nádvoria a to spoločne s ňou predstavuje akoby malý kúsok Európy vhodený do ulíc Tany. Pred katedrálou sedí veľa mladých a v menšej kaplnke je ich ešte viac. Majú tu akurát stretnutie a tak je nádvorie vďaka ním príjemne živé. Vo vnútri posedáva len niekoľko ľudí a tak tu vládne ticho a pokoj. Je to krásna stavba. Spoločne s Rovou a premiérskym palácom patrí do mojej TOP 3. Hlavná cesta neustále padá nižšie a nižšie a tak sa ňou necháme viesť. Prídeme na križovatku kam prilievajú chaos dopravní policajti a naproti nej stojí na vyvýšenom pahorku kostolík Ho Voninahitr´Andriamanitra. Jeho záhrada sa pre nás stal oázou pokoja, kde si sadneme na lavičku a dlho len tak sedíme a sledujeme život mesta. Slnečné lúče tu presycujú vzduch a nechce sa nám odtiaľto ani odísť. Aj hlavná ulica vystreľujúca z križovatky dostáva podobne ako katedrála, jemný európsky nádych. Sú tu samé obchody, butiky, niekoľko predajní so šperkami a jediné čo tu chýba sú reštaurácie. Kostoly takmer na každej ulici vyváži snehobiela mešita odkiaľ cez pootvorené dvere vykúka trojica zahalených dievčat, ktoré by som podľa tváre zaradil niekam do JV Ázie. Objaví sa aj starší muž s dlhou bradou zafarbenou hennou, ale rýchlo mizne v prítmí.
Je už takmer jedenásť hodín a nás napadne, že sme tie raňajky dosiaľ nepohľadali a medzičasom sme na ne zabudli. Do oka nám padne malý podnik, ktorý funguje napoly ako bar, napoly ako predajňa potravín si sadneme a objednáme kávu, čaj a dve čokoládové taštičky. Sedíme, počúvame malgašskú hudbu premiešanú s reagge, sledujeme výstavu miestneho rumu a v tom nám medzi pohármi prejde veľký šváb aké sa v Thajsku vydávajú za špecialitu. Barmanka ani na chvíľku nezaváha a šmahom ruky ho vzápätí zneškodní tak chladne a tak automaticky akoby to bola tá najbežnejšia rutina.
Na konci bulváru sa za parkom vynorí budova prezidentského paláca Ambohitsorohitra. Patrí k najkrajším budovám mesta, hoci je veľká škoda, že tu platí prísny zákaz fotenia. Keby len to, nesmieme sa k nemu priblížiť a tak môžeme byť od neho minimálne 20 metrov. Na všetko dozerá niekoľko strážnikov a kto poruší jeden z mnohých zákazov na toho smeruje ostrý zvuk píšťalky či hlasná gestikulácia. Jedného z nich sa snažím niekoľko minút prehovoriť na fotku a hoci mi tvrdí, že on s tým problém nemá a dovolí mi fotku spraviť, tak to spraviť nemôže, pretože by to mohol vidieť jeho nadriadený. Nuž čo, bude to bez fotky. Paradoxne sa za stenami tohto krásneho paláca dnes nenachádza prezident a stavba má skôr symbolický charakter. Súčasný prezident Hery Rajaonarimampianina, ktorý vládne krajine od januára 2014 má svoju rezidenciu Iavaloha umiestnenú cca 15 kilometrov od hlavného mesta. Strážnik nás napokon poriadne zamotal, pretože chceme prejsť dole k jazeru, no poslal nás zlou cestou, ktorá po pätnástich minútach skončí v slepej uličke. Nuž, aj takéto veci sa tu stávajú. Jazero si dáme neskôr a naberieme kurz centrum mesta so svojou Avenue de l´Indépendance.
Na Avenue de l´Indépendance sa ocitneme prvý krát za denného svetla. Večer sme ju už prešli takmer od začiatku po koniec, ale takto pôsobí úplne inak. Sme tu len chvíľku, no mám pocit, akoby sa práve tu dialo úplne všetko. Pravá časť bulváru ústi do Námestia nezávislosti a ľavá sa zastaví pri historickej budove železničnej stanice. Pod arkádami sa povaľuje niekoľko žobrákov a celý stredový pás bulváru vypĺňajú palmy nad ktorými v diaľke rastú pahorky posiate mestom. Odrazu má človek pocit, že sa ocitol niekde vo francúzskom Stredomorí. Prejdeme pár desiatok metrov a z okolitých uličiek sa začína vylievať divoké trhovisko. Aj tržnica tu má svoju budovu, no práve uličky a život na nich mu vdychujú pomyselný život. Na prvý pohľad pôsobí nádherne a exoticky. Zmrzlinári ťahajú svoje vozíky, desiatky ľudí nosí na hlavách nákup, mnohí sedia na zemi a predávajú drobnosti a z akvária predávajú sladké šišky. Najviac ma zaujme dezert zvaný koba. Pripomína z profilu veľký trojuholník a ukrýva v sebe zmes ryžovej múky, arašidov a cukru. Všetko sa to napokon obalí do banánového listu a nechá dusiť a piecť niekoľko hodín. Pamätám si, že keď som kobu videl po prvý krát z diaľky, myslel som si, že ide o kus mäsa. Najfarebnejšie sú trhy s ovocím. Kým v iných mestách, ktorými sme prešli sa tovar scvrkol na banány, mandarínky či ananás, tu sa objavujú aj papáje, jahody, soursop či iné delikatesy. Z vedier predávajú ryby, kraby, krevety a vzduchom sa šíri aj nevábna aróma sušených rýb či kalamárov. Trhovisko nás vyhodí na Námestí nezávislosti, ale okrem stĺpu s obrysom Madagaskaru tu nič nie je a tak sa opäť ponoríme do chaotických uličiek k trhovisku Zoma. Zriadil ho už na konci 18.storočia kráľ Andrianampoinimerina a dodnes tu stojí, hoci sa samozrejme rapídne zmenil. Dnu pod strechami prevládajú topánky, handry, kuchynské potreby a kopec iných, nezaujímavých vecí. Tržnica rozsypaná na ulici sa mi páči stonásobne viac.
Opačná strana avenue patrí starej železničnej stanici Gare Soarano. Kedysi bola pýchou Antananariva, ale keď upadla železnica, upadla s ňou aj najkrajšia stanica v krajine. Dnes ešte vlaky po Madagaskare chodia, hoci je doprava obmedzená, pomalá, nespoľahlivá a žiaľ aj neefektívna. Historická budova s nádychom kolonializmu prešla nedávno rekonštrukciou, tak je stále krásne, hoci prostredie, ktoré ju obklopuje stratilo život. Vonku pred staničným námestím je klasický ruch mesta a zo zvláštnych nádob sa tu predáva jedlo pofidérneho vzhľadu. Svet stanice a mesta od seba oddeľuje brána so strážnikom a ten nedovolí, aby sa k stanici dostal hocikto. Turista alebo lepšie vyzerajúci domáci problém nemá, ale iných otáčajú s pohľadom plným opovrhnutia. Zvláštne. Vnútro stanice ma jemne sklamalo, pretože sa sem nasťahovalo niekoľko butikov, luxusnejších obchodov, suvenírov či banka. Skrátka takmer nič, čo by bežný obyvateľ Tany vedel využiť. Možno preto, ich tam radšej ani nepúšťajú. Staničná reštaurácia Cafe de la Gare je však krásnym miestom, kde stále cítiť starú atmosféru akú musela kedysi Tana mať. Cafe je v hlavnom meste vyhláseným podnikom, kde poletuje duch niekdajšieho Paríža a kde sa schádzala smotánka v koloniálnych časoch. Mám rád takéto miesta s príbehom. Vnútro je vkusne zariadené s klavírom, krbom, ťažkými lustrami a niekoľkými starožitnosťami. Dá sa však sedieť aj vonku, hneď vedľa a hoci to bude bez interiéru, ale aspoň s pofukujúcim vetríkom. Osviežime sa vychladenými nápojmi a zajtra sem zbehneme na obed.
Náš hotel je neďaleko odtiaľto, tak v ňom na hodinku zaparkujeme a zložíme pár vecí. Ešte sme stále neboli na brehu jazera kam sme sa chystali ráno pri ceste z Rovy. Chytáme taxikárov, ale keď si zapýtajú za tú krátku cestu 15 000 ariárov, ani sa s nimi nebavím ďalej. Zbehnem za chlapíkom so staručkým Citroenom a ten na ruke ukáže len päť prstov. Je rozhodnuté, naskladáme sa do maličkého autíčka a za pár minút stojíme na brehu jazera Lac Anosy. Obdivovali sme ho z kráľovského pahorku ako nádherne dopĺňa panorámu hlavného mesta. Kedysi tu ležali nevábne bažiny a tak kráľ Radama I. poveril počiatkom 19.storočia škótskeho misionára Camerona, aby ich premenil na jazero. Ten sa na ňom celkom vyhral, pretože mu vdýchol tvar srdca, ktoré má dodnes. V streda jazera leží ostrovček, ktorý je s brehom spojený úzkou cestičkou. Kráľ Radama I. na ňom mal továrničku na pušný prach, kráľovná Ranavalona I. svoju malú rezidenciu a v roku 1927 sem Francúzi osadili Monument mŕtvych ako spomienku na svojich padlých počas 1.svetovej vojny. Do cesty sa nám postaví chlap s tým, že u neho platíme vstupné. Vedel som, že sa tu niekde vstupné skutočne platí, ale nepáči sa mi akým spôsobom. Hovorím, že mu zaplatím, ak mi on dá lístok. Takto by nás tu mohol s platením otravovať každý. Chlapík sa zamyslí a ukáže na píšťalku a tak je viac, než ostatní. Máme jednoducho zaplatiť, pretože je to „dobré pre našu bezpečnosť“ dozvieme sa. OK, vyhodíme päťtisíc ariárov a kráčame po stometrovej cestičke na ostrov. Pod monumentom je brána, ktorou sa vstupuje do areálu, aby sme mohli vidieť monument zblízka. Objavíme sa pri mrežiach a z tieňa vyskočí trojica černochov. Jeden chytí bráničku s tým, že nás vpustí dnu až keď zaplatíme vstup. Už mám toho akurát dosť, tak mu ukazujem chlapa na začiatku cestičky, nech si ide pre peniaze za ním ak niečo chce. „Jemu ste platili za cestu, nám platíte za monument“ skúša na nás takúto blbosť. Myknem bráničkou, tak že si ju otvorím a ideme dnu. Niečo ešte kričia, zazerajú, ale keď im to s krikom vrátim, sadnú si do tieňa a pokračujú vo svojej nečinnosti. Monument predstavuje anjela s rukami natiahnutými k nebu. On samotný nie je tým pomyselným ťahákom, pretože to za čím sme sem prišli je nádherná panoráma Tany. Pred nami rastie celý historický pahorok starej Tany s budovami, ktoré už dobre poznáme z rannej prechádzky. Pahorok pri pohľade od jazera dokonca zdobí nápis poskladaný v hollywoodskom štýle, len tu namiesto slávneho nápisu svieti obrovskými písmenami ANTANANARIVO. Celé mesto sa zrkadlí na hladine jazera a pôsobí tak možno krajšie, než v skutočnosti.
Vrátime sa na breh a ideme sa prejsť okolo jazera. V sprievodcovi síce naznačujú, že by sa tu človek nemal túlať, ale nič nenasvedčuje tom, že by to bola nejaká drsná štvrť a už sme kráčali na tomto ostrove aj horšími. Len časť brehu zaberá maličký slum s jednoduchými domami a drevenicami pomedzi ktoré poletuje bordel, je tam špina a šíri sa odtiaľ zápach. Breh v tesnej blízkosti sa premenil na toaletu a tak sa treba pozorne dívať pod nohy. Všetko čo sme chceli sme si nafotili a tak sa môžeme opäť vrátiť na Avenue de l´Indépendance k novej, zrekonštruovanej Radnici mesta. Svoju novú tvár získala radnica až v roku 2009, pretože tá staršia, pôvodná vyhorela počas rotaky, povstania študentov a roľníkov v 1972. Tá dnešná je oplotená a nedá sa k nej dostať do tesnej blízkosti. Vyzerá ako luxusnejší hotel, len bez života. Je však zvláštna, nehodí sa sem a pôsobí ako päsť na oko.
S pouličnými predavačmi sa zapletieme ohľadom vanilky a tvrdo zjednávame ceny, pretože vieme, že nás tak či tak oklamú. Na predaj majú balíček vanilky, kde je 6-7 luskov za 35 000 ariárov, čo je ekvivalent desiatich eur. To je poriadne veľa na to, že sme na Madagaskare. Ako im na to kašleme, cena padá nižšie a nižšie. Po desiatich minútach odchádzame a keď vidia, že im ryba z háčku odpláva, bežia za nami s ponukou aká sa neodmieta. „Deväť balíkov za 50 000 ariárov“ dušuje sa predavač, ktorému z čiernej tváre neskutočne svietia snehobiele oči. Doteraz sme sa bavili o jednom balíku a teraz ich máme odrazu deväť za cenu dvoch. Také niečo by nás ani nenapadlo. Predsa len sme sa na „ostrove vanilky“ dostali k vanilke. Pôvodne som si to všetko predstavoval inak. Myslel som, že ju budú predávať na trhoviskách, v obchodíkoch, kdekoľvek, ale ak sme ju videli tak len u pouličných predavačov, ktorí ju ponúkali pod rukou akoby predávali niečo protizákonné.
Večer sa vyberieme opäť do ulíc a kráčame k hlavnému bulváru mesta. Život tu utíchol a začína sa koncentrovať do skupiniek. Pomerne veľa deciek sa tu potuluje a venuje sa žobraniu. Hneď ako si nás všimnú, nalepia sa na nás, ale keď ich to prestane baviť, skúšajú šťastie medzi domácimi. Svetlá pozhasínali a svetlá do ulice svietia len z otvorených podnikov či občasného hotela. Inde je len tma a nad hlavou hviezdy. Po zotmení sa neodporúča túlať sa po vonku, hoci to zase nie je také strašné akoby sa mohlo zdať. Registrujem však naokolo pomerne veľa zvláštnych a nečitateľných tvárí. Človek sa tu necíti stopercentne bezpečne ako v niektorých iných končinách, ale tiež to nie je tak, že by za každým rohom čakal niekto s nožom v ruke. Zistil som, že najpríjemnejšie sa kráča v mikine s kapucňou prehodenou cez hlavu. Vtedy sa stávam akoby neviditeľným.
Je čas ísť sa po celom dni niekde najesť. Spomenieme si, že dnes sme mali obaja len malý čokoládový koláčik na neskoré raňajky. Na konci bulváru, kde pomaličky dožíva trhovisko nám do oka padne reštaurácia menom Glacier. Je na druhom poschodí a má terasu s výhľadom na námestie a bulvár. Spodné poschodie patrí kabaretu a baru, ktorý je vyhlásený pre svoju živú hudbu, ale aj pre prítomnosť pomerne veľa dievčat v extrémne kratučkých minisukniach. Schodisko vedie na príjemnú terasu, kde utíchne hluk baru a po úspechoch vo Fianarantsoa sa rozhodnem, že aj tu ochutnám zebu stejk na zelenom korení. Môže sa zdať, že je tých stejkov akosi priveľa, ale bol by hriech nedať si ho keď je tak dobrý a človek za neho zaplatí tri a pol eura. Nesklamal som sa, hoci omáčku robili lepšiu vo Fianare. Veľmi dobre sa tu však sedí a pozoruje mesto. Dá sa tu sedieť nekonečne dlho a byť súčasťou mesta. Na ulici už ležia a spia desiatky ľudí. Zabalení v plachtách, papieroch, kartónoch či dokonca stanoch. Kde tu plápolajú ohne a osvetľujú divoké tváre a natiahnuté ruky. Pred fasádami obchodov stoja prostitútky a decká sa prehrabujú v nahromadených smetiach. Hotový postapokalyptický obrázok. Ráno bude Tana zase iná. Zase bude farebná, príťažlivá, chaotická, koloniálna, šarmantná a podmanivá...
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Antananarivo, 7.-9.8.2015
Predchádzajúce články z Madagaskaru:
XI. Za kráľovskými mestami
X. Kráľovská Ambohimanga
IX. Andrigintra. Tajomstvo plné prachu
VIII. Fianarantsoa a najlepší zebu stejk
VII. Kráľovstvo rozprávkových lemurov
VI. Hľadanie zlatých lemurov v dažďovom lese
V. Antsirabe. Kde rikše ťahajú pešiaci
IV. Exotika pobrežnej Morondavy
III. Krajina čarovných baobabov
II. Kirindy. Prvé stretnutie s lemurmi
I. Prílet na ostrov a cesta do Morondavy
