Po návrate z ostrova Akdamar sa ocitneme opäť uprostred chaosu v centre Vanu. Chvíľku hľadáme mikrobus, ktorý by nás za líru hodil pod Citadelu. Tá leží od centra cca 4 kilometre a kvôli tomu, aby sme toho viac stihli sa nám šliapať nechce. Staroveká Citadela vyrastá z roviny len pár desiatok metrov od brehov Vanského jazera. Pred 3000 rokmi sa v týchto miestach rozkladala staroveká, málo známa ríša Urartu, ktorej hlavným strediskom bolo mesto Tušpa, dnešný Van. Citadela zahalená rúškom tajomstva už dlhé desaťročia priťahovala pozornosť vedcov, archeológov či cestovateľov. Vchod je vraj niekde za rohom, ale domáci nám ukazujú vyšliapanú cestičku, ktorou chodia hore oni. Prečo by sme sa teda nedržali rád miestnych? Motá sa tu viacero detí, ktoré raz pýtajú peniaze, inokedy sa zase ponúkajú, že nás budú sprevádzať. Čo je to isté ako to prvé, ale aspoň je to rafinovanejšie. Za hrobkou svätého muža Abdurrahmana Gaziho začne stúpať cestička až na samotný vrchol. Jeho hrobku často navštevujú ženy, ktoré dlho nemôžu mať deti vo viere, že im svätec pomôže. Aj teraz tu niekoľko z nich sedí a rozprávajú sa medzi sebou. Niekde v polovici cesty stoja zaujímavé prázdne výklenky. Vyzerajú ako prázdne miesta po známych Bamjámskych budhoch, hoci tieto sú niekoľko násobne menšie. Niektoré skaly na sebe dokonca nesú výzdobu v podobe klinopisných tabuliek. Starobylá ríša je už na dosah.
Pahorok pokrývajú kamenné hradby
Vanská Citadela
Tri hrobky na úpätí Citadely
Pohľad na moderný Van
Citadela vo Vane patrí k najvýznamnejším pamiatkam
Citadela pokryla celý pahorok a roztiekla sa do všetkých smerov. Dierou v kamenných hradbách sa dostaneme dnu. Stúpame, klesáme, kráčame vychodenými cestičkami kade tade, ale obrazne povedané, nezostal tu stáť kameň na kameni. Z jednej strany je krásny výhľad na moderný Van chúliaci sa pod kopcami a na strane druhej vidíme jazero aj s pozostatkami starého mesta. Krásne na jeho hladine lesknú posledné záblesky zhasínajúceho slnka. Dnes si chodia ľudia sem hore na Citadelu len tak posedieť, oddýchnuť alebo sem vybehnú na piknik s priateľmi. Tu vysoko nad mestom si môžu užiť ticho premiešané s vetrom. Skupinka študentov sedí na tráve, hrá na gitare, malom bubne a všetci si spievajú. Na vrchole veje turecká vlajka a okrem nej jej dominuje aj rozpadnutý minaret. Z ríše Urartu tu zostalo minimum. Pozostatky starovekého mesta prekryli stredoveké múry, neskôr aj novodobé úpravy a tak sa postupom času stratilo. Snažíme sa zliezť až dole k starému Vanu, ale vybrali sme si zlú cestu. Kúsok pred cieľom nás zastaví a pod nami je kolmá stena a niekoľko metrov prázdna. Musíme teda vyšliapať nahor a skúsiť to inou cestou.
Na Citadelu vedie niekoľko vyšliapaných cestičiek
Jeden z vchodov na Citadelu
Zo stavieb na Citadele zostali kamenné ruiny
Pohľad na starý, zničený Van z Citadely
Ruiny sa tiahnú celým pahorkom
Starý Van sa premenil na nemé ruiny
Po obhliadke „únikových ciest“ si povieme, že môžeme ísť predsa presne tak ako sme prišli a obídeme Citadelu dookola. Do cesty nám niekto postavil plot, tak prehodíme veci, preskočíme ho a už sme na mieste niekdajšieho Vanu. Všade naokolo sa rozprestrela rozľahlá krikľavo zelená, zvlnená lúka. Dvíha sa z nej niekoľko stavieb, ale je to všetko čo zostalo zo starého Vanu. V 11.storočí tu vyrástlo seldžucké mesto, kde sa pomaly s každým storočím striedali noví vládcovia. Neporaziteľná Osmanská ríša dobila aj Van a mesto sa stalo ich súčasťou. Počas prvej svetovej vojny tu žilo viac Arménov ako Turkov či Kurdov a dokonca sa arménske oddiely snažili odtrhnúť od ríše a vyhlásiť nezávislosť. Starý Van ľahol popolom, rozryli ho bozky diel, domy sa premenili na nemé ruiny a dodnes z neho ostalo len príliš málo spomienok. Zostarnutý minaret mešity Ulu Cami zlomený v polovici pôsobí, ako by sa chcel stať symbolom toho, čo sa tu stalo a na čo sa nikdy nezabudne. Ostala tu len mešita a hrobka, ktoré sú ozdobené čierno-bielymi pásmi.
Múry Citadely
Zlomený minaret niekdajšej mešity
Stopy starého Vanu
Hore na skale sa rozkladá Citadela
Mešita zostala stáť na okraji niekdajšieho mesta
Z mesta zostali len diery a jamy naplnené vodou
Na hlavnej ulici zamávame na mikrobus a necháme sa vyhodiť neďaleko nášho hotela. Už len počkáme na koniec dňa. Chvíľku sa vyvalíme na izbe a ideme na večerný lov. Zapadli sme v malom podniku a objednávame si na večeru kumpir, obrovský zemiak naplnený snáď všetkým možným aj nemožným. Je poriadne sýty a s poslednými sústami doslova bojujeme, ale nevzdávame to. Flákame sa ulicami večerného Vanu. Mesto pekne žije, ale okolité hory a chladný vánok dávajú o sebe čoraz viac vedieť. V noci sa intenzita vetra natoľko zvýši, že po celom hoteli všetko trieska. Sme tu asi jediní ubytovaní a keď kráčame po chodbách, tak si pripadáme ako v strašidelnom dome.
Ulicami Vanu
Moderná mešita (pri zemetrasení 2011 jej spadli minarety)
Panorámu mesta dotvárajä zasnežené hory
Dnešný Van je moderným mestom
Pred tým, než Van opustíme si chceme vyplniť dopoludnie výletom do 30 kilometrov vzdialeného Çavuştepe. Môže sa pochváliť zvyškom paláca v ktorom žili kedysi urartskí králi. Nájsť mikrobus už nie je najmenší problém. Šofér len niečo nezrozumiteľne zamumle, tak vôbec netušíme čo povedal, ale jeho pomocník ukáže na mikrobus a povie „Çavuştepe“. To nám stačí. Platíme za lístok 7 lír, čo je prehnane veľa za taký krátky úsek, ale myslím, že nemáme na výber. Prechádzame rôznymi okrajovými štvrťami Vanu a okolo pôsobivých starých domov. Normálne by tadiaľto cesta neviedla, ale jedna rodina sa telefonicky dohodla so šoférom, že ich príde vziať priamo k domu.
Dnes je krásny deň a aj viditeľnosť sa na rozdiel od včerajšku niekoľko násobne zlepšila. Hory posypané snehom nemajú najmenšiu chybu. Odrazu sa z ničoho nič na rovine objaví vyvýšenina, veľmi podobná tej na akej stála urartská Citadela vo Vane. Aj tu v Çavuştepe stojí niekdajšie kráľovské sídlo na vrchole kopca. Z hlavnej cesty šliapeme ku kopcu a potom spevnenou cestou až na jeho vrchol. Nie je tu ani živej duše, tak nám ani nemá kto predať lístky. Búdku tu však majú, ale otvoria ju asi až počas sezóny. Çavuştepe je rozdelené na dve časti. Hornú časť Citadely tvorí mesto a v spodnej stojí spomínaný kráľovský palác. Polohu si starí Urarťania vybrali priam ukážkovú. Çavuştepe leží v zovretí hôr, ktoré sa rozostúpili naokolo. Aj tu si mnohé zo štítov držia snehovú prikrývku. Pod skalou na ktorej stojím sa tiahnú polia a niekoľko domčekov dnešného mestečka Haykaberd. Nové mesto si ľudia na rozdiel od svojich predchodcov postavili na rovine.
Krajina v okolí Çavuştepe
Niekdajšie múry starého Çavuştepe
Hore na Citadele
Výhľady mali vtedajší ľudia čarovné
Hore na vrchole skaly stoja strohé pozostatky starých budov. Kedysi pri nich stáli obrovské zásobnice zapustené do zeme, kam si ľudia ukrývali svoje potraviny či olej, no dnes po nich zostali len črepy a kruhové odtlačky vyznačené na zemi. Prešlo už príliš veľa rokov od doby, kedy v meste pulzoval život. Založiť ho mal ešte v 8.storočí pr.Kr urartský kráľ Sarduri II. Podľa legiend však za týmto miestom stojí arménsky hrdina Hayk, neskorší zakladateľ arménskeho národa. Spravíme niekoľko ďalších krokov a natrafíme na cisternu vyhĺbenú do zeme, ktorá mala zásobovať vodou celú Citadelu. Diery sú dnes prekryté zátarasami, aby do nich nepozorný návštevník nespadol. Nadvihneme ich, lezieme dnu, ale dno cisterny je príliš hlboko na to, aby sme sa do nej dostali. Teda dole možno aj áno, ale hore by to bol väčší problém. Zase raz zvíťazil zdravý rozum, hoci sem tam to máva na pomyslených miskách váh naklonené. Na konci skalnatého výbežku, kde sa celý priestor zužuje stoja ruiny kráľovského paláca. Nesmie tu chýbať ani veľký chrám zasvätený bohyni Haldi (alebo Chaldi), ktorá spoločne s bohom Teišebom a bohom Šivinim tvoria urartskú svätú trojicu. Steny chrámu sú aj dnes ozdobené klinopisnými textami, ale zostali z neho len základy. Nádherne však kontrastuje s okolitou prírodou a najmä zasneženými kopcami.
Ruiny starovekého Çavuştepe obsadili celý pahorok
Chrám bohyne Haldi
Stena chrámu ozdobená klinopisom
Vstup do chrámu
Starovekou ulicou
Zbytky kráľovského paláca
Starovek a zasnežené kopce
Sedíme na kameňoch a preberáme sa rozsypanými črepmi, ale žiaden z nich nie je ničím zvláštny či nebodaj ozdobený. Vylezieme na najvyšší bod Citadely, ale čas ich premenil na nič nehovoriace opustené kamenné ruiny. Zídeme dolu na niekoľko prúdovú, modernú cestu a snažíme sa stopnúť niečo do Vanu. Dlho sa nám nedarí, pretože frekvencia áut je tu mizerná. Hlavu nevešiame a užívame si pohľady na okolie. Cesta a okolité hory pôsobia ako by sme kráčali Kanadou či Aljaškou a nie východným Tureckom. Došliapali sme až do Haykaberdu. Domy pozliepané z hliny, pobehujúce sliepky či kravy a sem tam posedávajú ľudia. Iný svet. Zastaví pri nás mikrobus a za 2,5 TL nás hodí do Vanu. Je to rozdiel oproti ranným siedmim lírami, ale s tým človek nič nespraví.
Okolitá drsná krajina
Roviny prechádzajú do vysokých hôr
Lístky do Ankary máme až na 13:00, čo znamená, že ešte môžeme skočiť do archeologického múzea. Víta nás veľký nápis, že vstup je zdarma. Nádvorie zaplnili sochy, stély, ale aj staré osmanské a turecké náhrobky. Múzeum je veľmi malé, no privíta nás sympatická policajtka a všade nám rozsvieti svetlo. Z tabule som prekvapený koľko rôznych starovekých miest leží naokolo Vanu. Nesmierne bohatý región. Najviac ma zaujali tajomné stély z mesta Hakkari, ktoré sme nedávno navštívili. Zobrazujú panovníkov či bojovníkov starovekého kráľovstva Hubuškie a sú staré vyše 3000 rokov (Link na môj článok o stélach z Hakkari). Vrchná časť múzea je premiešaná s etnografickou zbierkou a výstavou kurdských kobercov.
V archeologickom múzeu
Stély z Hakkari
Náš čas sa vo Vane nebezpečne kráti. Skočíme ešte na obedný toast a pred kanceláriou METRO nás vezme mikrobus za mesto na otogar. V Ankare budeme za 20 alebo 21 hodín. Pohľadom sa lúčim so siluetou Vanskej Citadely, s brehmi Vanského jazera, ostrovčekom Akdamar a horami. Prostredie, ktoré sme tu spoznali je čarovné a rázom sa u mňa tento región vyšvihol medzi najkrajšie časti Turecka.
foto: Tomáš Kubuš, Van, Çavuştepe, 15-16.3.2010
