Na Cypre V. Za cyperskými kláštormi v pohorí Troodos

Cyperské mestečká nežijú len roztrúsené po pobreží, ale zahryzujú sa aj hlbšie do vnútrozemia. Najkrajším príkladom je pohorie zvané Troodos, kde ich nájdeme niekoľko a mnohé z nich pripomínajú rozprávkové miesta, kde sa zastavil čas. Každý si tu nájde to svoje najpríjemnejšie, no mnohí sa zhodnú, že práve malé mestečko Omodos patrí k pomysleným víťazom. Nad Omodom vládne ticho, pokoj, atmosféra miesta, kde neplatí čas a riadi sa len svojou vôľou. Kamenné cestičky sa rozbehli do vnútra mestečka, no to je natoľko malebné, že človek kráča pomaličky, aby mu neunikol jediný detail. Farebné okenice, staré dvere z dreva, biele steny, kamenné doplnky, to všetko sa zmieša do jedného celku a vytvorí skutočne príjemne miesto pre život. Omodos však ešte nevytiahol všetky svoje tromfy. Mestečko je známe svojou pohostinnosťou a milými domácimi, ktorí sa objavia v uliciach, rozložia si svoje stánky či obchodíky a ponúkajú návštevníkov zo svojich tradičných výrobkov. Mnohí v Omode vyrábajú domáce vína, sladkosti, med, pražené oriešky, chutné chlebíky z chlebovníka, koláče a v neposlednom rade aj olivové či iné oleje. Snažia sa predať, ale robia to nevtieravo a tak človek možno ešte ľahšie podľahne. Veď kto by odolal malému kalíšteku sladkého cyperského vína, po ktorom si zahryzne kúsok hroznového želé naplneného vlašskými orechmi? Láska tu ide skutočne cez žalúdok.

Domáci sedia na stoličkách, ukrytí pod slnečníkmi a pri poháriku vína hrajú karty, zhovárajú sa či si dokonca spievajú pomalé a tiché piesne. Ulice dotvára kvetinová výzdoba a rozvešané tradičné obrusy, ktoré aj teraz ženy vyrábajú priamo na rohu námestia. Celý Omodos akoby sa sústredil do jedného bodu, ktorým je neveľký kláštor zo 17.storočia. V jeho útrobách je ešte väčší pokoj ako v uliciach a to je už teda naozaj čo povedať. Mních kráča nádvorím, no vzápätí sa niekam ukryje a niekoľko veriacich ticho stojí pri ikonách, ktoré vraj majú magickú moc. Nad hlavou sa vonku vynorí kamenná zvonica a pod ňou malý oltárik s gréckou vlajkou a s niekoľkými menami tých, čo sa už do svojho mestečka nikdy nevrátia. Labyrint úzkych, farebných ulíc sa zapletie hneď za kostolom a každý jeho koniec Vás privedie na iné miesto, ktoré však bude spájať krása Omodu.

Po Omode smerujeme ďalej na sever, hlbšie do vnútrozemia. Pohorie zvané Troodos zaberajúce takmer celý centrálny Cyprus je miestom, kde sa v malých dedinkách či mestečkách ukrývajú najkrajšie kláštory celého ostrova. Mnohé z nich sú natoľko unikátne, že sa dostali aj na prestížny zoznam UNESCO. Ak človek vyrazí z pobrežného Limassolu do vnútrozemskej Nikózie, cesta mu aj napriek tomu, že to nie je kilometricky ďaleko, zaberie niekoľko hodín. Pohorie Troodos je plné kľukatých zákrut, hlbokých údolí a vysokých, skalnatých štítov. Všade naokolo rozvoniavajú borovice a zakvitnuté kvety až pôsobí ako pľúca Cypru. Aby sa odkryli malé dedinky s unikátnymi kláštormi, treba prejsť priesmyk Kokkini vo výške 1350 mnm. Až za ním sa budú jedna za druhou predvádzať malé dedinky plné pokladov.

Dve malé dedinky Pedoulas a Moutoullas sú od seba vzdialené len štyri kilometre a tak sa sem miestni prichádzajú prechádzať medzi posvätnými kláštormi. Pedoulas tvorí niekoľko desiatok domov postavených do svahu a medzi nimi sa objaví zvonica ozdobená krížom. Kostolíkov by sme tu napočítali rovný tucet, no len jeden z nich sa zaraďuje medzi unikáty pre ktoré sa sem oplatí merať cestu. Zhodou okolností patrí k tým najnenápadnejším. Oproti maličkému byzantskému múzeu s bustou Andreasa Elenasa stojí dom pripomínajúci neveľkú kamennú stodolu. Stačí jeden pohľad a človek by išiel ďalej, lenže práve tu platí, že skutočný poklad sa nachádza vo vnútri. Kostol Archanjela Michala pochádza z 15.storočia a vtedy sa zvykli kostoly a sakrálne stavby kamuflovať za obyčajné domy, aby sa ochránili pred prípadnou hrozbou. Cyprus bol v histórii viac krát nepokojným miestom a preto museli miestni konať. Podarilo sa a tak sa dnes človek môže nadýchnuť viac než 500-ročnej atmosféry kostola prešpikovaného živými freskami. Vo vnútri je len niekoľko drevených stoličiek a priestor kam sa zmestí možno desať, možno pätnásť ľudí. Každý meter steny však pokrývajú nádherné, staré fresky s biblickými motívmi. Postavy svätcov sa striedajú, no tou najväčšou a najdôležitejšou je archanjel Michal s mečom v ruke. Prítmie ešte viac znásobuje mágiu celého miesta.

 

Podobný kostolík, len o dve storočia starší nájdeme aj v susednej dedinke Moutoullas. Ten miestny sa volá Panayia tou Moutoulla a týči sa na vysokom pahorku, odkiaľ je vidno snáď všetky domy v údolí Marathasa. Nie je ich tu veľa, nežijú tu ani dve stovky stálych obyvateľov. Sympatický, cyperský kňaz v dlhej čiernej sutane a s hustou bradou na tvári prinesie kľúč a odomkne tajomný kostol z 13.storočia. Ani tu nechýbajú krásne fresky a výklad kňaza im dodáva na vážnosti. „Tu je znázornené ukrižovanie Krista, vedľa sedí Panna Mária a tu stojí zástup svätcov“ číta na stenách ako v otvorenej knihe. Rád sem chodieva. Žije v kláštore vzdialenom odtiaľto asi tri hodiny cesty, no keď má čas, príde sem načerpať energiu. Tú cyperské kláštory rozhodne vedia návštevníkovi dodať. Aj preto sú svojim spôsobom unikátne.

Ďalší kláštor na zozname UNESCO objavíme v malej dedinke menom Kalopanagiotis. Auto sa nám podarí zaparkovať medzi ostatné na krajnicu a ďalej pokračujeme po vlastných. Dedinka je postavená na svahu a zdá sa mi akoby tu nemali ani kúsoček roviny. Každý jeden dom zdobia drevené balkóniky, kde sa podvečer sedáva a ani teraz tu nechýbajú ľudia. Až dole v údolí riečky Setrachos sa zjaví strecha kláštora za ktorým ideme. Kamenná stavba kláštora Agios Ioannis Lampadistis sa topí v záplave okolitej zelene. Voňajú to stromy, stojace tak blízko až svojimi korunami dobiedzajú do škridlicových striech. Kláštor nie je len jednou budovou, ale spleťou viacerých stavieb a keď kráčame kamennými cestičkami, sme tu sami. Za stenou sa otvorí rozľahlé, no opustené nádvorie a len starší mních sedí na stoličke na pomedzí vchodových dverí. Z jednej strany ho osvetľuje svetlo sveta a z druhej pohlcuje prítmie svätého miesta. Pri pohľade na kláštorný komplex zvonku by som nikdy netipoval, aký nádherný je vo vnútri. Každý centimeter stien pokrýva freska. Portréty svätcov sa miešajú s príbehmi z Nového Zákona, anjeli s dlhými krídlami sa striedajú s mužmi držiacimi kríže. Kostol ako taký tu stojí už od 11.storočia, ale maľby v ňom sú staré „len“ 600 rokov.

Poslednou zastávkou na ceste do Nikózie je málo známe mestečko Kakopetria. Leží rozťahané v údolí Solea a ohraničujú ho riečky Kargotis a Garillis, ktoré sa napokon prepletú a vytvoria rieku Klarios. Akoby sa tu zastavil čas. Mnohé domy sú opustené, prázdne, čakajúce na ďalší mesiac, kedy sa z nich opäť bude ozývať hlas života. Viacerí ľudia z Nikózie, vzdialenej len okolo 50 kilometrov, tu majú svoje letné domy. Klíma je tu príjemná, naokolo les, čerstvý vzduch, tak si viem predstaviť, že počas teplých letných večerov tu nájdu svoj kúsoček raja. Mestečko má vo svojich uličkách ukrytých niekoľko kostolov, ale nás najviac zaujal Agios Nicolaos Stegis z 11.storočia. Kedysi tu pulzoval väčší kláštor, no ten sa stratil a zostala z neho len táto kaplnka. Na prvý pohľad je veľmi zvláštny, pretože nevyzerá ako kostol. Zo steny vytŕčajú kamene, celý pôsobí ako by ani nebol dokončený a jedinou jeho dokonalosťou je upravená strecha. Ani tu vo vnútri nechýbajú nádherné mozaiky, ale nesmie sa tu fotiť, tak si ich vychutnávame len vlastnými očami. Ďalšie pozoruhodné miesto. Koľko ich Cyprus v sebe ukrýva? 

Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke Prach ciest a batoh plný snov

foto: Tomáš Kubuš, Troodos 9.jún 2013