Z mojej muskatskej štvrte Mutrah sa musím dostať do Ruwi, ktoré niekedy zvyknú miestni prezývať aj ako „malá India“. Je živým centrom mesta plné obchodov, áut a ľudí. Východiskovým bodom na cestovanie po Ománe je často kruhový objazd Rusayl ležiaci asi 30 kilometrov od hlavného mesta. Tu sa môže človek rozhodnúť či chce ísť na sever, na juh alebo sa zahĺbiť do vnútrozemia. Mňa tento krát zlákala posledná z troch možností, pretože ma láka vidieť na živo mesto Nizwa so svojimi trhmi a obrovskou pevnosťou. Zdieľaný taxík do Nizwy čaká na svojho posledného pasažiera. Ani sa nenazdám a už sedím vedľa šoféra a ukrajujeme kilometre z ománskej krajiny. Cesta do Nizwy vedie cez zaujímavú, no vyprahnutú krajinu. Akoby sa všetka zeleň odrazu niekam vyparila a premenila sa na širokú pustatinu s tisíckou kameňov. Len občas sa objaví malá zelená oáza plná datľových paliem prinášajúca život. Predo mnou sa začínajú dvíhať štíty pohoria Jebel Achdar a to znamená, že som onedlho na mieste. Šedé, hnedé až čierne skaliská sa dvíhajú do výšky nad 2000 metrov. Pôsobia impozantne, no na prvý pohľad bez života. Miestni volajú horské pásmo „košík ovocia“, pretože v dedinkách či mestečkách ukrytých pod kopcami sa nesmierne darí pestovaniu marhúľ, granátových jabĺk a citrusových plodov.
Oáza Fanja po ceste do Nizwy Asi 10 kilometrov pred centrom sa začínajú objavovať prvé domy a predmestie, tak sa snažím dávať pozor, aby som neprepásol vyhliadnutý hotel Tanouf. Viem, že má byť v tesnej blízkosti reštaurácie Arab World niekde pred samotným centrom. Z diaľky vidím nápis „Arab World Restaurant“ a presviedčam taxikára, že som na mieste a musím vystupovať. Chvíľku nechápe podivným chúťkam toho Európana sediaceho na prednom sedadle, ale držiac sa hesla „náš zákazník, náš pán“, prudko zabrzdí a ja som sa ocitol v strede ničoho pár kilometrov pred Nizwou. Z nápisu na dome sa vykľula len reklama a z „hotela“ obyčajný dom. Pýtam sa ľudí, ale nikto netuší kde by som hotel s takým názvom mal hľadať. Nuž, čo chybička sa vlúdila. Dlho nestretávam nikoho a túlam sa pomedzi domy až som spozoroval ako do svojho auta nasadá černoch. Pribehnem k nemu, pohybom mu naznačím či by nestiahol okienko a ten mi ochotne radí čo a ako. Ešte ma dokonca pozve do auta, že ma zvezie na miesto odkiaľ určite chytím lacný taxík presne tam kam chcem. Zastaví mi hneď prvý a o chvíľku už stojím pred hotelom. Ten je situovaný priamo na hlavnom ťahu do mesta, takže s dopravou nebudú žiadne problémy. Izba je pomerne veľká, no to mi je úplne jedno, pretože aj tak mi ide len o to aby som mal kam hodiť batoh a skloniť hlavu.
Skaly nad hotelom
Do centra Nizwy vedie vyschnuté údolie wádi plné veľkých kameňov. Keď príde dážď, koryto rieky sa niekedy naplní natoľko, že zaplaví celé okolie. Mesto bolo po dlhé roky známe ako najkonzervatívnejšie miesto celého Ománu a aj keď sa postupom času otvorilo, stále nosí tento primát. Hrdo nesie prezývku „perla islamu“ a práve sem sa v nepokojnom začiatku 20.storočia uchýlila frakcia imámov s myšlienkou ovládnuť strednú časť krajiny. V 50.rokoch minulého storočia sa do mesta pokúšal dostať aj britský cestovateľ a dobrodruh Wilfred Thesiger, ale Beduíni, ktorí ho sprevádzali ho práve pre zúrivý konzervativizmus mesta od návštevy odhovorili. Obrovským lákadlom Nizwy je jej impozantná pevnosť okolo ktorej sa rozkladajú hradby a za nimi staré mesto plné obchodíkov. Pôvodne mala slúžiť na ochranu okolitých oáz, zdrojov vody a strategických ciest, no netrvalo dlho a svoje miesto si tu našli domáci zruční remeselníci. Za jej mohutnými hradbami sú miestnosti múzea plné tradičných výrobkov, ktoré Nizwu preslávili v širokom okolí. Tichými, prázdnymi uličkami kráčam k otvoreným dverám pevnosti. Strážia ich dva bronzové kanóny. Jeden vyrobili Švédi a druhý pochádza dokonca z Portugalska.
Prázdne uličky Nizwy, kde sa vynorí obrovská pevnosť
Starobylá veža
Staré mesto Nizwa je plné zaujímavej architektúry
Vstup do starého bazára
Obchodíky so suvenírmi
Staré delo stráži vstup do pevnosti
Ocitol som sa na veľkom nádvorí s malým „stanom“ z palmových listov. Som tu celkom sám a tak môžem nerušene objavovať skryté zákutia. V malej izbe sú na kope nahádzané vrecia plné ďatlí. Takto ich skladovali ešte v dávnych časoch, kedy bola Nizwa hlavným mestom. Kuchyňa je plná bronzových tanierov, naberačiek či mnohých iných domácich potrieb. Vyliezol som hore na hradby a pomedzi hlinené cimburie sa pozerám na mesto. Hlinená ulička sa dramaticky zužuje a na jej konci sa v úzkom priezore zjaví minaret mešity s charakteristickou hnedou kupolou. Tmavými úzkymi chodbami sa dostávam až na vrchol obrovskej mohutnej veže. Dnes je výstup po schodoch bezpečný, ale nie vždy tomu tak bolo. Pri dobíjaní pevnosti nepriateľmi na nich číhalo množstvo nepríjemných prekvapení. Nejeden z nich našiel smrť v hlbokých a vlhkých jamách, ktoré sa zrazu z ničoho nič otvorili. Tu hore na vrchole veže je na Nizwu ten najkrajší pohľad. Vo vetre sa trepoce obrovská červeno-bielo-zelená vlajka krajiny. Stovky paliem sa rozbiehajú po meste a okolí, pod nimi sa skrývajú malé, rozpadávajúce sa hlinené domčeky, moderná zástavba, ale aj široké ulice s prechádzajúcimi sa ľuďmi, v diaľke nehybne stojí vyschnuté koryto rieky a krásne, nedobytné hory Jebel Achdar. Celé hradby obieham po obvode aj keď sú tu naťahané špagáty a zakázaný prechod. Som tu však sám, tak kto mi to zakáže? Týmto trikom dostávam rázom krásny panoramatický pohľad cez malé okienka vtesnané do múrov pevnosti.
Za hrubými múrmi ománskej pevnosti
Z pevnosti je pekný pohľad na blízku mešitu
Kupola mešity s minaretom v centre mesta
Architektúra ománskej pevnosti
Hlavná veža celej pevnosti
Ak sa zadarí, dá sa prejsť celá po vnútornom obvode
Nizwa sa rozlieva okolo pevnosti
Za mestom rastú oázy a nad nimi sa dvíhajú ostré skaliská
Mešita v centre mesta
Centrum Nizwy
Stará časť Nizwy pod pevnosťou
Pohorie Jebel Achdar obkolesuje Nizwu
Vonku pred čajovňou si pri jednej z brán každý deň na rohu ulice rozložilo deku mladé dievča zahalené od hlavy po päty v abáji, typickom čiernom odeve. Vždy zapálila kadidlo, ktoré striedala so santalovým drevom a potom ich predávala. Sú jej vidno iba oči, no tie sú ako dve tmavé usmievajúce sa hviezdičky. Určite je to ten najkrajší pár očí v celej Nizwe. Vôňa kadidla je pre Omán neodmysliteľnou. Voňajú po ňom trhy, niektoré podniky, hoteli alebo ulice. Matka mladého dievčaťa mi vysvetľuje, že najkvalitnejšie kadidlo pochádza z provincie Dofar ležiacej na juhu pri jemenských hraniciach. Dnes a zajtra predá to čo má a opäť bude merať necelých 1000 kilometrov krajinou až do mesta Salalah. V obchodíkoch s remeselníckymi výrobkami a suvenírami to vyzerá ako v múzeu so starožitnosťami. Staré dýky khanjare, ktoré sú symbolom krajiny sa predávajú v rádovo stovkách dolárov. Repliky zoženie človek za zlomok, ale kvalitou sa originálu samozrejme nevyrovnajú. V prútenom košíku je nahádzaných na kope niekoľko väčších strieborných mincí. Pri bližšom pohľade rozpoznávam Máriu Teréziu. Kedysi boli v Ománe právoplatným platidlom. Tma začína kráčať ulicami a mesto sa pekne začína rozsvecovať. Muži stúpajú po schodoch dovnútra mešity, kde sa onedlho začne večerná modlitba. Ulice žijú pravým večerným ruchom. Ománci jazdia sem a tam na svojich luxusných autách, Pakistanci a Indovia pochlipkávajú čaj s mliekom pred čajovňou a z malých orientálnych podnikov sa rozlieha vôňa koreneného jedla. Nieje nič lepšie ako zakončiť deň v tradičnom podniku s ománskou kuchyňou. Sedí sa na zemi potiahnutej kobercami, rohy miestnosti sú vyložené vankúšmi a vnútro je rozdelené drevenými stenami. Dávam si kúsky nasoleného žraloka ponorené v kari-kokosovej omáčke s obrovskou kopou ryže. Lepšie to znie ako chutí, ale skúsenosť je skúsenosť.
Uličky starého bazáru
Vo výklenkoch niekde svietia lampy
Obrovská veža pevnosti
Stará architektúra v meste
Večer v meste
Večerné posedenie pred mešitou
Žralok v kari-kokosovej omáčke v tradičnej omáčke
Za tmy sa vraciam do hotela a priamo vedľa vchodových dverí je turecká reštaurácia. Už keď som sem prišiel som sa jej potešil. Sadnem si a skúšam si po turecky objednať čaj, ale vysvitlo, že tu po turecky nehovorí nikto. Ani ten čaj nechutil ako keď ho človek popíja na uskudarskom brehu v Istanbule. V noci si Ománci povyberali stoličky a na veľkom plátne sledujú s pohárom čaju či kávy v ruke futbal, no mňa viac lákala predstava zapísaného papieru, aby som nezabudol žiaden detail z tohto úžasného dňa.
foto: Tomáš Kubuš, Nizwa, 26-27.9., 1-2.10.2009
