Macedónsko má obrovskú výhodu. Takmer všade je to blízko. Ak sa ráno rozhodnete v Skopje, že by ste chceli ísť k Ohridskému jazeru, nie je to žiaden problém spraviť si z hlavného mesta jednodňový výlet. Na autobusovej stanici nasadneme do autobusu s konečnou zastávkou Ohrid a pred odchodom sa zaplnil takmer do posledného miesta. Opustíme Skopje a tak môžem sledovať krajinu za oknom, ktorá sa mi páčila už vtedy, keď sme sem prišli z gréckej hranice. Dokým som sem neprišiel akosi som si neuvedomoval, že je Macedónsko tak kopcovitou krajinou. Do nej uložili malé dedinky či mestečká a od tých alpských sa líšia len štíhlymi minaretmi, ktoré sa dvíhajú nad strechami. Na chvíľku sa zastavíme na priesmyku Straža vo výške 1200 mnm a po ňom sa spustíme do Ohridu. Má to svoje čaro uháňať macedónskou krajinou v lokálnom autobuse. Autobusová stanica v Ohride nie je veľká a hoci chvíľku trvá kým sa zorientujeme, vydáme sa peši až k brehom slávneho jazera. Ohridské jazero nie je len obľúbeným výletným cieľom, ale pre svoju jedinečnosť sa dostalo do zoznamu UNESCO a hovorí sa o ňom ako o jednom z najstarších a najhlbších jazier Európy. Dnes je prirodzenou hranicou medzi Macedónskom a Albánskom, avšak macedónska strana je obľúbenejšia a najväčšiu zásluhu na tom má práve mesto Ohrid.
Ako každé „prímorské“ letovisko aj Ohrid sa predháňa v ponuke ubytovania. Moderné ulice lemujú rodinné domy, penzióny, ale aj hotely s ponukou na voľné izby. Niekde sa dokonca sem tam premávajú babky v čiernych zásterách a snažia sa prenájmom zarobiť nejaký ten dinár. Viaceré ulice sa zlievajú dokopy, aby vytvorili na brehu jazera známu promenádu. Záliv v ktorom postavili Ohrid má tú výhodu, že na výbežok kde sa rozprestiera staré mesto je z promenády priam rozprávkový pohľad. Staré domčeky sú vtesnané vedľa seba do strmého svahu a nad nimi tróni kamenný hrad ozdobený červenožltou macedónskou vlajkou. Záliv obsadilo niekoľko drevených lodí pohupujúcich sa na vlnách. Ich kapitáni sedia na palube alebo vonku na móle a čakajú na ľudí, ktorí by sa chceli pozrieť ku kláštoru sv.Jána alebo na niektorú z odľahlých pláží. Lode tu spĺňajú funkciu taxíkov a pomerne rýchlo sa zapĺňajú. „Za deň idem ku kláštoru aj desať krát“ hovorí starý kapitán jednej z nich. To len dokazuje obľúbenosť tohto miesta. Promenáda je prežiarená slnkom a lavičky či niekoľko menších parkov lákajú ľudí na posedenie. Nesmie chýbať vynikajúca balkánska zmrzlina či nanuk. V diaľke na jazere sa premáva niekoľko windsurfistov a za nimi pláva veľká výletná loď. Len albánske kopce na druhej strane sa ukrývajú do jemnej, no tajomnej hmly.
Na prahu starého a nového mesta sa ulice delia a návštevníkov si premeriavajú sochy z parku. Jedna patrí známej dvojici Cyrilovi s Metodom a druhá predstavuje Klimenta Ohridského s maketou kláštora v rukách. Kľukaté uličky starého mesta sa rozutekali kopcom ako hady vypustené z vreca. Každá smeruje inam, každá niekde končí a často sa navzájom prepletú. Kvôli úzkym uličkách, svahu, ale aj pre svoj náboženský význam býva niekedy Ohrid označovaný ako „macedónsky Jeruzalem“. Je to presne také miesto, kde človek najlepšie spraví, ak zatvorí knihu či mapu a proste pôjde tam kam ho to práve napadne. Len tak sa nechať unášať kamennou krásou fasád, vôňou kvetov, jedla či za hranatými kostolnými vežami a obrovskými kupolami. Aj napriek tomu, že sa v labyrinte starého mesta túla viacero turistov, stále je tu veľa miest, kde človek počuje len vlastné kroky. Pohoda, lenivá atmosféra, život bez pozerania na hodinky, takú auru vyžaruje starý Ohrid. Odrazu sa medzi domami vynorí ukryté námestie na ktorom vyrástol kostol sv.Sofie. Obkolesili ho zeleňou, parkom aj stromami a jeho kamenné veža ukončená typickou kupolou s krížom dominuje celému priestoru. Kostol sv.Sofie nepatrí len medzi najvýznamnejšie svätostánky Ohridu, ale dokonca celého Macedónska. Postavili ho niekedy v 9. či 10.storočí a hoci sa počas osmanskej epizódy dejín ozýval nad jeho kupolami muezzín s ťahavou modlitbou, dnes slúži opäť ako kostol a kultúrna pamiatka. Vnútro je vyplnené živými freskami stredovekých maliarov. Keď sa na miesto v 17.storočí zatúlal osmanský cestovateľ Evliya Çelebi, opísal Ohrid ako mesto, ktoré má 365 kostolov či kaplniek. Miestni sa tak mohli modliť každý deň v inej. Dnes je ich už podstatne menej, avšak pri potulkách ich človek tiež napočíta niekoľko od malých sošiek, či oltárikov až po krásne kostoly akými je sv.Sofia, sv.Panteleimon alebo sv.Kliment.
Jeden z dôvodov prečo sme sa k Ohridu vybrali je aj kláštor sv.Jána na brehu jazera. Keď som ho raz uvidel, stal sa pre mňa symbolom tohto miesta a musel som ho vidieť. Vyrazíme z labyrintu starého mesta a kráčame až do susednej dedinky Kaneo. Kamenná cesta vedie najprv pomedzi domy starého mesta až sa vinie okrajom lesa. „Musíte ísť stále rovno a do kopca, za ním uvidíte kláštor“ hovorí starý dedko sediaci na priedomí. Malá dedinka Kaneo pripomína klin vtesnaný medzi vysoké skaly. Ostro zvažujúca cesta vedie priamo do dedinky a k jazeru, ale kláštor sv.Jána stojí na kopci nad ňou. Obsadil malý výbežok len letmo zasahujúci do jazera, ale keď začali kláštor v 13.storočí stavať, už vtedy ich musela fascinovať jeho poloha. Dnes sa obrázok kláštora v pozadí s modrou hladinou jazera stal ikonou celého Ohridu. Naokolo stoja tiché lesy a dole sa na skalách rozbíjajú vlny. Hotová idylka. Vnútro kláštora je miniatúrne. Pri umeleckom ikonostáse horia sviečky a v rohu stráži mužská postava odetá do tmavej, čiernej sutany. Steny aj po toľkých rokoch krášlia fresky a dominantné postavenie tu má Kristus Pantokrator. Malý kláštor je dodnes záhadou, pretože sa presne nevie ako kto ho postavil. Vďaka architektúre sa len odhaduje, že jeho architekt by mohol byť Armén. Je krásne vyliezť o niekoľko metrov vyššie nad kláštor a len tak si užívať tento pohľad. Je tak očarujúci, že aj kvôli tomuto jednému momentu by sa sem oplatilo zo Skopje merať cestu.
Nabažení pohľadov na kláštor s jazerom sa vrátime do starého Ohridu. Hore nad mestom stojí mohutná pevnosť, ktorú vidno z diaľky, ale ja mnoho menších zaujímavosti strácajúcich sa v hustej zástavbe. Niektoré domy schátrali, iné to čoskoro čaká, ale sem tam sa objaví nádherný, prepychový dom aký vlastní napríklad bohatá rodina Robevi z 19.storočia. Všetky tri typy domov, tak namiešali niečo jedinečné. Hore na kopci čaká na poznávanie chtivých ľudí aj divadlo zo starovekého sveta. Už pred 2200 rokmi si na jeho kamenné sedadlá prichádzali ľudia užiť predstavenie alebo počas Rímskej ríše aj zápasy s gladiátormi plné krvi. Počas obeda sa na ulici miešajú vône zo všemožných podnikov. Necháme sa zlákať na tradičné macedónske tavče gravče, teda zapečené fazule v hlinených miskách. Podáva sa k nim aj biely chlieb, aby sa namáčal do šťavy. Macedónske jedlá sú nielen chutné, ale aj veľmi lacné. S posledným sústom nám je hneď jasné, že pri tejto návšteve Macedónska neostaneme.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
Prach ciest a batoh plný snov
foto: Tomáš Kubuš, Ohrid, Kaneo, 1.8.2011
