Predvianočný Rím

Je ľahké zamilovať si Rím. Miloval som to mesto ešte dávno predtým, než som sa ním po prvý krát v máji roku 2004 prechádzal. Miloval som ho po tom ako som sa ho nadýchol, ako som ho časom spoznával a hoci dlhé roky dominoval môjmu pomyselnému rebríčku najkrajších miest sveta, aj dnes v ňom má svoje neodmysliteľné a pomerne vysoké zastúpenie. Nikdy som však večné mesto nevidel v žiari vianočnej výzdoby a predvianočnej nálady. Teda, až doteraz...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (13)

Prechádzal som sa jeho ulicami v máji, kedy nádherne kvitnú kvety a pomaranče na Palatíne vyzerajú na zahryznutie. Zažil som ho v rozpálenom júli, kedy sa ruiny starovekého sveta rozžeravia a snažia sa z človeka vysať energiu, no neprišli na to, že práve oni mu tú energiu dodávajú. Vrátil som sa do neho v septembri, kedy ešte doznievajú príjemné letné teploty, zatiaľ čo u nás doma bičovali krajinu jesenné dažde. Kráčal som popri Tibere v marci, ale to už bola zima na odchode a každú chvíľku sa malo niekdajšie hlavné mesto sveta prebrať k jarnému životu. Naposledy som sa ním prechádzal v januári. Zima bežala v plnom prúde, ale aj tak človek hreje pocit pri srdci, že sa ocitol na mieste s ktorým svojim spôsobom zrástol. Už pred dvomi rokmi som sa akosi odrazu ocitol vo vianočnom Miláne, Turíne a povedal som si, že by bolo krásne vždy v decembri navštíviť nejaké miesto a vychutnať si jeho vianočnú atmosféru. Kým minulý rok to bol Mníchov s Bruselom, tento rok padla voľba na Rím. Hoci to má človek v hlave, no aj napriek tomu to neplánuje. To musí prísť samé. Akcia na letenky a o pár minút hlavou prebleskne myšlienka „bude tam sneh?“ a zasníva sa pri predstave poletujúcich snehových vločiek, ktoré v noci prikryjú spiace rímske Fórum.

Lietadlo klesá pomaličky k zemi a pod ním sa zväčšuje obrovské mesto. Naraz sme tak blízko, že rozoznávam námestie Republiky, stanicu Termini, kolos Viktora Emanuela a dokonca Koloseum. Je december, ale počasie tomu vôbec nenasvedčuje. Prvá prechádzka ulicami je príjemná. Žiadna bunda, žiaden sveter či mikina ale tričko s vyhrnutými rukávmi. Do Vianoc ostávajú 2 týždne a vonku je 18 stupňov. Svet sa zbláznil. Všetko odrazu dostáva akýsi letný nádych. Len ten stromček stojaci pred Koloseom do letnej idyly nezapadá. Povedali sme si, že túto krátku návštevu sa nikam nebudeme ponáhľať. Necháme Rím plynúť okolo seba a budeme si len užívať miesta, kde sme už niekoľko krát boli a kde sa nám vždy páčilo. Pri Koloseu je všetko po starom. Fronta sa pomaly vinie dnu a na kamennom námestí postávajú muži, snažiaci sa presvedčiť všetkých naokolo, že si práve odskočili z arény. Je sviatok a hlavná ulica Via dei Fori Imperiali je pešia zóna. Vždy tadiaľto človek prebehoval s malou dušičkou na druhú stranu a teraz má voľnosti koľko sa mu zachce. Večer príde v decembri pomerne rýchlo, ale s tmou sa mesto rozžiari. Kým je brat v Kapitolskom múzeu, trávim čas na námestí so sochou Marka Aurélia. Aj jeho pohlcuje pomaličky tma, no najkrajší pohľad je na rímske Fórum. Všetky tie chrámy, rozpadnuté baziliky, víťazné oblúky, kamenné náhrobky sa z posledných síl držia na tomto svete vediac, že ten ich svet, ktorý ich zrodil už dávno nejestvuje. Stojím tu, mlčky sledujem prvé hviezdy a svietiaci mesiac. To je ten moment, kedy si človek povie, že kvôli týmto dlhým minútam sa sem oplatilo ísť a keby sa teraz pobalil a vrátil odkiaľ prišiel, celé by to malo zmysel. Vždy, na každej ceste príde ten moment.

Koloseum netreba zvlášť predstavovať

Vianočný stromček pri Koloseu

Teplý december vyhovuje aj gladiátorom

Pomník kráľa Viktora Emanuella

Zapadajúce slnko osvetľuje Trajánove fórum s bazilikou a stlpom

Malý kostolík Santa Maria di Aracoeli

Jeden z Dioskurov stráži vstup na Kapitol

Na Rímskom Fóre (oblúk Septima Severa a v pozadí Saturnov chrám)

Piazza di Campidoglio alebo Kapitolské námestie krátko po zotmení

Pokojná noc nad Rímskym fórom

Rímske fórum ponorené v tme

Vianoce pred Koloseom

Vianoce za ktorými sme sa sem vybrali sa však pred nami ukrývajú. Pri Koloseu stojí stromček, ktorý sa úderom tmy rozsvieti a aspoň ako tak človeka prenesie do času najkrajších sviatkov roka, ale keby niet jeho, vďaka počasiu si človek pripadá ako počas prebúdzajúcej sa jari. Od pomníka Viktora Emanuela sa tiahne dlhé Korzo pretínajúce staré mesto. Nad hlavami sa tiahne výzdoba vo farbách talianskej trikolóry. Všade je obrovské množstvo ľudí a tak namiesto toho, aby sa človek pomaličky prechádzal a užíval si každý ďalší krok mestom, ktoré si zamiloval sa díva pred seba, aby niekto do neho nenarazil. Obchody praskajú vo švíkoch a dávajú zabudnúť na reči o kríze a o tom, že sa Taliani rozhodli šetriť. Ak na niečom šetria, tak na Vianociach to určite nebude. Asi najvianočnejšia atmosféra celého mesta sa šíri z námestia Piazza Navona. Ľudia sa sem zbiehajú zo všetkých bočných uličiek a elipsovitý tvar námestia, ktoré v staroveku slúžilo ako štadión cisára Domitiána zaplnili stánky. Sedíme na okraji Neptúnovej fontány, ochutnávame kusovky pizze a sledujeme okolie. Prvý pohľad na vianočný trh sprevádza akési rozčarovanie. Ten, ktorý som si vytvoril v hlave bol niekoľko násobne krajší, ale ten sa rozplynie každým otvorením očí. Stánky stoje jeden vedľa druhého a len každý druhý, či tretí má čo to dočinenia s Vianocami. „Nevyzerá ten vianočný trh ako nejaký jarmok“ pýta sa brat a ja mu dávam za pravdu. Aj s nami však zamáva vôňa vianočnej ciambelly, ktorú predávajú v niekoľkých stánkoch. Chlapík za pultom ju chytí, zohreje a poriadne posype cukrom. Malý „kúsok Vianoc“ si berieme do rúk a vychutnávame si atmosféru momentu. Vedľa sa strieľa zo vzduchovky na balóny, tam sa hádže loptička do pripravených plechoviek, na udicu si človek môže uloviť mobil alebo sa niektorí snažia hodiť krúžky na palice a niečo vyhrať. V jednom stánku som si dokonca všimol aj varené víno, ale pri tom teple vonku by asi aj tak nikomu nechutilo. Vrátime sa pri Tiber a pozdĺž jeho brehu sa prechádzame pod gaštanovými stromami. Vianočná nálada nechodí, zato však sa tešíme z toho aký je ten Rím stále krásny. Ešte si ideme pozrieť reliéfy na stĺpy Marka Aurélia, prejdeme sa vnútrom Pantheonu, posedíme si v bazilike Santa Maria Maggiore a nezabudneme na výbornú pizzu. Keby sa ma niekto spýtal či by som aj nabudúce navštívil predvianočný Rím, odpoveď by bola kladná, hoci nie kvôli Vianociam, ale kvôli Rímu samotnému.