Keď som pred dvomi rokmi písal o spomienkach na Damask a Aleppo, nenapadlo by ma, že raz príde čas, kedy mi bude myseľ zapĺňať Palmýra. Vtedy sa mi ani nechcelo veriť, že konflikt bude stále pokračovať, ba čo viac, že bude naberať na sile a temno, ktoré povstane z piesku dvoch krajín sa bude rozlievať nehostinnou krajinou ako rozvodnená rieka. Existuje veľa rozprávok o dávno stratených mestách, kde sa sypal piesok a vládli mu múdri králi či dokonca kráľovné. Mnoho z nich vzišlo z predstáv starých rozprávačov príbehov sediacich v čajovniach a baviacich divákov svojim umením. V orientálnej Sýrii uprostred zlatistej púšte vedľa vždyzelenej oázy takéto mesto skutočne leží! Staroveké ruiny vyrastajú z piesku a svojou atmosférou zabudnutého mesta priťahuje ľudí už od nepamäti.
Už pred rokmi, keď som sa prvý krát ocitol v Sýrii a vystúpil z autobusu neďaleko ruín starovekého mesta som cítil, že sa mi plní sen pred očami. Keď som do piesku vtláčal svoje prvé kroky, to som ešte netušil, že sa sem niekoľko krát vrátim a budem sa tešiť z toho ako sa nad mojou hlavou týčia vysokánske stĺpy ozdobené hlavicami, ktoré tu prežili takmer dve tisícročia. Pri potulkách tureckou Kapadokiou však prišla správa o tom, že armáda so zlovestnou čiernou vlajkou pohltila okolie starovekého mesta. Netrvalo dlho a vlajka sa rozprestrela nad miestom, odkiaľ kedysi vládla mocná Zenobia. Tok myšlienok sa zrýchlil a odrazu sa hlava zaplnila krásnymi momentmi, ktoré som v púštnej neveste prežil. Myšlienky prichádzali tak rýchlo, že ako náhle sa začala jedna z nich rozvíjať, prišla druhá a chcela ju prebiť, pretože si myslela že je dôležitejšia. Všetky sú dnes dôležité, pretože sú unikátne. Od momentu kedy sa môj pot prvý krát zmiešal s pieskom až po ten moment, kedy si človek uvedomí ako toto miesto miluje. Nikto nevie čo sa s Palmýrou stane. Pridá sa k Hatre či Nimrúdu alebo sa stane zázrak a jej povestná kolonáda bude tešiť ľudí aj o desať rokov? Bolí to, čítať si o meste, v ktorom človek strávil dlhé večery pri čaji či beduínskom mansafe, kde sedel v prachu ulice a čítal si knihy o dejinách, kde sa potuloval dlhé hodiny a dni v ruinách a nevedieť čo s tým mestom bude. Hnevá to, keď človek vidí ľahostajnosť sveta, nie kvôli ruinám, nie kvôli pamiatkam, ktoré prečkali večnosť, aby nám ukázali fascinujúci svet aký tu pulzoval, hnevá to kvôli tým ľuďom, ktorí tu žili svoje životy a už jednoducho nemôžu. Je smutné mať pred zatvorenými očami tváre ľudí a nemať šancu dozvedieť sa ich osud. Tam, kde sa predával čaj, sušené datle a fajčila vodná fajka sa zastavil život a ulicami kráča tieň smrti. Už to miesto nikdy nebude také ako predtým. Bude mať stigmu miesta, kde anjel smrti rozprestrel krídla a bral aj tam kde nemusel.
Palmýra. Každý kto v nej bol si spomenie na horúčavu poletujúcu nad mestom. Či bolo ráno, obed alebo večer, takmer vždy tu bolo teplo, teplejšie než kdekoľvek inde v krajine. Koľko krát som kráčal pieskom a nadával na horúčavu, koľko krát sa mi nechcelo šliapať hore na kopec k pevnosti a preklínal som, že leží tak vysoko, koľko krát mi už liezlo na nervy neustále odpovedať milým ľuďom to odkiaľ som a či sa mi tu páči? Čo by som teraz dal za to, aby som si vyšliapal hore k pevnosti a sledoval západ slnka nad ruinami? Čo by som teraz dal za to, aby som sa potil pri kráčaní pomedzi stĺpy a mohol si sadnúť s každým Beduínom, ktorý by ma oslovil na pohár čaju, Často si neuvedomujeme silu okamihu v ktorom sme sa ocitli, pretože ako sedíme na kamennom múriku pri starovekom chráme, nepadá na nás pominuteľnosť času. Práve naopak, keď na nás vrhá tieň tisícročný stĺp, je to skôr o pocite nesmrteľnosti. Ten sa vznáša nad krajinou ako bublina, no stačí máličko a praskne. Aj Palmýra čaká na svoj osud. Čakala tu v piesku a prachu už stáročia a určite ani jej stavitelia neverili, že by sa dožila 21.storočia. Teraz všetci chceme veriť, že vydrží najbližšie týždne, mesiace či roky. Nechcem vidieť tie zábery ako sa zahalené postavy blížia k vznešeným ruinám a zostáva po nich len oblak prachu. Ak však Palmýru zničia, zničia ju kvôli nám, pretože vedia, že táto správa otrasie viac ako to, že nedávno prišlo v Palmýre o život viac než štyristo civilistov. Západná civilizácia berie obete v Sýrii ako číslo, prázdne číslo bez výpovednej hodnoty, no tí, ktorí prišli zničiť starý svet, tí vedia ako veľmi otrasie západom správa o tom, že sa stratilo staroveké mesto. Je to ono povestné zrkadlo, kedy nás viac zaujíma osud ruín ako osudy ľudí, ktorí sa previnili iba tým, že stáli na inej strane pomyselného dobra či zla. Žiadna ruina nie je cennejšia ako ľudský život, no i tak by mal svet spraviť všetko pre to, aby Palmýra zostala žiť. Prezerám si fotografie a väčšina z nich má silu, vziať myseľ na to miesto, do tej situácie „pred tým“ a tváriť sa, že sa nič nestalo...
































foto: Tomáš Kubuš, Palmýra, 2007-2011
Súvisiace články:
Spomienky na sýrsky Damask
Spomienky na sýrske Aleppo