Prvá mongolská noc v posteli padla celkom vhod. Ráno si nahádžeme veci do batohov, naraňajkujeme sa, necháme si batohy na recepcii, pretože sa sem zajtra ráno vrátime a nemusíme tak do národného parku brať celú našu batožinu. Dnes máme namierené do NP Terelj, no ešte predtým nás čaká niekoľko zaujímavých miest.
Ranný Ulanbátar je už na nohách, ľudia sa prepravujú do práce, cesty sú trochu zapchaté, ale človek aspoň nikde nemusí stáť bez pohnutia v zápche. Národný park Terelj odtiaľto vôbec nie je ďaleko. Možno hodinka, hodinka a pol cesty ak by sme do neho išli priamo. Mesto sa stratí a za oknom mikrobusu sa odvíja krásna, zelená krajina. Keď som si včera v Národnom múzeu všimol, že neďaleko od Ulanbátaru stoja spomienky na staré turkické národy, vedel som, že sa na tom mieste musím ocitnúť. Slovo dalo slovo a hoci je park stále rovno po hlavnej ceste, šofér odbočí na vedľajšiu a posledné kilometre sa jemne natriasame po poľnej ceste vedúcej k veľkej, kamennej stéle.
Krajinu prikryl zelený koberec, ktorý je úplne všade. Vyplnil roviny, rozutekal sa na pahorky a všetko dostalo tak nesmierne pokojný nádych, že človek musí takéto miesta milovať. V diaľke vidno niekoľko bielych bodiek predstavujúcich jurty, chlapca na koni a stádo kôz. Na nekonečnej stepi sa pasie niekoľko desiatok kráv, kôz aj oviec a mne v tomto momente Mongolsko neskutočne pripomína Kirgizstan. To ticho si bude človek pamätať ešte dlho. Tonyukuk je miesto, kde sa z tejto rozprávkovej krajiny dvíha vysoká, kamenná stéla ozdobená staroturkickým písmom orchon, niekedy nazývaného aj göktürk. Vedci sa domnievajú, že nápisy na stéle pochádzajú z obdobia okolo rokov 720-725 a hovoria o jednote turkického národa, bitkách s čínskou dynastiou Tang či iných výpadoch. Predpokladá sa, že tento nápis tu po sebe zanechal samotný Tonyukuk, ktorý bol vodcom kaganátu (resp. chanátu) Göktürk. Fascinujú ma turkické národy a tak som nesmierne šťastný, že stojím na tomto mieste. Pre mnohých by mohlo byť sklamaním, pretože tu v stepi stoja zapichnuté len kamenné stély, ale ja som nadšený. Dnes tu robia výskum tureckí archeológovia a snažia sa nájsť ďalšie indície o spomínanom chanáte či dokonca ďalšie nápisy. Tajomne vyzerá aj jedna línia malých, nízkych kameňov pichnutých v jednej rovine. Sú to balbaly, staré, turkické náhrobky, no fascinuje ich pravidelnosť. Spravíme niekoľko fotiek, pokocháme sa pohľadom na blížiace sa stádo a je čas pomaličky sa pohnúť o niekoľko kilometrov ďalej.
Neďaleko odtiaľto a zhruba 50 kilometrov od Ulanbátaru leží miesto zvané Tsonjin Boldog. Jeho názov nepovie takmer nikomu vôbec nič. Ak však prezradím, že práve tu stojí najväčšia socha Džingischána na svete, už začína miesto získavať vlastné kontúry. To, že je dnešné Mongolsko posadnuté Džingischánom, to sme videli už v Ulanbátare, ale tu je táto posadnutosť pretavená do megalomanského projektu. Tu pochopí každý, že Mongolsko rovná sa Džingischán. Tsonjin Boldog je krásnym miestom. Ticho leží v zelenej, zvlnenej krajine posiatej jurtami, stádami a neďaleko odtiaľto sa kľukatí rieka Tuul. Za prírodou sem však príde málokto, všetkých totiž stiahne aura obrovskej Džingischánovej sochy. Prvý pohľad na ňu je tak úžasný, že si treba pretrieť oči, aby sa každý uistil, že je skutočná. Socha je veľká 40 metrov a je vyrobená z ocele, tak sa celá na slnku leskne. Džingischán sedí na svojom koni a v ruke zviera svoj bič. Verí sa, že ho našiel práve tu na tomto mieste a preto aj dnes socha stojí priamo tu. Na svete by sme nenašli väčšiu sochu, ktorej súčasťou je kôň. Tu v Mongolsku to bez koňa jednoducho nejde. Džingischánova socha nestojí na zemi, ale na streche múzea, ktoré obohnalo 36 stĺpov, teda presne toľko, koľko chánov nasledovalo v Džingischánovej línii až po Ligdana Chána s ktorého menom sa napokon v polovici 17.storočia spája prevzatie moci čínskou dynastiou Qing. Socha absolútne dominuje celému okoliu. Zaslúžene. Najprv sa motáme po vonku a obchádzame sochu, aby sme našli ten najlepší uhol na fotografiu a až po dlhej dobe sa odhodláme nazrieť dnu.
Dnu v múzeu je niekoľko vzácnych artefaktov, portréty chánov, skúšobňa tradičných mongolských odevov, jurta, dvojica predajní so suvenírmi a výťah na samotný vrchol sochy. Dá sa tu totiž dostať až na koňa a hľadieť tak Džingischánovi priamo do jeho obrovských oceľových očí. Na celú sochu spotrebovali 250 ton ocele! Na výťah sa nám čakať nechce, tak vyšliapeme niekoľko poschodí a sme hore. Socha je obrovská z diaľky, no monumentalita jej nechýba ani, keď stojíme priamo na nej. Z hora vidno aj to ako sa všade na horizonte rozliali nevysoké pahorky. Pod Džingischánom stojí niekoľko snehobielych júrt, ale plán do budúcnosti má byť taký, že tu postavia viac než 200 tradičných, mongolských príbytkov. Okrem toho chystajú postaviť aj mongolskú armádu, stovky bojovníkov a človek si vraj môže kúpiť sochu a tá bude mať napokon jeho črty tváre. Bizarné, ale uveriteľné. Vrátime sa dole do vnútorných priestorov sochy a keď konečne nájdeme pohľadnice a dokonca aj známky s poštovou schránkou neváhame a rovno tu vypíšeme malé pozdravy domov. Po hodinke, ktorú tu s Džingischánom strávime sa pohneme smer Národný park Terelj.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Tonyukuk, Tsonjin Boldog, 20.júl 2016
