Preberiem sa, pozriem na hodinky a zistím, že som spal len štyri hodiny. To, že sa celá Transsibírska magistrála hrá s moskovským časom prilieva do cesty jemný chaos. Je pol piatej a za oknom už krajina ožila a je svetlo, zatiaľ čo podľa moskovského času je tvrdá noc a mal by som ešte spať. Zase raz je celý vlak môj a všade je ticho. Stojím v uličke a hľadím na rannú tajgu. Spravím si k nej čierny čaj a hoci sme tu už pár desiatok hodín, neviem od tejto krajiny odtrhnúť oči. Každý si túto cestu predstavuje ako niečo nudné a monotónne, ale ja som nadšený. Pijem čaj a pozerám na brezové hájiky ponad ktoré sa prediera slnko a osvetľuje ich koruny. Niekde z krajiny rastú len brezové kmene bez listov a konárov, ale inde sú čiernobiele brezy v plnej sile. Rozľahlosť Sibíri sa nedá predstaviť. Aj keď ju človek vníma a vidí, tak je to len špička ľadovca a ak existuje nekonečnosť, bude to práve tu za oknami nášho vlaku.
Ráno okolo pol siedmej lokálneho času a po 3720-tich kilometroch stojíme v malej stanici mestečka Mariinsk. Osadenstvo vlaku ešte stále spí, tak sa vyberiem na chvíľku na perón. Silno ho osvetľuje slnko a celé telo vlaku sa leskne až slnečné lúče udierajú do očí. Mariinsk sa kedysi volal Kiysk, ale v roku 1857 ho pomenovali po Márii, manželke cára Alexandra II. Boli časy, keď do Mariinsku prichádzali dobrodruhovia hľadajúci zlato a tak sa svojou atmosférou mohol podobať na americký západ. Dnes však mestečko spí a po páde sovietskeho režimu sa rozpadli továrne a tak tu život akosi utíchol.
Po sto kilometroch vlak pretne neviditeľnú hranicu a vstúpime do Krasnojarského regiónu, ktorý sa vyznačuje nekonečnými lesmi. Táto oblasť je nesmierne bohatá na nerastné suroviny a drevo a tak sa obom odvetviam venujú aj ľudia žijúci pozdĺž železnice. Naraňajkujeme sa v našom kupé a tak si dáme opäť kúsok chleba, rajčiny, uhorky a syr, ktorý sme včera kúpili. Popíjame bylinkový čaj z Bajkalu, ktorý sme dostali v Moskve do daru a tešíme sa, že zajtra poobede sa budeme prechádzať jeho nábrežím. Koľajnice sa sem tam dvíhajú do pahorkov a tak máme šíro-šíru tajgu pekne pod nami. Najbližšie väčšie mesto na ceste bude Krasnojarsk, tak pred tým ešte musíme prejsť Bogotol aj Ačinsk. Stojíme v nich krátko, tak vidíme len stanice, no aj keby sme tu vystúpili, veľa tu toho nie je. Pár kilometrov za mestečkom Kozuľka máme ďalší míľnik. Máme za sebou 4000 kilometrov!
Vlak uháňa na východ a na 4105.kilometri stojíme v meste Krasnojarsk. Je umiestnený vo veľmi peknom sibírskom prostredí. Vyskočíme z vlaku, pozrieme si stanicu – palác, podobne ako v Novosibirsku veľmi pôsobivú, hoci o kúsok menšiu. Moskovského času je síce ešte len pol deviatej, ale Krasnojarsk žije poobednou siestou a tak ani námestie ani čakárne nie sú plné ľudí. Čo sa týka pamiatok, je na tom Krasnojarsk podobne ako mnohé iné sibírske mestá, ale jeho devízou je blízkosť národného parku Stolby s nádhernými vulkanickými útvarmi. Železničná stanica nevyzerá pôsobivo len z vnútra, ale aj z vonku. Jej fasádu poznačil neoklasicizmus a atmosféru dotvára aj upravené námestie pred budovou. Dve fontány a pekné počasie prilákalo niekoľko ľudí, ktorí si sadli na ich obruby a užívajú si moment. Z vysokého stĺpu hľadí na stanicu socha leva a všetko má až priveľmi moderný nádych. Aby sme sa nebáli, že sme zmizli z Ruska, tak tu nechýba ani obrovská mozaika skupinky zapálených revolucionárov, ktorým dominuje Lenin v strede. Hneď pod mozaikou nazrieme do obchodu a kúpime si sirok, pitie a pár drobností, ktoré sa do vlaku môžu, ale aj nemusia hodiť. Po trištvrte hodine sme nazad vo vlaku, ale sadnúť si nejdeme, pretože kúsok za stanicou sa bude pod nami odvíjať obrovská, slávna, sibírska rieka Jenisej. Vojdeme na železničný most a prekračujeme kilometer širokú rieku. Jenisej je na prvý pohľad skutočne obrovská. Most po ktorom ide náš vlak tu stojí už od roku 1898 a vďaka tomu, že na parížskom EXPO v roku 1900 vyhral spoločne s Eifelovou vežou zlatú medailu, patrí medzi najznámejšie v Rusku. Krasnojarsk leží na oboch brehoch, ale celé centrum je situované na brehu západnom. Jenisej sa dnes berie ako hranica medzi západnou a východnou Sibírou.
Krasnojarsk je nadnes posledná väčšia zastávka a hoci podľa programu ešte vlak niekoľko krát zastaví, už to nebude žiadne známe či veľké mesto. Najbližším bude až Irkutsk, no ten príde až zajtra. Za oknom vlaku sa nádherne vyčasilo, obloha sa sfarbila do odtieňov modrej a občas sa z krajiny vynorí malá dedinka plná drevených domčekov. Niektoré sú pomerne nové, iné sa rozpadali už pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Ak sa povie, že ide človek na koniec sveta, bude to asi tu. Ráz krajiny sa za Krasnojarskom zmenil. Narástli pahorky, brezové háje s tajgou akoby ustúpili a čoraz viac sa okolo vlaku rozlievajú husté lesy. Len v tomto regióne zaberajú takmer 2,5 milióna kilometrov štvorcových a siahajú od pohraničných oblastí s Mongolskom až k brehom Arktického oceánu. Nedá sa ani len predstaviť aké sú veľké. Pred mestečkom Ilyanskaja sa medzi stromami občas objavia lúky pokryté kvetmi. Podobné som pred nedávnom videl v juhoarménskom Syuniku, kde boli lúky doslova pokryté tisíckami kvetov. Tu o tisíce kilometrov východnejšie, je to čosi podobné. V Ilyanskaji zastaví vlak na takmer 20 minút a tak zbehneme do neďalekého obchodíku na druhej strane peróna. Železničnú stanicu zdobí lokomotíva, ale nás v tomto teple viac zaujímajú nanuky, ktoré kúpime hneď v prvom stánku a môžeme sa vrátiť nazad. Okolo 16h moskovského času si náš vlak pripíše ďalší míľnik, pretože prekročíme 4500.kilometer. To sa už ocitneme na dosah sibírskeho Taišetu. Kto čítal mrazivú knihu Súostrovie gulag od Solženicina, tomu je meno Taišet povedomé. Bolo to priamo tu, kam prichádzali vagóny plné väzňov počas tvrdého stalinistického obdobia a odtiaľto ich transportovali priamo do gulagov, odkiaľ sa len minimum z nich dokázalo nejakým spôsobom vrátiť domov.
Spravím si ďalší pohárik čierneho čaju a krátko na to sa chodbičkou ozve vŕzgajúci zvuk vozíka. Vôňa ho predstihla a tak hneď vieme, že u nás čoskoro zastavia „naše“ pirôžky. Už sme sa tešili, kedy ich znovu spravia. Vždy tomu bolo len raz denne. Chlapík nás už pozná, tak rovno zastavuje a keď poodokryje bielu plachtu, ktorú na pirôžky položil, naše kupé zaplaví nádherná vôňa, ktorá by sa ešte viac hodila do nejakej drevenej chalúpky než za oknom vlaku v tajge. Kupujeme si každý po jednom kuse so zemiakmi a pomaličky si ich vychutnávame. Dostali sme sa niekde do polovice cesty medzi Moskvou a Vladivostokom. My zajtra v Irkutsku vystúpime, no keby sme išli až do konca, tak by boli pred nami ešte stále tri ďalšie noci. Keď tu tak sedím a užívam si vlak, začne ma mrzieť, že Irkutsk je pre nás konečná. Viem, že na nás čakajú nádherné miesta, ale teraz keď je človek tak blízko, tak snívam o tom, že ju dokončím až na konečnú. Veď nie je všetkým dňom koniec. Pomaly, ale isto sa však končí tento deň a pred nami je posledná noc vo vlaku.
Neskutočne ten čas beží.
Všetky moje články, novinky, aktuálne fotografie z ciest alebo videá nájdete aj u mňa na stránke:
foto: Tomáš Kubuš, Transsibírska magistrála, 15.júl 2016
