Večerné potulky Parížom

Nepoznám Paríž. Na to, aby som ho spoznal by som v ňom musel stráviť viac času. S Parížom som si však spomenul na známu pravdu, ktorá hovorí v skratke o tom, že stačí chvíľka kým sa do nejakého miesta človek zamiluje. Tu sa tomu dá uveriť. Za tie dve večerné prechádzky nemôžem hovoriť ani o láske, ale po tom čo som videl už verím, že Paríž je neskutočne nádherný a neviem sa dočkať, kedy sa spoznáme bližšie…

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (27)

Jeden obyčajný augustový štvrtok sme sa stretli a povedali si, že by sme mohli v pondelok skočiť do Dánska. Ani jeden z nás tam ešte nebol a tak je viacmenej rozhodnuté. Ak sa stretnú dvaja blázni, ktorým v žilách okrem krvi pobehujú sny o diaľkách, netrvá dlho kým sa zrodí výlet. Vlakový interrail odpočíva na poličke, no ešte ani on sám netuší na akých miestach ho budú železniční sprievodcovia kontrolovať. Cez víkend prichádza správa, že v Dánsku prší a nemalo by to zmysel. “Nevadí. Pôjdeme z Viedne nočným vlakom do Zurichu a môžeme skočiť do Paríža.” A tak prišiel pondelok a išli sme. Cestou do Paríža sme sa zastavili v niekoľkých zaujímavých miestach a sme tu. Paríž! Už ani nedokážem odhadnúť koľko ľudí mi za posledné roky položilo otázku: “Čo? Ty si vážne ešte nebol v Paríži?.” Nebol. Proste ma sem nikdy nič neťahalo. Keď sa povedal Bejrút, Tehrán, Damašek či Istanbul rozbúchalo sa mi srdce, ale Paríž so mnou nikdy nič nespravil. Odrazu sme tu. Uprostred toho všetkého a ja cítim tú obyčajnú radosť rozlievajúcu sa celým telom. Neviem, kde sa nabrala, ale možno to je energia tohto miesta. Zhodili sme veci na izbe a vybrali sme sa von. Sme tu krátko a aj tak neuvidíme všetko čo by sme chceli, preto sa ideme len túlať a nasávať atmosféru. Posedávame pri Sacre Coeur a už rozumiem tomu, prečo mi o ňom brat rozprával hádam sto krát. Nádherná biela stavba na vrchole kopca má výhľad na celý Paríž. Každú chvíľku k nej prichádzajú davy ľudí, sadnú si na schody, vyvalia sa do trávy a užívajú si, že môžu sedieť v jej tieni. Z hora sledujeme panorámu mesta a konečne vidím kúsok Eifelovky. V Paríži je pre mňa všetko po prvý krát. Prvý krát vidím Eifelovku, Sacre Coeur, prvý krát ochutnám priamo pod ním typické crepes a po prvý krát sa pozerám ako sa zapadajúce slnko dotýka kupole tohto chrámu. Farbí ju do zlatej farby a krátko na to sa z ničoho nič začne vynárať tma. Vysvietený Moulin Rouge je magnetom pre turistov, ale v meste je kopec zaujímavejších vecí. Sedíme vo vagóne metra a teším sa keď vystúpime hore na Trocadere. Tu je. Veža slávnejšia než všetko ostatné francúzske dokopy stojí za vypnutou fontánou a nádherne žiari do tmavej noci. Bál som sa, že bude menšia ako som si ju predstavoval, ale opak je pravdou. Jej svetelný lúč neprestáva pobehovať dookola a nakoniec sa chce predviesť a začne nekontrolovateľne blikať azda miliónom svetielok. Fotíme, alebo len tak posedávame na kamennom múriku až cítiť jemný chlad augustovej noci. Aj napriek kope svetiel sa na oblohe objaví niekoľko hviezd. Krásny večer priamo v srdci Paríža. Druhý večer trávime pri Seine. Rieka prameniaca neďaleko známeho Dijonu sa kľukatí hlavným mestom a vytvára čarovné zákutia. Eifelovka pôsobí len ako tmavý maják bez života za ktorým sa stráca slnko. Mám rád, keď západy slnka rozlejú teplé farby po oblohe a oni sa po nej prechádzajú až sa úplne vyparia. Na vodnej hladine sa začínajú zrkadliť odlesky svetielok, ktoré každú chvíľu pretne niektorá z výletných lodí. Svietia mosty, Eifelovka, autá aj lode a dokonca aj žltý mesiac s nádychom šedej. Túlame sa nábrežím a zovšadiaľ sa ozývajú hlasy, hudba alebo trúbenie lodí. Tu na moste pod ktorým preteká tichá rieka a v diaľke sa zrkadlí vrchol Eifelovky si uvedomím, koľko krásy v sebe Paríž skrýva. Nedokážem pochopiť, že som ju doteraz nevedel vnímať a nevybral som sa sem už skôr. Za chrbtom stojí obelisk ozdobený hieroglyfmi a námestie Concord. Hieroglyfy vyryté do kameňa akoby symbolizovali miesto našej ďalšej zastávky. Aj tu v centre Paríža môže byť pyramída a hoci si nepamätá staroveké príbehy ako slávnejšie sestry v Gíze, svojim výzorom si už získala nejedného obdivovateľa. Do polnoci chýba možno hodina a vonku to stále nádherne žije. V parku pri Louvri si ľahneme do trávy a doliehajú k nám zvuky pravidelného bubnovania, ktoré rozpútala skupinka mladých ľudí cvičiacich capoeiru. Je tu príliš dobre a človek by si na to ľahko zvykol. Za pyramídou na nás čakajú dve vysvietené veže Notre Damu. Na námestí predvádza dvojica chlapov svoje kúzelnícke číslo, ale to je nič oproti stavbe, ktorá žila s príbehom o Zvonárovi v Chráme Matky Božej. Dva večery, dokopy len niekoľko hodín, niekoľko kilometrov, niekoľko pamiatok, ale stálo to za to…