Slovák s maďarským menom narodený ešte za starých čias v Čechách.Na internete známy ako Ruziklan.GM FIDE v šachovej skladbe od roku 2019. Zoznam autorových rubrík: Audio, Cestovanie, Etudy, Fikcie a paródie, Inšpirované Feynmanom, Jozef Mak, Knihy, Kompozičný šach, Kresby, grafika, Môj život, Úvahy, Výbery, zoznamy, Zaujímavosti
Hlavné témy mája sú jednoduché: MS v hokeji, potom dlho dlho dlho dlho dlho nič a potom snáď blížiaci sa koniec školského roka znamenajúci skúšanie a písomky, či už rôzne záverečné alebo prijímacie. Prípadne ešte nové zloženie NR SR, ktoré začalo naplno pracovať, plus nejaký ten vládny špek.
U nás v Ružinove je jedno miesto, kde sa pravidelne usádzajú cirkusy. Je to krásny voľný priestor, lúka cez cestu od Štrkoveckého jazera, blízko križovatky ulíc Bajkalská a Ružinovská. Mimochodom, je tam už dávnejšie naplánovaná zahusťovacia výstavba, ale nie o tom som chcel.
Zdá sa vám, že sa v názve tejto fantasy knižky niečo opakuje? To sa vám nezdá, ale je to presne tak. Nečudo, keď na mieste autora je napísané: L. Sprague de Camp & Catherine Crook de Camp. Duo Campov vyrobilo dvojité ťažkosti.
Ostap Bender je späť! Ešte stále sa brodí bahnom mladého sovietskeho Ruska a priľahlých gubernií. Doba je už pokročilejšia, nepmani si už musia veľmi dávať pozor na peniaze. Aby vyzerali, že ich nemajú. Ale tí, čo ich skutočne nemajú (napríklad Ostap), ich ešte stále potrebujú získať. A keď si Ostap niečo zaumieni, idem za tým ako lovecký pes.
Celý život a 36 hodín takmer osamelého muža. A to v skoro súčasnom Rusku, v príbehu Jurija Poľakova. S obálkou, na ktorej je krásny hríb a ticho šumiaci les so zeleno obrastenými kmeňmi stromov. Pohodovka?
Mám na poličke s prečítanými knihami opäť nejako plno. Prichádza teda (snáď) ďalší silný týždeň dojmov z kníh na mojom blogu. A začíname niečím, čo mi nedá až tak veľa práce. Iste, aj o Novom živote bez chlapa by sa dalo filozofovať a debatovať dlho, ale nemám pocit, že to stojí za to.
(alebo Deň ako každý iný) Prešli už viac ako tri roky od momentu, keď Paľo Sibyla (v súčasnosti už samozrejme Pavel Sibyla) vydal knižôčku s týmto názvom. Aj som sa vtedy zúčastnil rýchlej súťaže o jeden výtlačok v článku, ktorý knižku na tomto blogovisku uviedol. Aj som nevyhral, aj sme si s Paľom pri tejto príležitosti vymenili pár e-mailov.
Počas uplynulého víkendu (teda 26. a 27. mája) sa v Prahe konali už jubilejné majstrovstvá ČR v riešení šachových úloh. Ako je v prostredí strednej Európy zvykom, zišla sa konkurencia najlepších domácich riešiteľov a z okolitých krajín zavítali menšie návštevy väčšinou výborných reprezentantov. Michal Dragoun vo februári vyhral slovenský šampionát, doma však nebol prorokom.
V rámci debát so šéfmi často prichádzajú do reči aj knihy, ktoré práve čítam. Keď som stručne porozprával o rozčítanom Predsedovi JRD, šéf len pokrútil hlavou: "Kde len na tie knihy chodíš?" No do knižnice predsa. Ale na to sa ma nepýtal, samozrejme. Otázka mala znamenať - prečo čítam to, čo čítam, prečo také zvláštne tituly, prečo taký eklektický mix, čo mi to dáva? Je to asi zvedavosť. Nájsť niečo iné. A Predseda JRD bola veľmi iná kniha.
Keď som si teraz pri príprave výberu prechádzal články z apríla, uvedomil som si, že čas strašne letí. Skoro každý deň sa udeje niečo dôležité aj v osobnom živote človeka (v mojom určite, malý nezbedník je stále väčší a vymýšľa nové pestvá), aj tak všeobecne v oblasti chlebu a hier. Niektoré aprílové udalosti mi pripadali ako pred sto rokmi. Kto vie, či aj mojim prispievateľom, ktorými tentoraz boli Blanka, Martin, amras, giocomo, hump, Jana Juríková, palubny nastenkar, som pizza a palidzi. Ďakujem im - a aj vám, ktorí mi neustále vravíte, aký som super a aké sú výbery super a že sa oplatí. Hehe.
Keď som písal o druhom dieli trilógie o Zememoriach, zdôraznil som pochmúrnosť. Ale to som netušil, že tretí diel túto náladu ešte vygraduje. Opäť je putovací ako prvý diel, ale dôvod a cieľ cesty hlavného hrdinu čarodejníka Geda je vážnejší. Osud celého Zememoria je v jeho rukách (ako ináč).
Mám rád poviedkové knihy. Mám rád aj romány, aj literatúru faktu, aj, aj, vlastne prosto rád čítam skoro všetko. Ale poviedkové knihy majú extra výhodu. Človek ich môže odložiť aj na dlhý čas so záložkou a nemusí si pamätať x detailov nutných pre hladké chápanie ďalšieho deja. Po dočítaní poviedky je táto uzavretá a hotovo. Lenže knihu Smrt má kola som na dlhý čas neodložil, vlastne ani na krátky. Zhltol som ju temer na jeden záťah.
Hádajte: Koľko bolo stupňov dnes 30. apríla o pol druhej na bratislavskom Hodžovom námestí? 30 + 4 = 34 Áno, 34 stupňov Celzia.
Alea iacta est. Slovensko má od marca úplne nový parlament (a dnes už aj novú vládu). Uvidíme, čo to prinesie. Boli maturity a to je vždy dôvod na reči. Keď už nič iné, tak spomínanie na naše vlastné. Nemá rád Pavla Horova, i keď som s výnimkou kusov v čítankách od neho nikdy nič nečítal. Môžete hádať prečo. Nie je to preto, že by som bol literatúrou nepoľúbený. Koniec spomínania. Tento mesiac mi odkazmi prispeli títo pravidelní a občasní tipéri: Ivana, Blanka, Peter, Daniel, Martin, amras, Kaleid a palidzi. Ďakujem.
Dodnes som si myslel, že v Slovenskej pošte sa dohovorím po slovensky. Keď už je tou akciovou spoločnosťou v stopercentnom vlastníctve štátu SR. Ale návšteva miestnej hlavnej pošty Bratislava 1 ma dnes vyviedla z omylu. Aby ste neurobili rovnaké chyby ako ja, pripravil som pre vás niekoľko pravidiel prekladu poštovčiny do slovenčiny a ďalších informácií. A aby to nebolo suché, štavu dodajú detaily mojej skúsenosti.
Áno. Reč nebude o filme s Johnnym Deppom v hlavnej úlohe.* Počul som o ňom, ale nevidel som. Na knihu som natrafil na služobnej ceste do Prahy v nejakom kníhkupectve. Názov mi bol taký povedomý, že som ju musel vziať do ruky. Nahliadnutie dovnútra a meno vydavateľstva na prebale (Volvox Globator) zaručili, že som to vzal. Obzvlášť, keď šlo už o druhé české vydanie. Akože raz nestačilo, také dobré asi bolo.
Tá kniha mi tu ležala v kôpke na prečítanie už niekoľko rokov. Približne tri, keďže vyšla v roku 2009. Celebritné pochvaly na prebale (Feldeková, Polnišová) vyvolávali rozporuplné pocity, lebo superlatívy sú vždy podozrivé. Sám ich síce občas používam, ale pokiaľ sú následkom čítania ešte pred vydaním, aby sa mohli dať na obálku - viete, čo tým myslím.
Už odmalička ma fascinovalo moskovské metro. Nieže by som s ním mal akékoľvek osobné skúsenosti. Ale plánik liniek metra priložený k mape Moskvy a odložený v kôpke rodičovských máp mal svoje neopísateľné čaro. Koľko liniek. Koľko prestupných staníc! Komplikovaná schéma. A keď si človek predstavil, že to nie sú len také hocijaké guličky a spojnice, ale celé obrovské stanice a tunely, padala na mňa posvätná temer až hrôza.
Štyria mladí ľudia z rôznych spoločenských vrstiev sa dajú dokopy. Vlastne sú len z troch vrstiev, lebo dvaja z nich sú dvojčatá, takže prirodzene pochádzajú z tej istej vrstvy. Sophie je svojím spôsobom aristokratka. Hans je niečo ako proletár. Rainer a Anna sú odniekiaľ zo stredu, aj keď ich otec je pravý invalid a zároveň pravý esesák (bývalý, lebo však dej románu sa odohráva vo Viedni 50. rokov, teda už po rozpustení jeho domovských jednotiek). Čo už len títo štyria môžu mať spoločné?
Asi pred mesiacom som mal tú česť s prvým dielom ságy - s Čarodejom zememorí. Hrobky Atuanu sa odohrávajú v tom istom svete, chronologicky neskoršie. A o čo tu ide?
