Miro sedel pri hrobe a otvoril si fľašu piva. Neviem, či si aj nezapálil. Aj psa mohol zobrať, aj korčule, že by porušil všetko, čo bolo prečiarknuté na mosadznej bráne cintorína. Mala som sa modliť, ale úpenlivo som sa ním zaoberala. Hroby vyzerajú tieto dni nádherne. Je to polemika, že by nemalo ísť iba o kvetinové chochuje a drahé kahance, ale vyzerajú i tak krásne. Spomienkovisko. Skoro sa mi žiada napísať, že sú živšie. No, ale nenapíšem, veď – ako by to bolo. Niekde medzi zvykmi, farebnou parádou a modlitbami za vykúpenie zosnulých bol ešte aj Miro.
Mal kosoštvorcovú vestu. Sviatočnú. Viem, lebo aj oco má takú. Módna starožitnosť. Koženku a kahance v igelitke mal. Ľudia chodili ako mravce, zbierali staré svietniky, pokladali nové, volali na deti, predierali sa pomedzi pomníky, zdravili sa. A Miro sedel.
Keď vám žena umrie na rakovinu svet sa točí inak. To je väčšia ľútostivosť, silnejšia kruto-nežná pravdivosť ako texty Jarka Nohavicu. Je to životné naučenie, ktorým keď človek prejde, už naňho nedoliehajú hlúpe človečenské vrtochy, čo si asi kto pomyslí a prosto sa napijete na hrobe svojej ženy.
Vilo sa oženil druhýkrát, hoci deti už nechce. Prosto chce byť ženáč. Miro už ženu nechce mať. Že tá jeho bola ako pre Adama Eva. Miro verí, že človek má za celý život jedinú ozajstnú lásku a tú už on mal.
No a potom nemaj rád život, keď stretneš také duše.
Tak preto sú tam tie lavičky. Aby si ľudia mohli dať pivo. Kdesi medzi nebom a zemou.
