-,,Terezka, poď, ideme na zmrzlinu.“
Čo v preklade znamenalo: ,,Mama mi ťa dala varovať a ja to s čistou hlavou určite nedokážem.“
O niečo úprimnejšie bolo zničohoničné ocitnutie sa na tyčke bicykla a uháňať dedinou s ocom v sedle. Otec ma tiež učil logike. Lebo kde nie sú slová, tam je nasratý chlap. A kde je nasratý chlap, tam je na konci celého tohto reťazca krčmový pult.
Ale dnes je to už iná pesnička. A dobrú krčmu, čo by si za krčmu pasovať mohol, nájdeš ako bieleho havrana. Na dedine je taká možno jedna. Dve. Taká, kde sme ocovi na kolene vyrástli z bratovej šiltovky. Taká klasická, kam čas nechodí, ale za to Paľo aj Fero ta chodia. Kam prídeš na bicykli, necháš ho visieť na plote medzi ostatnými a z krčmy ideš povedľa neho. Taká, kde ťa ani gúgl nenájde, lebo namojveru je to jedno z mála miest, okrem lesa a kostola, kde na teba nečíhajú bezdrôtové siete. Kde po večeroch chlapi v montérkach vedú dôležité rokovania a na ,,dámy“ chodí len krčmárka.
Takú som našla.
Miesto, kde sa za jedno chladené dá stratiť v čase. A dobre vieme, aká je skutočná cena nachvíľu vypnúť v tomto svete.
Život si plynie a nedá sa teda rozhodne uplatiť žiadnym korbáčikom. A tak veľmi sa zmenil, odkedy sme prestali byť deťmi. Cukrárne vystriedali sporiteľne a ihriská kauflandy. O to väčšiu cenu majú veci a miesta, ktoré ostali verné každodennosti. A medzi nimi aj krčmový bontón. Prosté miesto kam unikáme z civilizovaného sveta, jediná istota, kde nám nalejú čistého vína a nikto sa ťa nepýta prečo piješ panáka o pol druhej, alebo prečo si tu s deckom. Tam, za dreveným stolom, vznikajú pravé politické debaty o pravých problémoch, zatečených pivniciach a deravých strechách. Tam sa rodia komentátori zápasov, povstávajú krčmové reči o živote.
Preto do krčmy môžu iba ockovia a niekedy deti. Je to miesto pre dospelých, svet, kde sa realita križuje s fantazírovaním. A zatiaľ, čo deti v tomto svete žijú nepretržite, ockovia doň vhupnú po jednom orosenom. Dvoch. Troch.
A tak som sa v jednej zašantročenej krčme miesto filozofií ,,kam to vlastne všetci smerujeme“ vracala vo svojich spomienkach tam, odkiaľ pochádzam. Odtiaľ, kde i v tomto upätom svete sú veci a miesta, na ktoré sa dá spoľahnúť. Z dediny, kde o krčmy sú opreté bicykle a krčmárka má vždy okrem piva aj korbáčiky.
,,Oci, poď, ideme na tú zmrzlinu.“
