Môj blog je miesto, kde zdieľam moje myšlienky so svetom. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Myslel som si, že po totálnom fiasku pravého krídla na politickom ihrisku dostanú hráči rozum a zmenia hru a obsadenie. Nestalo sa nič, čo by aspoň naznačovalo pochopenie, prečo väčšina klubu sedí s červenou kartou v šatni. Ešte aj tam sa, miesto športového správania, mlátia medzi sebou. Divákov už nemajú čím zaujať- možno iba pobaviť tým, že by s holým zadkom prebehli cez ihrisko.
Po nehorázne primitívnej a špinavej volebnej kampani všetkých zúčastnených politických strán sa dostávame do finále. V svetlách reflektorov sa už predviedli najhoršie charaktery a vlastnosti ošľahaných politikov, ktorí zdivočeli tak, že bez minima sebareflexie vytláčajú tých kultivovanejších, slušnejších, inteligentnejších, vzdelanejších, čestnejších atd... na okraj. Sprofanovaný partajný systém to umožňuje. Paradoxné je, že tí „lepší" sa s takou rolou zmierili a miesto vytvorenia opozície, tvoria kulisy.
Antigorila požiera svoje deti, alebo len skončila objednávka z obavy, že sa to celé vymyká zo „správnych" koľají? Organizačný tím už dlhšiu dobu vyzeral ako mrzák na steroidoch, ale terajší rýchly ústup je viac ako podozrivý. Paranoidný dojem celej akcie spôsobuje jej kŕčovitý stav vo vzťahu k politike. Na jednej strane to bol protest proti dlhodobej a systémovej korupcii v špičkách politických strán, ktorá je už tak očividná, že sa nedá prehliadnuť. Na druhej strane organizátori v snahe „nespolitizovať" protesty, nedokázali podporiť tých, ktorí by sa proti takémuto správaniu dokázali postaviť a otvorene pomenovať alfasamcov v tlupe. Nechcene však celá akcia dokázala jedno. Dovŕšila definitívne znechutenie verejnosti v angažovanom prístupe k verejným veciam a utvrdila extrémne skupiny, že násilie dokáže vystrašiť politikov.
Priznám sa, nebolo mi všetko jedno, keď som stál na Antigorilom mítingu a partia chlapcov tam neďaleko vztýčila šibenicu s obesenou opicou, podpálili plagáty na plote a lanom skúšali vytrhnúť z pántov kovanú bránu. To, čo sa dialo pod hradným vŕškom, som už na vlastné oči nevidel, ale stačili mi zábery vodného dela a ťažkoodencov v televízii. Napriek tomu si nemyslím, že sa vec vymyká spod kontroly - to je len krik vystrašených komorných politikov, ktorí by si priali nejaký dôvod na zastavenie situácie, ktorej nevedia rozkázať. Po tom, čo je na stránkach spisu Gorila by som sa ani nedivil, keby najatých provokatérov pri demonštráciách platila niektorá politické klika.
Zomierajúca SDKÚ vytiahla poslednú stratégiu prežitia- strašenie drvivým víťazstvom Smeru v marcových voľbách. Základný kameň úrazu, prečo tento argument už nikoho veľmi nevystraší je, že pravica sa sprofanovala do miery úplnej postrádateľnosti. Mocenské a korupčné kauzy, laškovanie s koalíciou so Smerom, vzájomné „pravicové" bitky a nehorázne kašľanie na starosti radového občana sú teraz dôvodom hluchých uší verejnosti. Čoho sa báť, ak je evidentné, že pre ulicu sú všetci rovnakí? Do straníckych centrál asi cez plastové okná nepreniklo to, čo kričia tisíce ľudí v uliciach- neveríme všetkým politickým stranám...
Orwell by sa vyžíval v dnešnom Gorilbašalíku s oficiálnym názvom Slovensko. V roky hnijúcom práve sme postúpili tak ďaleko, že sú zakazované knihy v štádiu myšlienky. Tam to pri opise faktických udalostí nedotiahol snáď žiadny diktátorský cenzor. Čítal som si odôvodnenie plné prázdnych politických fráz, ktoré nepasujú k žiadnemu racionálnemu demokratickému paragrafu a zrejme ani k ústave. Ak sa dajú zakázať myšlienky vzniknuté na základe opisu skutočných udalostí, je zrejme už len krôčik k tomu, aby boli zakázané verejné protesty, ktoré tieto skutočnosti vyvolali. Rešpekt k takto vykonávanej moci potom stráca opodstatnenie.
Antigorilie protesty odzrkadľujú výbuch nespokojnosti radových občanov so situáciou vo verejnom živote našej krajiny. Po prvotnom šoku z banánového útoku na parlament sa však stará tlupa rýchlo otriasla a nasadila vlastný štýl protiúderu. Časť sa tvári, že si nič na ulici nevšimla, časť sa pokúša „pridať" a zhodnotiť aktivizáciu más vo svoj prospech a časť priamo či nepriamo útočí. Najhoršie sú zákulisne útočiace gorily. Snažia sa vyvolať dojem, že nespokojné masy nemajú k súčasnému marastu zmysluplnú alternatívu.
Dívam sa na ten náš politický cirkus a už aj s mojimi minimálnymi skúsenosťami vidím, ako dehonestujúco sú radoví občania klamaní. Nie je pochýb, že politiku riadia prachatí bábkovodiči v zákulisí javiska. Nie je pochýb, že väčšina poslancov a straníckych aparátčikov sú marionety, ktorých honorárom sú drobky zo stola bábkovodičov a teplé fleky pre rodinných príslušníkov a vazalov. Vôbec, ale vôbec, ich nezaujímajú problémy obyčajných voličov, kým im z toho dačo nekvapne. Javisko neodzrkadľuje skoro nič z toho, čo sa deje za oponou, kde sa väčšinou delia v konšpirácii naše dane. Naopak, na javisku je všetko ináč a hra sa už nedá pre svoj primitívny dej pozerať.
Sú udalosti, ktoré by nikdy nemali byť zabudnuté a spravodlivosť by mala dosiahnuť hoci až do podsvetia. Pred 67 rokmi horda nacistických grázlov zmasakrovala civilné obyvateľstvo Kľaku a Ostrého Grúňa. Opisy scén vraždenia detí, žien, starcov sú tak drastické, že aj po rokoch vyvolávajú zimomriavky. Slovensko má doteraz veľký dlh k týmto obetiam. Neurobilo všetko preto, aby odhalilo a potrestalo všetkých vrahov a tiež dostatočne nevyúčtovalo krajine, ktorá ich poslala vraždiť dlh tak, ako ho za Slovenský štát platí terajšie Slovensko obetiam transportov.
Pred nedávnom padol prvý rozsudok o zrušení oddeleného vzdelávania rómskych detí v miestnej škole. Na jednej strane sa ozývajú víťazné pokriky o zrušení segregácie a o potvrdení rasizmu na druhej strane stoja pedagógovia s dlhoročnou praxou s deťmi zo znevýhodneného prostredia a krútia hlavou. Ešte spomeniem rodičov detí, ktoré by mali dostať nových spolužiakov a zrejme v tejto chvíli obchádzajú iné dostupné školy, kde novinka ešte nedorazila.
Starí Rimania označovali na mape neprebádané územia, ako miesta, kde žijú levy. Zrejme tým chceli vyjadriť nebezpečenstvo, ale aj potenciálnu výzvu získať cennú kožušinovú trofej. Cez naše teritórium išla hraničná čiara a tak bola veľká časť terajšieho územia známa, prebádaná a „bez levov". Po storočiach sa však situácia mení a dnes by obyčajný slováčisko verabože potreboval špeciálnu mapu s vyznačením území patriacich jednotlivým zvieracím druhom. Gorily, hyeny, sýkorky, žraloky, škrečky, supy, straky, vlci, tchory, barany... a číha to v každej obci a mestečku. Nikdy neviete, na čo narazíte a ako to majú aktuálne naporcované. S blížiacimi sa marcovými voľbami sa celý tento zverinec preskupuje a mení na chameleónov a holubičky, aby sa minútu po uzavretí volebných miestností zmenil na klbko hadov.
V posledných rokoch sa moje rodné mesto mení. Z historického, tolerantného, kultúrneho centra východu sa stáva bojisko. Pred časom na zastávke autobusu zastrelili mladého chlapa, ktorého jedinou vinou bolo to, že stál v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, kde sa chcela partia mafiánov pobaviť. Tresty za prestrelku boli veľmi mierne.
Slovenský pracovný trh nie je charakteristický len lacnou pracovnou silou, ktorú naši politici a zamestnávatelia udržiavajú za tichého potlesku bohatých starých členov únie. Veľmi typickým prejavom sa na mnohých pracoviskách stalo vydieranie zamestnancov, ako pracovná metóda. Neúcta, nátlak, arogancia sa bežne usadili v „personalistike" na Slovensku. Divím sa, že len v nemenovanej pobočke ázijskej firmy, dožadujúcej sa zavedenie fyzických trestov pre zamestnancov pri páse, sa zatiaľ vyskytol obranný incident prefackania všemocného manažéra.
Nespokojnosť lekárov prerástla do živelnej katastrofy, ktorá obrala o rozum všetky zainteresované strany strany. Zostal už len opustený pacient. Lekári vypaľujú z mešca daňových poplatníkov viac, ako v ňom reálne je. Politici, ktorí v ňom rabovali bez hanby a jediní v spoločnosti si z neho nadelili nadelili nie podľa výkonu , ale vlastného precenenia nemajú pochopenie pre rovnaké konanie u iných.
Od kedy pamäť demokracie na Slovensku siaha, politici, novinári, veľkí podnikatelia a mafiáni riešia odpočúvané mobilné telefóny. Občas sa ukáže odposluch na ktorom sa radové obyvateľstvo roky rehoce a inokedy krúti hlavou v úžase nad sumami a kšeftami vyvolencov. Teraz sa prevalilo, že za peniaze daňových poplatníkov počúvali novinárov a mapovali ich kontakty a kódy bytových alarmov. Možno je na čase, aby sa ucho tohto veľkého šibnutého brata zameralo na obyčajných ľudí. Politici totiž už nemajú medzi sebou žiadnu tému, ktorú by sa odpočúvať oplatilo.
Postulát o prežratom Grékovi, ktorý úspešne zabral v slovenskej politike a „ušetril nás od solidarity" si vyžaduje, aby našiel svoje pokračovanie. Podnecuje to aktuálna situácia v Taliansku, ktoré sa plnou rýchlosťou rúti na grécku striedačku. Sekera, ktorú zaťala jedna z najväčších ekonomík Európy sa už valmi a kamuflovaním čísel riešiť nedá. Asi prichádza záverečný účet. Na rozdiel od Grécka je tu steblo nádeje.
Stovky bilbordov už po Slovensku demonštrujú, ako nehorázne dobre stoja s peniazmi v kríze niektoré slovenské politické strany. A to je ešte len začiatok celého cirkusu. Hnusné na tejto kampani bude, že je z peňazí, ktoré patrili inde- do školstva, do zdravotníctva, do sociálnej oblasti, do rozvoja vedy a techniky... Hnusné je, že nás budú presviedčať o veciach v ktorých má väčšina úplne jasno. Pri troške zdravého rozumu každý chápe, že obkukaným presviedčajúcim vôbec nejde o vec na bilborde, ale len o ďalšie odstupné, byty, lacné pozemky, parkoviská, sitká, emisie a korytá, ako to dokázali vždy na druhý deň po voľbách.
Sledujem množstvo pokusov o predpovede blízkej ekonomickej budúcnosti nášho geografického priestoru. Jeden expert hovorí o nástupe „doby etiky" a konca boja ekonomických ideológií, čo je ten ružovejší variant. Čítal som však aj víziu poradcu renomovanej ekonomickej inštitúcie, ktorý radí skupovať pôdu a vlastniť zbraň. Ako to dopadne hlavne pre „strednú triedu"?
Nikto ma nemôže podozrievať, že sa mi páčil politický odboj proti eurovalu. Som stále presvedčený, že pre radových Slovákov je lepšie, ak je naša krajina s otvorenými hranicami v klube Európskych demokracií, ako osamotená čierna diera na okraji balkánskych a ukrajinských mafiokracií. Napriek tomu sa nechcem zaradiť medzi úplne jednostranných kritikov proti evrovalovým odbojárom, ktorí kričia čosi o strate image a zruinovaní dobrej povesti Slovenska.
Je také obľúbené porekadlo: Na „potentovaného" aj „budar" spadne"... Ukazuje sa, že pod budarom, alias kadibudkou, nemusí skončiť iba zatúlaný nešťastník, ale celá krajina. Vo voľbách sme si vybrali reprezentáciu, ktorej veľká časť nemá zodpovednosť, ďalšia nemá morálku a sú tam zrejme aj jedinci, ktorí nemajú ani zdravý rozum a vôbec im nedochádza, čo svojím konaním spôsobujú.
